Choď na obsah Choď na menu
 


Križovatky ciest: Kapitola 1

11. 7. 2009

Kapitola č.1: Priznanie


Od okamihu, čo sa dozvedela, že po nej jej rodina pátra, cítila sa Sophia ako v pasci. Doslova si predstavovala, že na ňu niekto vyskočí spoza rohu a bude si na ňu robiť nejaké nároky. Samozrejme vedela, že sú to len prehnané výplody jej zmätenej mysle, no aj tak sa im nedokázala ubrániť. Cítila sa ako v nejakej pasci, ako vtáča lapené v klietke a keby mohla, najradšej by zmizla neznámo kam. Kamkoľvek, len aby bola dosť ďaleko od minulosti, ktorá sa ju snažila dobehnúť.

Hoci sa Sophia všemožne snažila nedať na sebe poznať svoju nervozitu a rozčarovanie, nedarilo sa jej to. A napriek tomu, že takmer všetci v jej najbližšom okolí spozorovali, že sa niečo deje, nikomu sa nepodarilo zistiť, o čo ide. Preto keď sa Stephanovi v jedno ráno dostala do rúk obálka s listom adresovaným jeho priateľke, premkla ho ešte väčšia zvedavosť.

"Sophia, máš tu nejakú poštu," oznámil jej, sledujúc v kúpeľnovom zrkadle odraz jej prekvapenej tvári.

"Pošta? Pre mňa?" spýtala sa úzkostlivo a zmyla si z kútikov úst posledné zvyšky zubnej pasty, kým k nemu podišla a vzala si od neho list. Nedostávala poštu, ak nešlo o nejaké účty, či iné úradné záležitosti, a s tými za ňou Stephan určite nechodil do kúpeľne. Pbčas jej napísal David, ale ten sa uspokojil s prianím k narodeninám a na Vianoce, len zriedka odpísal na nejaký list, čo mu poslala ona.

"Tušíš, kto ti píše?" spýtal sa zvedavo.

"Nie," zamietavo pokrútila hlavou, no v skutočnosti si bola viac než istá tým, že vie, kto je odosielateľom. "Prepáč, už musím ísť, inak prídem neskoro," povedala náhle a na nič nečakajúc sa okolo neho prešmykla a zamierila ku dverám.

"Ani si to neprečítaš?" spýtal sa Stephan, tentoraz podozrievavo, no ona opäť pokrútila hlavou. "Možno neskor, teraz naozaj musím ísť," jeho ďalšie protesty umlčala letmým bozkom a než sa stihol chlapec spamätať, bola preč. Neustále mu to vŕtalo v hlave, ale napokon sa rozhodol tie myšlienky odsunúť na vedľajšiu koľaj a tiež sa pustiť do svojej práce.

Sophia nedošla ďaleko. Sotva zahla za roh, vytiahla z kapsy obálku, na ktorej sa skvelo jej meno napísané úhľadným písmom. Mala chuť ju roztrhnúť na drobné kúsočky a zahodiť do koša, ale niečo v jej vnútri jej vravelo, aby to nerobila. Predsa sľúbila pani Altmanovej, že svoju biologickú matku minimálne vypočuje. Aj keď si nedokázala predstaviť, čo také by jej mohla povedať, aby nejakým sposobom ospravedlnila svoj čin. Nikdy jej nebude mocť odpustiť, že sa jej vzdala. Nikdy!

Roztrasenými rukami opatrne odtrhla okraj obálky, potom z nej vytiahla dlhý poskladaný hárok papiera a so srdcom až kdesi v krku čítala, čo jej tá žena napísala.


Drahá Sophia,


možno tušíš, kto som, ale ak nie tak vedz, že som tvoja biologická matka. Ani neviem, akoti vyjadriť, čo cítim, keď ti toto píšem. Je to zmes radosti, ľútosti a bolesti z toho všetkého, čo sa za posledné roky udialo a z toho, ako nás osud od seba násilím odtrhol.

Aj keď sa možno pýtaš, aké násilie, veď som sa ťa vzdala dobrovoľne, a ja proti tomu nemožem povedať jediné slovo, pretože máš pravdu, ale ja to cítim inak.

V tomto liste nie je dosť miesta na to, aby som ti vysvetlila dovody svojho rozhodnutia a myslím, že to je aj tak niečo, čo by som ti mala vysvetliť osobne, ak o to vobec stojíš.

Nedokážem si ani len predstaviť, ako si prežívala svoje detstvo, ktoré rozhodne nebolo také, aké som si pre teba predstavovala a o to viac ma bolí to, čo som urobila. Napriek tomu, ohliadnuc sa v minulosti späť, nedokážem sa ubrániť tomu, aby som nepochybovala o sebe samej a o svojom vlastnom živote. V hlave sa mi stále dookola vynára otázka, či by som bola schopná dať ti viac, než si mala a či by tvoj život so mnou bol šťastnejší. Chcela som pre teba len to najlepšie a nevedela som, či ti to dokážem poskytnúť, preto som sa rozhodla pre adopciu.

Je zrejme neskoro žiadať o odpustenie za bolesť, ktorú som ti svojim rozhodnutím sposobila, preto žiadam o jediné: vypočuj ma, prosím a až potom, keď budeš poznať celú pravdu, rozhodni sa, či ma navždy osdúdiš, alebo mi dáš druhú šancu. Nie ako matke, ale ako osobe, ktorá stále dúfa, že nie je neskoro stať sa súčasťou tvojho života. Čakala som na túto chvíľu osemnásť rokov a keby som čo i len tušila, ako sa veci zvrtli, neváhala by som ani chvíľu, aby som si ťa vzala späť.

Verím tomu, že všetko to, čo sa mi v živote stalo, bol trest- zaslúžený trest za to, že som sa vzdala toho najväčšieho daru, ktorý mi bol daný.

Ak budeš ochotná vypočuť ma, budem ťa čakať zajtra večer o 6 v kaviarni Paloma na rohu Berlinnerstrasse. Dúfam, že prídeš. Ak nie, pochopím to a prajme ti, aby si mala v živote viac šťastia než doteraz.


S láskou Elein Schröderová.



Sophia ešte hodnú chvíľu hľadela na meno na konci listu: Elein Schröderová, tak sa jej matka volala. zaujímalo ju, či bola vydatá, rozvedená, alebo azda zostala sama. Chcela vedieť, či má ešte iné deti, ktoré na rozdiel od nej vychovávala a navonok sa tvárila ako starostlivá mamička, len aby niekto nezistil, že tam niekde je jej opustená sirota. Rada by spoznala osobu, ktorá sa mohla vzdať svojho dieťaťa. Napriek tomu, že v liste tvrdí, že na to mala svoje dovody, nebola si Sophia istá, či ich dokáže pochopiť. Ona by sa svojho dieťaťa nevzdala za žiadnych okolností, tým si bola istá.

Zložila hárok papiera späť do obálky a pokračovala v ceste do práce. Celý čas bola zamyslená a dokonca ani v hlúčiku "svojich detí", ako svoju triedu s radosťou nazývala, sa v ten deň nedokázala uvoľniť.

"Nechceš mi povedať, čo sa deje?" spýtal sa v ten večer Stephan, sediac oproti nej pri stole. Sophia len pokrútila hlavou a vidličkou presunula obsah svojho taniera na druhú stranu.

"Niečo v práci?" skúšal hádať, no neúspešne. "Tak nejaké zlé správy od Pauly?" nevzdával to a ona sa napokon vzdala. Vytiahla z kapsy list, ktorý ho v to ráno tak zaujal a pokynula mu, aby si ho prečítal. Spýtavo na ňu pozrel, akoby sa uisťoval o jej súhlase, ale keď nič nevravela, pustil sa do čítania. Zamračený výraz z jeho tváre nezmizol, ba naopak, prehĺbil sa.

"No, aspoň vieš, že to nebola nejaká ženská z ulice, ktorá sa ťa zbavila z pohodlnosti," zamrmlal, keď sa dostal až na koniec.

"Oh, vážne? Myslíš, že pomyslenie, že žena žijúca v pohodlí a teple svojho domova sa ma zbavila len preto, že som sa jej nehodila do jej plánov, je lepšia?" odfrkla strápene.

"To zrejme nie, ale podľa toho čo píše, by tvoje detstvo s ňou mohlo mať oveľa horšie následky, než to, ktoré si v skutočnosti mala," snažil sa ju upokojiť.

"Myslíš, že je niečo horšie než dvakrát prísť o rodičov a vyrastať v decáku? Fakt skvelá predstava, ďakujem," odsekla a bez ďalších rečí prudko vstala od stola.

"No tak, Sophia!" zavolal za ňou. "Viem, že to pre teba bolo ťažké, ale naozaj si dokážem predstaviť aj iné- možno horšie situácie, v ktorých si sa mohla ocitnúť," nevzdával sa Stephan, nasledujúc ju do spálne.

"A vieš čo viem ja? Že si zrejme potrebuješ ujasniť na čiej strane vlastne stojíš, na mojej, či na jej?" vyprskla podráždene.

"Samozrejme, že na tvojej!" odpovedal náhlivo.

"Že som si nevšimla!" zavrčala a zavrela mu dvere pred nosom.

Prekvapene zostal stáť a premýšľal, či by ich nemal nasilu otvoriť, obzvlášť keď sa spoza nich začali ozývať Sophiine vzlyky, no napokon sa rozhodol dať jej čas, aby si to v hlave ujasnila.

Keď však ani do polnoci nepočul v zámke otočiť kľúčom, čo svedčilo o tom, že je stále zamknutá, ľahol si na pohovku a tupo zízal pred seba, kým nezaspal.

Zobudila ho voňa čerstvej kávy, ktorá ho pošteklila do nosa.

"Dobré ráno," šepla Sophia potichu, keď otvoril oči a so sklopeným pohľadom mu podávala hrnček.

"Prepáč, že som včera tak vyvádzala, ale som z toho všetkého tak strašne zmätená," priznala s povzdychom a Stephan ihneď po tomto prehlásení odložil hrnček s kávou na blízky konferenčný stolík, aby ju mohol objať.

"To nič, zase bude dobre," uisťoval ju a nežne ju hldkal po vlasoch.

"Myslíš, že by som sa s ňou mala stretnúť?" spýtala sa tak potichu, že ju sotva počul.

"Mala by si to urobiť kvoli sebe, aby si mala pokoj. Vypočuj ju a na oplátku jej na to povedz svoj názor. Uvidíš, že sa ti uľaví, keď to zo seba dostaneš," povzbudzoval ju a ona slabo prikývla. Musela uznať, že má pravdu. Sama cítila, že stretnúť sa so ženou, ktorá ju priviedla na svet je vec, na ktorú vo svojom živote dlho čakala. Napriek tomu sa nemohla zbaviť nervozity.


Sophia nebola jediná, kto bol nervózny. Ani Elein nedokázala dosť dobre skrývať svoje pocity, až si to všimol aj Mathias.

"Čo je s tetou El?" spýtal sa po raňajkách Alana.

"Prečo? Čo by s ňou malo byť?" spýtal sa naoko nezaujato, ale sám si bol zmien v jej správaní vedomý.

"Ty si si nevšimol? Je akási... nervózna. Neviem, čo sa deje, ale mám pocit, že sa niečoho bojí a trápi sa kvoli tomu. Len dúfam, že to nie je kvoli mne," vyjadril svoje obavy chlapec a pocítil Alanovu ruku na svojom ramene.

"Nie celkom," pripustil Alan, ktorý vedel, čoho sa El bála.

"Ako to myslíš?"

"Sám určite vieš, že sú v živote okamihy, ktoré človek oľutuje a najradšej by ich vymazal z pamäte," začal Alan opatrne. Nechcel Mathiasovi povedať všetko, bola to Elein, kto mu to mal povedať, ale mohol ho na to aspoň z časti pripraviť.

"Áno, ale neviem si predstaviť, čo také by mohla ľutovať ona. No dobre, možno krem svatby s tým Konrádom," pripustil náhle. "Síce si naňho veľmi nespomínam, ale zrejme jej dosť ublížil."

"Máš pravdu, chlapče. Ublížil jej, no nebol sám. Ešte predtým, kým bola El na škole- tam sme sa prvýkrát spoznali, stali sa veci, na ktoré tvoja teta veľmi nerada spomína. A teraz, ako sa zdá, ju jej minulosť dostihla. A veci, ktoré dlho úzkostlivo tajila pred všetkými, i pred svojou rodinou, teraz vyjdu na povrch," vysvetľoval starší muž.

"Bojí sa, ako na to zareagujeme?" hádal Mathias a bol si takmer istý svojim odhadom.

"Pred pár týždňami to povedala svojmu otcovi a teraz sa bojí hlavne tvojej reakcie," pritakal Alan.

"Ako by som asi reagoval? Je v podstate moja mama, mám ju rád a nič, čop by sa mohlo stať, nikdy moj názor na ňu nezmení, vari to nevie?" spýtal sa prchko a takmer ublížene.

"Samozrejme, že viem, Mathy. Ale veci nie sú vždy také aké sú, ani my možno nie sme takí, akých nás naše okolie pozná," ozvala sa od dverí Elein, ktorá zachytila ich konverzáciu a hoci si nebola istá, či je na to pripravená, rozhodla sa priznať chlapcovi pravdu.

"Nechám vás osamote," vmiesil sa do rozhovoru potichu Alan a chystal sa zmiznúť, no El ho zastavila.

"Táto vec sa týka celej rodiny. Nech to dnes dopadne akokoľvek, veci sa zmenia," zašepkala a uprela naňho prosebný pohľad.

"Dnes večer? Čo sa stane dnes večer? Teta El, nenapínaj ma už! Začínam sa báť," vyprskol náhle Mathias a vystrašene pozeral raz na jedného, raz na druhého.

"Nič, čoho by si sa mal báť, to nie," tíšila ho pokojne a ukázala na stoličku, naznačujúc, aby si sadol.¨Poslúchol a Alan ho nasledoval, len s tým rozdielom, že ten si sadol vedľa nej a povzbudzujúco ju držal za ruku.

"Ani neviem, kde začať," povzdychla si. "Možno si sa niekedy čudoval, prečo som nikdy nemala vlastné deti," prehovorila po chvíľke a Mathias prikývol.

"To áno. Obzvlášť keď zvážim, ako si sa o mňa starala," priznal. "Po čase som si domyslel, že asi deti mať nemožeš."

"Presne tak, ale to že nemožem mať deti nebolo len tak z ničoho nič. Vlastne, mala som dcéru, len o trochu staršiu než si ty," povedala konečne a Mathias od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa.

"Čo sa jej stalo?" spýtal sa so zatajeným dychom. Elein pozrela na Alana, hľadajúc uňho pomoc. Stisol jej ruku ešte pevnejšie a prikývol na znak toho, aby pokračovala.

"Nebolo to práve plánované tehotenstvo. Ja... niekto ma napadol a..." nedokázala to vysloviť, nie pred Mathiasom. "Alan mi vtedy veľmi pomohol a dieťa som nakoniec dala na adopciu. Sophia má teraz osemnásť a dnes večer sa s ňou mám prvýkrát stretnúť," dokončila rýchlo a odvrátila pohľad od svojho synovca. Nechcela vidieť sklamanie a opovrhnutie, ktoré nepochybne cíti, no tak ako kedysi Alan a neskor jej otec, i Mathias ju prekvapil. Po chvíli k nej váhavo pristúpil a objal ju.

"Nedovolím, aby ti ešte niekedy niekto ublížil," zašepkal jej do vlasov a El mala odrazu pocit, že ju neobjíma Mathias, ale jeho otec, jej veľký brat, ktorý jej tak veľmi chýbal. Objala ho späť a vychutnávala si teplo jeho náručia. Kiežby takjto zareagovala aj jej dcéra. Kiežby pochopila, čo všetko predchádzalo tej osudnej chybe, za ktorú obe zaplatili takú vysokú cenu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

omluva

(soraki, 14. 7. 2009 9:09)

převeliká, nějak teď nestíhám, takže jsem tyhle stránečky trochu /spíš trochu moc/ zazdila, ale vrátím se k nim, jen co se to kolem všechno uklidní...

Tak teraz...

(Efka, 13. 7. 2009 6:49)

...to začne byť vzrušo! Si myslím... Už som napätá, ako dopadne stretnutie. A ak správne odhadujem Lucy, tak ružové to práve nebude. Predsa nemôže mať poviedka 2 kapitoly, však? :-))))
Píš, píš... :-)

ja si myslim

(Tereza, 11. 7. 2009 20:25)

ze k happyendu bude jeste cesta daleka.. nicmene je to skvele! jsem zvedava jak to setkani dopadne.. :)

Mno

(Sorcha, 11. 7. 2009 18:40)

Krásna kapitolka Lucy, nenapínej nás, ať už se stkaj, ať ji Sophia pochopí a aď je to takový krásný eppy end :-)

ts.. ts,,, a ještě jednou ts!

(sevy, 11. 7. 2009 18:02)

já doufala, že se setkají a ty to protahuješ, abys nás mučila jak na skřipci... dávej pozor, aby se ti tyhle středověké metody nevymstily! :oP a jestli ti další část bude trvat stejně dlouho jako tato, tak si mě nepřej a bastafidli, šmitec, tečka, bodka a hotovo!