Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.7: Neverník

3. 10. 2009

Uši jej trhal príšerný zvuk brzdiaceho vlaku, ktorý práve zastavoval v stanici. So smútkom jasne vpísaným v tvári pozrela na Stephana a objala ho.

 

"Bude mi smutno," povzdychla si Sophia a cítila, ako jeho zovretie zosilnelo.

 

"Aj ty mne, ale o tri týždne som späť. Uvidíš, že to ubehne rýchlejšie, než si myslíš," uisťoval ju, sledujúc davy ľudí, hrnúcich sa do vlaku, ktorým mal i on za pár minút odcestovať na školenie.

 

"Ja viem. Zavolaj, keď budeš na mieste, dobre?" žiadala a snažila sa usmiať, aj keď sa jej to veľmi nedarilo.

 

"Zavolám a ty buď opatrná," pošepol, vtisnúc jej letmý bozk do vlasov. Vzápätí sa otočil k svojmu otcovi. "Dávaj mi na ňu pozor," žiadal a Mark súhlasne prikývol. O päť minút neskôr stál vedľa Sophie a spoločne hľadeli za odchádzajúcim vlakom.

 

"Je fajn, že na to školenie poslali práve Stephana," skonštatoval, keď kráčali k východu.

 

"Áno, vo firme sú s jeho prácou veľmi spokojní. Jeho šéf si myslí, že by sa mohol vypracovať," odpovedala hrdo a hoci nemala radosť z toho, že najbližšie tri týždne bude jej priateľ mimo domov, mala z jeho úspechu radosť.

 

"To je fajn. A čo ty a tvoje plány so školou? Skúsiš to neskôr?" zaujímalo ho.

 

"So Stephanom sme o tom hovorili a uistil ma, že ak by som chcela študovať, môžem počítať s jeho pomocou, ale nateraz by som sa asi radšej venovala dieťatku," odvetila.

 

"Rozumiem. S mojou pomocou tiež samozrejme môžete počítať," pripomenul s úsmevom a Sophia vďačne prikývla. "Tak čo zájsť na zmrzlinu?" navrhol a nečakajúc na odpoveď, zamieril k neďalekému stánku s lahodnou pochúťkou.

***

 

Elein zobudilo nezvyčajné ticho. Pozrela na budík stojaci na nočnom stolíku a s hrôzou zistila, že je takmer jedenásť hodín. Nemala vo zvyku vyspávať tak dlho, vlastne už si ani nespomínala, kedy sa jej to naposledy podarilo. Zväčša ju zobudili zvuky doliehajúce k nej z kuchyne, alebo z časti domu, v ktorej mal Alan zariadenú svoju ordináciu. Dnes ju však obklopovalo ticho, na aké nebola ani zďaleka zvyknutá. Razom jej došlo, že sa Alan stále ešte nevrátil z konferencie v Londýne, na ktorej sa zdržal dlhšie, než plánoval. Dúfala síce, že sa stihne vrátiť, no včera volal, že ho zaujali niektoré témy jeho kolegov a rád by zostal, ak jej to nevadí.

 

Samozrejme, mrzelo ju to, ale aby jej to doslova vadilo? Veď pre ňu v poslednom čase robil toľko, že by mu nedokázala nič odmietnuť, aj keď to znamená, že... Potriasla hlavou, aby zaplašila dotieravé myšlienky a vyliezla spod vyhriatej prikrývky. Mathias bol určite už v škole a ona nemala na dnešok žiadne plány. Možno predsa len zájde do domova a ak by sa veľmi premohla, mohla by dokončiť nejaké papierovanie, ktoré stále odkladala na neurčito.

 

Keď sa o hodinu neskôr skutočne zjavila vo svojej kancelárii, Tare od prekvapenia zabehlo.

 

"Čo tu do pekla robíš?" spýtala sa bez pozdravu.

 

"Aj tebe pekný deň," zamumlala Elein a posadila sa k svojmu stolu.

 

"Hej, hej, jasné! Ale čo tu robíš? Nečakala som, že sa sem práve dnes nahrnieš. Alan sa predsa včera vrátil a dnes... nehovor, že ste sa pohádali!" zakončila pohoršene s rukami založenými vbok.

 

"Nepohádali. Alan je stále ešte v Londýne," odpovedala Elein pokojne a začala sa prehrabávať v hromade papierov, ktorú mala na stole.

 

"A čo do paroma tam robí?" vyštekla Tara nechápavo.

 

"Včera volal, že sa zdrží ešte na pár prednášok," vysvetlila Elein netrpezlivo a pohľadom prosila Taru, aby sa v tom viac nevŕtala. Bezúspešne.

 

"Aha, jasné... prednášky. No, moja milá, každý tomu hovorí inak," Tara bezmocne rozhodila rukami a so súcitným výrazom v tvári pristúpila k Elein. "Pritom sa zdalo, že vám to tak dobre klape a dnes máte to výročie..." povzdychla si smutne.

 

"O čom to zas..." začala Elein nechápavo, no Tara ju posunkom umlčala.

 

"Viem, že sa to snažíš popierať, ale čím skôr si priznáš pravdu, tým lepšie pre teba. Nie je nič horšie, než keď to vidia všetci okolo a ty zo seba robíš hlupáka. Ale naozaj som si nikdy ani len nepomyslela, že by ti mohol byť Alan neverný." skonštatovala.

 

"Nepreháňaj, Tara! Len preto, že sa pracovne zdržal, to ešte neznamená, že má nejakú bokovku. Mala by si vidieť, ako nedávno žiarlil, keď ma navštívil môj bývalý priateľ," bránila El svojho manžela, ale nahlas by nikdy nepriznala, že v nej Tarine slová vyvolali tieň pochybností.

 

"No samozrejme! Vari si myslíš, že keď ťa podvádza on, nebude trvať na tom, aby si bola len a len jeho? Otvor oči Elein Schröderová! Chlapi neuvažujú: Keď môžem ja, môžeš aj ty, ba naopak. Čím väčší sukničkár, tým väčší žiarlivec na to, čo má doma. Podľa seba súdim teba, poznáš to," dokončila svoju reč a než sa stihla nadýchnuť a pokračovať, El jej skočila do reči.

 

"Nie, nepoznám a poznať nechcem. Teraz, ak dovolíš, by som rada dokončila nejakú prácu," povedala rozhodne a jej tón nezniesol akékoľvek námietky.

 

Keď však večer sedela v aute a cestou domov o tom premýšľala, nedokázala potlačiť osamelé slzy, ktoré sa jej znenazdajky vykotúľali z očí. Spomenula si na Susan, Alanovu bývalú asistentku a na to, ako ich pristihla bozkávať sa. Vtedy po dlhom premáhaní uverila tomu, že to bol len omyl, ale hlavne tomu chcela veriť.

 

Vtedy to ešte mohla zaraziť, nemusela súhlasiť so svadbou a vlastne mala dosť času na to, aby akýkoľvek vzťah s Alanom ukončila skôr, než to zájde takto ďaleko, no ona ho milovala a nechcela sa ho vzdať. Nechcela ho stratiť.

 

S takmer nečujným povzdychom otvorila dvere domu, tušiac, že je prázdny. Mathias je zrejme ešte niekde vonku s kamarátmi a ona strávi deň výročia svadby sama, zahrabaná v posteli s knižkou. Možno by si predtým mohla napustiť vaňu a ponoriť sa do bubliniek, uvažovala, no sotva za sebou zavrela dvere a rozsvietila na chodbe, pohľad na zem jej doslova vyrazil dych.

***

 

Mark sa pohodlne usadil do kresla a z konferenčného stolíka si vzal noviny, ktoré ešte nestihol dočítať. Z kuchyne počul tiecť vodu, keďže Sophia umývala riad po večeri. Chcel to urobiť sám, no odmietla ho k tomu pustiť a tak sa napokon podvolil. Veď predsa jedným zo základných pravidiel, ktoré sa naučil v manželstve, je: Nikdy neodporuj žene, obzvlášť nie tehotnej.

 

Práve otáčal ďalšiu stranu a chcel si prečítať športovú rubriku, keď sa bytom rozľahlo rinčanie rozbíjajúceho sa skla. Okamžite bol na nohách a hnal sa do

kuchyne.

 

"Sophia! Čo sa deje?" volal cestou, mysliac si, že jej len vypadol tanier či pohár do

umývadla a rozbil sa, no na pohľad, ktorý sa mu naskytol, nebol pripravený.

 

"Sophia!" zvolal zdesene, hľadiac na dievčinu, sediacu na zemi medzi črepinami. Tvár mala skrútenú v bolestnej grimase a po lícach jej tiekli slzy.

 

"Dieťa..." vzlykla bolestne, držiac sa rukou za brucho a v očiach sa jej zračili obavy.

 

"Bude v poriadku, uvidíš! Obaja budete!" snažil sa ju upokojiť, pomáhajúc jej opatrne na nohy. Letmým pohľadom zistil, že nemá žiadne povrchové zranenia od rozbitého taniera, no na zemi, kde pred chvíľou sedela, zostala červená škvrna.

 

„Mark, ja sa bojím,“ hlesla takmer nečujne a pevnejšie zovrela ruku, ktorou jej pomáhal na nohy.

 

"Len pokojne, Sophia," tíšil ju pokojným hlasom. "Pôjdeme do nemocnice, dobre?" vysvetľoval, kým ona sa zmohla na jediné slabé prikývnutie. Mala strach a on na tom nebol lepšie, no v tejto chvíli musí zachovať chladnú hlavu a urobiť všetko preto, aby jej pomohol a ak to bude možné, pomohol zachrániť i jej dieťa, svoje vnúča.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ešte že vidím, že...

(Efka, 21. 10. 2009 3:39)

...tu je ďalšia kapitola, lebo mne by asi nepraskli nervy ale vak s plodovou vodou. grrrr...
No ale toto ma teda fakt riadne pobavilo: "Nikdy neodporuj žene, obzvlášť nie tehotnej." Pri mojom súčasnom hormonálnom rozladení to žiaľ absolútne platí a moji dvaja chlapi si to odnášajú ako dva hromozvody. Ešte že ma tolerujú. Všetci sa tešíme, že už len pár dní a malo by to byť opäť v norme. :-))) tak šup na ďalšiu...

lucyku, brouku....

(sevy, 4. 10. 2009 21:55)

tohle je dráždění hada, bosou nohou... ten had jsem tu já a ta bosá noha ty, kdybys měla pochyby... ty jsi dala vlastně dva konce do kapitoly, dva vražedné neukončené konce... doufám, že teď nečekáš, že tě za to budu chváli, to je, to je.. nemám slov, ale tlačí se mi z pusy zvuk vrrrrrrr...
jinak.. nevím, jestli je to tím, že jsi tu dala kapitolu po dvou měsících, ale tahle se mi zdá moc povedená! celkově ten styl psaní, návaznosti děje v kapitole, celkem jsi mi tím zlepšíla náladu... ;o)

...

(metanefridia, 4. 10. 2009 13:17)

tak ak nas znova nechas po TAKEJTO kapitole a hlavne jej konci cakat takmer 2 mesiace na novu, asi mi prasknu nervy :P skvela cast :)