Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.8: Druhá šanca

5. 10. 2009

Na zemi pri jej nohách boli poukladané akési plastové placky a keď sa im Elein lepšie prizrela, zistili, že majú hviezdicovitý tvar. Vedela, čo to je a od prekvapenia takmer zabudla dýchať. Zhasla svetlo, ktoré automaticky rozsvietila a presne ako predpokladala, hviezdičky na zemi tvorili chodníček vedúci cez celú chodbu do kuchyne, až k zadnému vchodu, vedúcemu do záhrady. Nasledovala po vyznačenom chodníčku, kabelku nechala ledabolo padnúť na stol, ktorý cestou minula a srdce v hrudi jej bilo ako splašené, ako sa tešilo na to, čo bude nasledovať. Dvere do záhrady boli otvorené a len čo prekročila ich prah, rozozvučali sa prvé tóny jej obľúbenej piesne, len s tým rozdielom, že ju hrali husle. A nie jedny. Nedokázala sa ubrániť úsmevu a keď konečne zbadala Alana, vrhla sa mu okolo krku a bez meškania ho zasypala bozkami.

 

"Viem, že som ti to sláčikové kvarteto sľúbil na desiate výročie, ale chlapci už minulý rok niečo mali a nikoho iného som nezohnal," ozval sa, keď mu konečne medzi jednotlivými bozkami dala priestor nadýchnuť sa.

 

"Ty si blázon, vieš to?" usmiala sa šťastne a jej oči doslova žiarili potešení.

 

"Áno, do teba," pritakal a viedol ju k stolu, kde bolo slávnostne prestreté pre dvoch.

 

"Myslela som, že ťa zdržala zaujímavá prednáška z psychológie," podotkla akoby mimochodom, keď jej odsúval stoličku od stola.

 

"Žiadna prednáška by ma neprinútila zmeškať tento večer s tebou," odporoval jemne, pobozkajúc ju na čelo a konečne sa i on posadil oproti nej.

 

"Tak kde si bol od včera? A čo Mathy? Akú úlohu v tomto všetkom zohral on?" zaujímala sa El a vďačne sa usmiala, keď jej Alan podal pohár so šampanským.

 

"Vlastne som sa vrátil dnes ráno a čakal som v Mathiasovej izbe, kým odídeš do práce. Už som si vážne myslel, že sa ťa behom dňa nezbavím," uškrnul sa. "Tak na nás," predniesol jednoduchý, no veľavravný prípitok.

 

"Na nás," zopakovala a poháre naplnené šumivým sektom cinkli jeden o druhý.

 

"Vlastne som sa dnes do práce vobec nechystala. Mal si šťastie, že som sa rozhodla inak. Neviem, ako by sa ti toto všetko podarilo pripraviť v mojej prítomnosti," oplatila mu s úsmevom. Vlastne, od chvíle, čo prekročila prah domu, jej úsmev z tváre ani na okamih nezmizol. Aká len bola hlúpa, keď verila Tare, že by ju Alan mohol podvádzať. Hanbila sa za svoje pochybnosti a rozhodla sa nikdy ich Alanovi nepriznať. Ublížila by mu tým a to nechcela. Hlavne nie dnes, v deň ich jedenásteho výročia svadby.

 

"Koľko máme času, kým sa Mathias vráti?" spýtala sa zvedavo a Alan s vážnym výrazom na tvári pozrel na hodinky.

 

"Podľa mojich výpočtov by sa nemal vrátiť skor než za 22 hodín a 17 minút, ale ak by sme potrebovali viac času, stačí mu zavolať. Bol to jeho nápad, že pojde k dedkovi a zostane u neho," dodal rýchlo, aby si El nemyslela, že ho hádam vyhodil on.

 

"Tak to máme celú noc len pre seba," zašepkala a natiahla k nemu ruku, aby ho mohla pohladkať po vráskami pokrytej tvári.

 

"Máme toho pred sebou oveľa viac, než len jednu noc, El," pripomenul a ona dúfala, že má pravdu.

 

Alanov pohľad zaletel k hviezdami pokrytej oblohe a usmial sa. Elein vzhliadla k oblohe a zbadala to. Súhvezdie Andromeda. To, o ktorom spolu hovorili pred rokmi, v ten deň, keď jej chcel Alan prvýkrát povedať, čo k nej cíti. Akoby čítal jej myšlienky...

 

"V ten deň si mi to nedovolila, no dnes mi v tom nezabrániš, Elein Schröderová. Ľúbim ťa a tak ako hviezdy na nočnej oblohe, ty si hviezdou mojho života. Ver mi, že ani po jedenástich rokoch manželstva som ani len na okamih neoľutoval deň, keď som ťa spoznal a keď som si uvedomil, ako veľmi pre mňa znamenáš," šepkal jej priamo do ucha a len počuť tie slová, bolo pre Elein ako počúvať rajskú hudbu a jej telom sa rozlievala vlna radosti a šťastia.

 

"Ľúbim ťa, Alan a vždy budem," odpovedala a nežne ho pobozkala. Boli natoľko zaujatí jeden druhým, že si ani nevšimli, že hudobníci dohrali a bez jediného slovka opustili záhradu a manželov, aby im dopriali súkromie.

 

Čas bol pre oboch nepodstatný, takže ani jeden netušil, ako dlho sedeli vedľa seba na záhradnej lavičke a ruku v ruke sledovali hviezdy, kým k nim z domu nedoľahlo zvonenie telefónu.

 

"Zákon schválnosti funguje vždy a všade," zamrmlala Elein.

 

"Mohli by sme to necha´t zvoniť a tváriť sa, že tu nie sme," navrhol Alan, no poznal jej odpoveď skor, než nesúhlasne zavrtela hlavou.

 

"Mohlo by to byť doležité," povzdychla si, no než sa stihla od neho odtiahnuť, bol Alan na nohách a upravil jej deku, ktorú mala prehodenú cez ramená.

 

"Ja to vezmem a pokiaľ dotyčný nebude mať dostatočný dovod na to, aby nás dnes rušil, tak si to poekne odskáče," žmurkol na ňu a zamieril k domu.

 

"Schröder, prosím?" predstavil sa do telefónu.

 

"Dobrý večer, tu Mark Stevenson," ozvalo sa z druhého konca linky. "Mohol by som prosím hovoriť s Elein?"

 

"Momentálne nemože k telefónu," odsekol Alan podráždene a premýšľal, čo ten chlap od jeho manželky može chcieť. Obzvlášť dnes sa mu to naozaj nepáčilo.

 

"Prepáčte, ale je to naozaj doležité. Ide o jej dcéru. Mohli by ste jej prosím odkázať, že je v nemocnici? Myslel som, že by to chcela vedieť," vysvetľoval mark do telefónu a jeho hlas znel ustarane. Alan odrazu oľutoval, že sa správal ako hlúpy žiarlivec, no nemohol predsa vedieť, že...

 

"Ktorá nemocnica a čo sa stalo?" spýtal sa a podrobne si do bloku, ležiaceho pri telefóne, zapísal adresu nemocnice, kam Mark Sophiu odviezol.

 

"Ďakujem, že ste nás informovali. Som si istý, že to Elein ocení," odpovedal napokon a už- už chcel položiť, keď sa mark znova ozval.

 

"To ja ďakujem. Moj syn je mimo mesto a nevráti sa skor než zajtra ráno. Myslel som, že keby Elein prišla a..."

 

"Iste, prídeme," sľúbil Alan a s tým hovor naozaj ukončil.

 

Keď sa vrátil do záhrady, jeho pohľad sa stretol s jej spýtavý. Hneď vedela, že sa niečo stalo a on vedel, že nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše.

 

"Sophia je v nemocnici. Zrejme samovoľný potrat," prehovoril tlemným hlasom a pozorne sledoval jej reakciu.

 

"Potrat? Ale to predsa... tak veľmi sa na to dieťatko tešila..." jachtala zmätene.

 

"Vedela si, že je tehotná?"

 

"V piatok som dostala list, v ktorom mi to prezradila. Nestihla som ti to povedať," prezradila  aon chápavo prikývol.

 

"Pán Stevenson ma požiadal, aby som ti odkázal, že by on a určite i Sophia ocenili tvoju prítomnosť v nemocnici. Podľa toho, čo som vyrozumel, je jeho syn niekde mimo mesto a on je trochu bezradný," dodal a ona okamžite horlivo prikyvovala.

 

"Áno, pojdem tam. Hneď teraz. Máš adresu nemocnice?" spýtala sa.

 

"Mám. Odveziem ťa, len si vezmem kabát," odvetil a s tým zmizol v dome. Elein ho nasledovala a o desať minút už obaja mlčky sedeli v aute, mieriac do Berlína.

 

„Nechápem to!“ prehovorila Elein zronene a tými slovami rozbila ťaživé ticho. „Prečo to musí byť vždy také ťažké? Prečo musí človek zaplatiť takú vysokú cenu za kúsok obyčajného šťastia? Je to hádam tak veľa, chcieť normálny život naplnený láskou a radosťou? Čím si Sophia zaslúžila všetko to trápenie, ktorým si doposiaľ prešla a stále prechádza?“ pýtala sa a bezradne hľadela na Alana, ktorý s kamennou tvárou sledoval cestu pred sebou.

 

„Nezaslúžila si to ničím. Rovnako ako ty si si ničím nezaslúžila to, čo sa stalo tebe. Pozri sa na seba, Elein! Každá tá rana osudu ťa zocelila a formovala do podoby, ktorú máš dnes. Nebyť toho všetkého, nebola by si dnes mojou ženou, neviedla by si azylové centrum pre ženy, ktoré ho naozaj potrebovali a ktovie, čo by bolo s Mathiasom, alebo dokonca so Sophiou. Je zbytočné premýšľať nad tým, prečo a čo by bolo, KEBY... Život nie je o zásluhách, pretože keby to tak bolo, tak by netrpeli tí dobrí a tí zlí by voľne nechodili po svete a nepáchali by ďalšie zlo!“ rozohnil sa odrazu a tá prudká zmena v jeho správaní ju zarazila. Uvedomil si to a nahlas si povzdychol.

 

„Prepáč, ale ja už naozaj neviem, ako ťa presvedčiť o tom, že všetko to zlé, čím ste si ty i tvoja dcéra prešli, nie je trest za to čo si v minulosti urobila. Sú to okolnosti, ktoré by sa možno zvrtli iným smerom, keby si sa v tej chvíli rozhodla inak, no rozhodne to nie je trest. Musíš to pochopiť a odpustiť sama sebe, inak sa môžeš snažiť ako len budeš vládať a nikdy skutočne nebudeš šťastná,“ vysvetľoval pokojnejšie.

 

„Ja som šťastná!“ oponovala mu okamžite, pretože nechcela, aby si o nej myslel, že je nevďačná a že ani on ju nedokáže spraviť šťastnou, pretože to rozhodne nebola pravda. „Ty a Mathy ste...“

 

„Áno, sme dôležitou súčasťou tvojho života, rovnako ako ty si tou našou, ale klameš sama sebe, ak tvrdíš, že si naozaj šťastná,“ prerušil ju a po týchto jeho slovách zavládlo medzi nimi opäť ticho. Obaja vedeli, že niečo pravdy na jeho slovách bude.

 

„Zvládneme to ako rodina,“ uistil ju a na zlomok sekundy odtrhol zrak z cesty a pozrel na El. Zovrel jej ruku vo svojej a slabým stisnutím sa jej snažil dodať potrebnú odvahu a silu.

 

Len čo prešli dverami a ocitli sa v dlhej nemocničnej chodbe, ústiacej do širokej čakárne, zbadala Elein osamelo sediaceho muža na konci radu niekoľkých stoličiek.

 

„Mark!“ zavolala naňho Elein a on na ňu z diaľky uprel svoje, starosťami naplnené, oči.

 

„Elein, vďaka, že si prišla. Nechcú mi nič povedať,“ posťažoval si Mark a slabo kývol Alanovi na pozdrav. „Vraj mi nemôžu podať žiadne informácie, keďže nie som príbuzný. Myslíš, že by si mohla...“ prosebne na ňu pozrel.

 

„Zistím, čo sa bude dať,“ uistila ho a otočila sa k Alanovi. „Počkáš tu na mňa?“ Prikývol a ona zamierila k sesterni.

 

Zaklopala a počkala, kým sa ozvalo tiché „Vstúpte!“

 

„Dobrý večer,“ pozdravila mladú sestričku, ktorá mala nočnú smenu.

 

„Dobrý večer, pani Schroderová,“ usmiala sa na ňu sestrička. „Stalo sa niečo? Neviem o tom, že by nám sem priviezli nejaký prípad, ktorý by sa vás nejako týkal, jedine ak by...“ začala opatrne a hľadela na záznamy, ktoré mala rozložené na stole.

 

„Som tu súkromne,“ okamžite uviedla Elein na pravú mieru. „Dnes večer k vám priviezli dievča, zrejme so začínajúcim samovoľným potratom. Potrebovala by som vedieť, ako na tom je a pokiaľ by to bolo možné, rada by som ju navštívila,“ vysvetľovala trpezlivo.

 

„Takže nejde o žiadne z vašich dievčat? V tom prípade...“ zháčila sa a na tvári sa jej zjavil neistý výraz. „Viete, že cudzím osobám nemôžeme poskytovať informácie o pacientoch,“ bránila sa.

 

„Samozrejme, no tam na chodbe sedí otec jej priateľa, jej budúci svokor. Priviezol ju sem a pochopiteľne má obavy a... nie je jediný,“ priznala potichu a prosebne hľadela na zdravotnú sestričku.

 

„Je mi ľúto, ale...“

 

„Som jej matka,“ zašepkala El, že ju skoro nebolo počuť, no zdalo sa, že druhá žena v miestnosti nemá problém so sluchom.

 

„Čože? Počujte, paní Schroderová, ja chápem, že chcete zistiť viac, no nie je nutné ma kvôli tomu vodiť za nos,“ oborila sa na ňu mladšia žena a už- už ju chcela vyhnať zo sesterne, no Elein sa nedala.

 

„Viem, že to nie je nutné, no je to pravda. Prečo myslíte, že som sa podujala k založeniu azylového centra pre ženy v núdzi? Bola som jednou z nich, znásilnená nejakým šialencom a neskôr týraná vlastným manželom. A to, že som sa vzdala svojho jediného dieťaťa, svojej dcéry, bol najväčší omyl môjho života. Len nedávno som ju našla a nemienim ju nechať, aby toto či čokoľvek iné prežívala sama, bez mojej pomoci. Prosím, povedzte mi, čo s ňou je, aby som jej mohla pomôcť, ako matka,“ žiadala El naliehavo a chvíľa, počas ktorej zdravotná sestra váhala s ďalším postupom, jej pripadala ako celá večnosť.

 

„Bude v poriadku, no dieťa sa žiaľ nepodarilo zachrániť,“ povzdychla si napokon a podala jej Sophiinu zdravotnú kartu, aby do nej mohla nahliadnuť. Napriek tomu, že El nebola lekárka, vyznala sa už v niektorých lekárskych termínoch.

 

„Nejaké komplikácie, ktoré by vylúčili možnosť ďalšieho tehotenstva?“ spýtala sa zastretým hlasom.

 

„Lekári pre istotu urobia ešte nejaké testy, ale zatiaľ vylúčili akékoľvek následky,“ odpovedala a ruky nervózne zastrčila do káps svojej rovnošaty.

 

„Ďakujem. Myslíte, že by som za ňou mohla na chvíľku zájsť? Nemala by byť sama a jej priateľ je ešte niekde na ceste sem,“ vysvetľovala a naveľa jej sestrička prezradila číslo izby.

 

Elein na chodbe na chvíľu zaváhala. Mala by ísť a povedať Markovi, ako sa veci majú, no na druhú stranu nechcela, aby ju on alebo Alan zastavili predtým, než za Sophiou zájde. Nebola si istá, ako ju jej dcéra prijme a či je ona tou pravou osobou, ktorú v tejto ťažkej chvíli chce po svojom boku, no nemohla to aspoň neskúsiť. Zvrtla sa na podpätku a tak, aby ju nevideli, zamierila k Sophiinej izbe. Potichu zaklopala a keď nedostala odpoveď, opatrne vošla dnu.

 

V slabom svite mesiaca, prenikajúceho oknom dovnútra, videla tvár svojej dcéry.

Ak aj začula jej kroky, nedala to na sebe poznať.

 

Elein podišla bližšie k posteli a zbadala to, čo podvedome len tušila. Sophia uprene hľadela kamsi do neznáma, stratená v mori svojej bolesti. Jemne sa dotkla jej ruky, očakávajúc, že sa Sophia odtiahne, len čo si uvedomí, kto tam s ňou je. Sophia však len unavene vzhliadla a ich pohľady sa stretli. Obom sa z očí v rovnakú chvíľu spustil nový prúd sĺz.

 

„Je mi to tak ľúto, Sophia,“ šepla Elein a pevnejšie zovrela dcérinu ruku v tej svojej.

 

„Je preč... moje dieťa... nemohla som... ne- nezvládla...“ vzlykala prerývane a uprene hľadela na ženu pred sebou.

 

„Ja viem, dievčatko! Ja viem,“ tíšila ju El a srdce jej trhalo pri pohľade na utrpenie vlastnej dcéry. Neubránila sa spomienkam na vlastné zúfalstvo, keď ona sama prišla o ňu. Vtedy to však bolo jej rozhodnutie, kým Sophia sa na dieťa tak tešila.

 

„Je to preto, aby som pochopila tvoju bolesť, keď si sa ma vzdala? Viem, že to pre teba nemohlo byť ľahké, no musela som na to prísť takto? Prečo?“ vzlykala a na chvíľu sa obe stratili vo vlastných úvahách, vo vlastných spomienkach. Prečo? To bola otázka, ktorú si ľudia kládli odjakživa a budú si ju klásť i generácie po nich. Prečo sa dejú veci tak, ako sa dejú, a prečo...

 

„Prečo všetko pekné v mojom živote pominie vo chvíli, keď mám šťastie na dosah?“ spýtala sa Sophia a so zúfalou prosbou hľadela na Elein. Tá už  to dlhšie nevydržala a zovrela svoju dcéru v náručí. Prekvapilo ju, že sa neodtiahla, len sa hlasnejšie rozplakala. Obe vedeli, ako to bolí a preto si dokonale rozumeli a práve to porozumenie zviedlo ich cesty opäť dokopy.

 

Elein tiež po lícach stekali slzy a spomínala na to, koľko ich už ona sama vo svojom živote preliala. Väčšina z nich bola práve kvôli nej, kvôli Sophii. Bolo veľa vecí v jej živote, ktoré ľutovala, no žiadnu z nich toľko, ako práve toto svoje rozhodnutie.

 

Rozhodnutie, ktorým obrátila život naruby sebe i jej.

 

Jemne ju hladkala po vlasoch a šepkala jej tie vždy len prázdne slová útechy o tom, že všetko zas bude dobré. Tak veľmi chcela, aby tie slová mohla zmeniť v skutky. Chcela Sophii pomôcť a vynahradiť jej všetky tie stratené roky, no nevedela ako. V tejto chvíli stála na prahu otvorených dverí do jej života, no mala právo na to, aby vstúpila? A tak len mlčky sedela, držiac plačúcu Sophiu vo svojom náručí.

 

Plač ustal a v srdci oboch žien zostalo ďalšie prázdne miesto, ktoré čakalo, kým ho niekto opäť zaplní.

 

„Tak veľmi ma mrzí, čím všetkým si musela prejsť kvôli mojej chybe, Sophia. Nik si nezaslúži to, čo sa ti stalo, a už vôbec nie ty!“ prerušila dlhé ticho medzi nimi Elein.

 

„Čo bude ďalej?“ spýtala sa dievčina znavene.

 

„Máš dve možnosti,“ vravela potichu a počkala, kým k nej Sophia zdvihne svoju uslzenú tvár.

 

„Buď sa tomu poddáš a necháš bolesť, aby ťa zlomila, alebo tomu budeš čeliť so vztýčenou hlavou, tak ako si to robila doteraz,“ povedala mäkko, no rozhodne.

 

„Ako?“ hlesla Sophia zúfalo a v tej chvíli by dala zrejme čokoľvek, len aby sa tej bolesti zbavila. Elein to vedela. Jemne prstom odhrnula Sophii vlasy z čela a skúmavo sledovala črty jej tváre, obzvlášť potom oči, naplnené zúfalstvom.

 

„Viem, že to bude ťažké a nikdy sa tej bolesti celkom nezbavíš, no nie si na to sama, Sophia. Tvoj priateľ a Mark sú s tebou a ja... som tu pre teba, kedykoľvek budeš potrebovať, ak... ak samozrejme chceš,“ dokončila takmer nečujne.

 

„Ďakujem. Ja... budem nad tým uvažovať,“ sľúbila Sophia a schúliac sa pohodlnejšie v Eleininom náručí, napokon, úplne vyčerpaná, zaspala.

 

Mohli to byť hoc aj celé hodiny, čo tam len tak sedela a premýšľala o všetkom možnom, kým sa napokon dvere izby otvorili. Pozrela tým smerom. Tá podoba s jeho otcom bola nezameniteľná a tak poľahky uhádla, že toto je Stephan. Pristúpil k posteli a i na jeho tvári bol okrem únavy badateľný i smútok.

 

„Ako sa má?“ spýtal sa potichu, aby Sophiu nezobudil. Obaja pozerali na dievčinu, ktoré vyzerala tak zraniteľne a krehko.

 

„Teraz bude vašu pomoc potrebovať viac, než kedykoľvek predtým,“ odpovedala tiež šeptom. „Nenechajte ju v tom samu, prosím!“ naliehala a prosebne naňho pozrela.

 

„Nenechám!“ sľúbil a ona vedela, že vraví pravdu. Vedela to prv, než to povedal. Možno keby ona mala pred rokmi odvahu, zdôveriť sa so svojim trápením Markovi, zachoval by sa rovnako ako jeho syn. Nenechal by ju samu s jej problémami a možno... „Nie! Dosť už!“ zahriakla sa v duchu. Bolo zbytočné, zaoberať sa myšlienkami, čo by bolo, keby.

 

Opatrne vstala z postele, kde sedela a uvoľnila miesto mladému mužovi, ktorý mal byť a nepochybne bude Sophiinou oporou. Povzbudivo sa naňho usmiala a stisla mu rameno prv, než zamierila ku dverám. Ešte raz sa obzrela, aby zazrela, s akou láskou sa Stephan naklonil k Sophii a pobozkal ju na čelo predtým, než si sadol na jej miesto.

 

Alan mal pravdu, uvedomila si. Musí odpustiť sama sebe, aby mohla prijať odpustenie od svojej dcéry.

 

A potom... potom budú môcť obe využiť ICH druhú šancu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ja by som teraz...

(Efka, 21. 10. 2009 3:56)

...asi mala čítať len "vyhlášku pre autoškoly" alebo vtipy, lebo toto ma teda moc chytá za srdce. Ale ešte epilóg zvládnem. :-)

fňuk...

(sevy, 13. 10. 2009 22:11)

konec? to nééééééééééééééééééééééééééééééééé!!! neberu, nevěřím, nechci! a ne a ne a ne! :o( to se lucyku nedělá, já už byla pomalu součástí toho příběhu.. moment... vždyť já byla! :oP :o))) to taky nemůžou říct všeci, že? :o)) jen ta moje rolička nebyla zrovna výhra, pro el... no pro mě taky ne, ani drobeček na mě nezbyl... z alana samo... :o))) no, co bych o tomto příběhu napsala? pokračování příště...