Choď na obsah Choď na menu
 


Nehľadaj... nájdeš

6. 10. 2008

Nehľadaj... nájdeš



Obrázok Stála na konci útesu a pod ňou sa rozprestierala široká, takmer bezodná priepasť. Na jej dno nebolo vidieť. Počula len slabý šum malého vodopádu. Zavrhla myšlienku skočiť dole a utopiť svoje myšlienky v tom šumení a odovzdať svoje trápenie tej prázdnote. On jej za to predsa nestojí, presviedčala samu seba. A nakoniec, už nenesie zodpovednosť len za svoj život, čaká predsa dieťa. To dieťa, ktoré jej obrátilo celý život naruby.

Sára je úspešná architektka a vo svojich 27 rokoch sa konečne dočkala
vytúženého dieťaťa. Žila s Erikom už nejakú dobu a myslela si, že dieťa ich vzťah upevní a on si ju konečne vezme za ženu. Avšak jeho rebríček hodnôt je trochu iný, než si myslela.
Erik pôsobí v rovnakej brandži ako ona. Veď napokon to bol on, kto jej zaistil to lukratívne miesto vo firme svojho otca. V tejto stavebnej firme, ktorá svojim klientom nielen dom navrhne a postaví, ale ešte dokonca aj zariadi, pokiaľ si to zákazník želá, pracuje Sára už 5 rokov ako záhradná architektka.

Bola ešte len študentka, keď Erika spoznala a brala ich vzťah len ako chvíľkovú záležitosť. Ale on ju presvedčil, že je iný, ako sa zdá na prvý pohľad a vydržali spolu skoro 7 rokov. Preto keď jej navrhol, aby šla pracovať k nim do firmy, neváhala ani minútu a bola rada, že ani pán Jenings, Erikov otec, nemal žiadne námietky a bol s jej prácou nadmieru spokojný. A nebol len nadšený jej prácou, ale bol rád, že si jeho syn konečne našiel tú pravú.

Ich život začínal byť veľmi stereotypný. Žili v New Yorku, kde je život sám o sebe dosť chaotický, o to viac, keď sú obaja tak veľmi pracovne vyťažení. Preto občas Sára hľadá útočisko u svojej priateľky Emy, ktorá má horskú chatu dosť ďaleko od všetkého toho chaosu.
Teraz sediac neďaleko chaty na konci útesu sa snaží nájsť východisko z tejto situácie.

Stále si v hlave opakuje ten posledný rozhovor s Erikom.
Keď sa pred pár dňami dozvedela, že je tehotná, nemohla tomu uveriť. Asi pred 4 rokmi jej totiž doktori povedali, že zrejme deti mať nikdy nebude. Považovala to za úžasný zázrak a bola neskutočne šťastná. Chcela Erika tou novinkou prekvapiť a preto pripravila slávnostnú večeru. Erik prišiel včas, prosila ho o to. Privítala ho bozkom a doviedla k slávnostnému stolu.

"Niečo oslavujeme?" spýtal sa prekvapene.
"Myslím, že máme dôvod na oslavu," odpovedala s tajomným úsmevom.
"Naozaj?" tváril sa naoko prekvapene, ale Sára tušila, že vie, o čo ide. Kývnutím hlavy dala najavo, že uhádol.
"No to som si mohol myslieť, že ti to otec povie, zasmial sa pobavene. Pritom som ho prosil, aby ti nič nevravel. No ale teraz. . . . keď už to vieš, tak čo myslíš? Nie je to skvelé?"
"Počkaj, čo mi mal tvoj otec povedať? Čo je také skvelé?"
"No predsa tá zákazka v Londýne. Otec ma poveril, aby som to všetko zariadil. Takže, drahá, budem síce 3 mesiace preč, ale chápeš, že je to veľká príležitosť. Že je to to, čo som vždy chcel,"
"Iste, to je úžasné. Viem, ako veľmi si o to stál. No ale to je potom o dôvod k oslave viac," povedala Erikovi. O ničom nevedela, bola to pre ňu novinka, ale veď tri mesiace bez neho zvládne, hlavne že bude späť, než sa dieťa narodí, prebleslo jej hlavou.
"Počkaj, to nie je ten dôvod, kvôli ktorému je celá táto paráda?"
"Nie. Erik, som tehotná," povedala Sára s úsmevom a čakala, že Erik bude zdieľať jej radosť. Rozhodne však nečakala, že zareaguje tak negatívne.
"Čože si? Tehotná? To bol vtip, však?" povedal a začal sa smiať. "Ale pekne hlúpy vtip."
Sáre zmrzol úsmev na perách a nevedela, čo na to povedať.
"Nie je to vtip, budeme mať dieťa," zopakovala.
"No tak počkaj kráska, toto sme si nedohodli, my dieťa mať nemôžeme. Nemôžeme si to teraz dovoliť, Čo moja kariéra? Pomyslela si na to? A. . . a navyše si mi sama povedala, že deti mať nemôžeš, tak čo si teraz vymýšľaš takéto kraviny," oboril sa na ňu.
To už Sára nevydržala a rozplakala sa.

"Myslela som, že deti mať nemôžem. Ale asi sa doktori zmýlili. Ja neviem, čo sa stalo, ale nie je to len moja chyba, veď ty si to dieťa splodil."
"Ja? Ktovie, s kým to vôbec čakáš."
"Čože? Čo si to o mne myslíš?"
"Teraz už naozaj neviem, čo si mám myslieť. Klamala si mi a zrejme aj podvádzala. Už som ti nestačil? Čo?" vykrikoval a gestikuloval rukami ako šialenec.
Sára sa nezmohla na slovo. Nečakala, že sa všetko otočí proti nej. Namiesto toho, aby sa spolu s ňou radoval, je podľa neho nejaká klamárka a pobehlica.

"Tak pozri, moja milá," postavil sa pred ňu a začal sa jej vyhrážať."To dieťa si teraz nemôžeme dovoliť. Ty ani ja. Takže ak chceš byť ešte so mnou, to decko si nenecháš. Ale ak chceš, držať ťa nebudem. Choď si kam chceš. Ale nečakaj odo mňa ani korunu. Je ti to jasné?" nečakal na jej odpoveď, zamieril k dverám a odišiel, pričom nezabudol poriadne tresnúť dverami.

Obrázok Po jeho odchode sa Sára úplne zložila na podlahu a plakala. V tej chvíli nedokázala nič iné, len plakať. Napokon od únavy zaspala na zemi. Keď sa ráno zobudila, nevedela, čo sa stalo, ale veľmi rýchlo si spomenula na večernú hádku. Pomaly vstala zo zeme a šla do kúpeľne. Jediný pohľad do zrkadla prezradil, že vypadá naozaj strašne. Vliezla do sprchy a snažila sa premôcť nový príval sĺz. Nevedela, čo teraz. Erik ju s dieťaťom nechce, to bolo jasné. Ona sa však dieťaťa vzdať nechce. Potrebujú len čas a Erik to dieťa príjme, snažila sa presvedčiť samu seba. V podvedomí však tušila, že je to len sebaklam. Avšak vedela, že teraz musí odísť a usporiadať si myšlienky. Preto si zbalila pár nutných vecí a vyrazila. Cestou zavolala do práce, že potrebuje pár dní voľna, vedela, že s tým nebude problém. Nepovedala, kam ide, ale dúfala, že Erik už oľutoval svoje správanie a bude ju hľadať.

Cesta k Eme trvala takmer pol dňa a keď konečne dorazila, bola už naozaj unavená. Ema práve vytrhávala burinu v záhrade, keď počula auto. Vzhliadla tým smerom a bola veľmi prekvapená, keď uzrela Sáru. Stalo sa niečo? blyslo jej hlavou. Zrejme to bude vážne, domyslela si keď videla výraz jej tváre.
"Ahoj Ema, mohla by som tu pár dní zostať?"
"Jasné, som rada, že si tu. Poď ďalej" odpovedala Ema s úsmevom.
"Nehnevaj sa, že som ťa tak prepadla. Nevedela som, kam mám ísť," priznala zronene.
"Stalo sa niečo?" snažila sa dozvedieť niečo viac.
"Poviem ti o tom neskôr, som strašne unavená. Nehnevaj sa."
"Jasné, poď, spravím ti čaj a pôjdeš si ľahnúť."
-"Ďakujem, ty si môj anjel strážny," povedala Sára a snažila sa usmiať.

Dala si s Emou čaj, ale väčšinu času mlčala. Priateľka mala pochopenie a čakala, kým Sára sama začne. Predpokladala, že vtom bude mať prsty Erik, ale nechala si svoje dohady pre seba. Koľkokrát sa snažila ju presvedčiť, že sa k sebe nehodia, ale Sára bola po uši zamilovaná a nepočúvala. Erik bol podľa nej úžasný. A tak Eme neostalo nič iné, než čakať, kedy príde podobný okamih. A zrazu je to tu a ona ju podporí, ako len bude môcť a nedovolí, aby sa kvôli tomu chlapovi trápila.

Keď si vypili čaj, odviedla Sáru do jej izby a nechala ju spať. Ona ešte dokončila prácu v záhrade a tiež šla spať. Ráno, keď vstala, nazrela do Sárinej izby, no nebola tam. Hľadala ju v kuchyni, v kúpeľni, no nikde nebola. Určite šla na prechádzku. Pripravila raňajky a zbalila ich do piknikového koša. Potom sa vydala za svojou priateľkou k útesu. Vedela, kam chodí keď premýšľa a vie tiež, že čaká kým príde za ňou, aby sa jej zverila.
Sára začula kroky, ktoré ju vytrhli zo spomienok na Erika. Rýchlo si utrela slzy, hoci vedela, že pred Emou nemusí nič skrývať. Čakala, kým si k nej Ema prisadne a obe mlčky sedeli o pozerali na vrcholky hôr, ktoré ich obklopovali zo všetkých strán. Asi po pol hodine prehovorila.
"Som tehotná."
"A to mi hovoríš len tak? To je skvelé, nie? Ako dlho si po tom túžila?" Ema ostala prekvapená, že toto je skutočný dôvod, prečo je Sára taká rozrušená. Mala by sa predsa radovať, že sa jej konečne splnilo želanie.
"Erik to dieťa nechce," prerušila jej myšlienky Sára.
"Ako to myslíš, že nechce?"
Sára jej povedala všetko, čo sa odohralo u nich doma. Ema nevychádzala z údivu, vedela, že Erik nie je ideál, ale že je až taký idiot vážne netušila. Snažila sa Sáru upokojiť, ale vedela, že jediným liekom v jej prípade je čas. Keď sa narodí dieťa, všetko bude iné a ona prekoná tú bolesť, čo jej Erik spôsobil.
"Čo chceš robiť?" spýtala sa Ema.
"Netuším. Milujem ho."
"Ale on teba zrejme nie tak ako myslíš."
"Ja viem. Ale možno keby. . . "
"Čo keby? Keby nebolo dieťa, našiel by si iný dôvod a tiež by ťa ranil. Ty to dieťa nechceš?"
"Ja neviem. Chcem, ale nie bez neho. . . Povedz mi, čo mám urobiť?"
"Rozhodnutie je len na tebe Sára, ale ak pôjdeš na potrat, do konca života si to budeš vyčítať," hlas sa jej náhle zlomil.
Sára prekvapene pozrela na Emu a nechápala.

"Čo sa stalo?"
"Ja.. . . nikomu som to nikdy nepovedala. . . ."začala pomaly Ema. "Dá sa povedať, že som bola v rovnakej situácii."
"Vážne? A čo sa stalo?"
"Dala som prednosť chlapovi pred dieťaťom," pozrela jej do očí: "Šla som na potrat."
"Bože Ema, prečo si mi to nikdy nepovedala?"
"Nevedela som, ako niekomu povedať, že som zabila svoje dieťa. Celý život sa za to budem nenávidieť, nepotrebujem, aby ma za to odsudzovali iní."
"Je mi to ľúto, Ema."
"Mne tiež, ver mi."
"A čo on?"
"Vykašlal sa na mňa po pol roku. Našiel si inú a má s ňou deti. Sára, nechcem sa ti do toho strať, ale neurob rovnakú chybu ako ja."
Potom už len mlčky sedeli a každá rozmýšľala nad svojim osudom. Najedli sa a strávili celé dopoludnie vonku. Už viac nehovorili o tom, čo ich trápi, správali sa k sebe, akoby všetko bolo v najlepšom poriadku. Obe vedeli, že rozhodnutie je na nich a nemá zmysel viac to rozoberať.

Keď Erik odišiel z domu, zamieril do domu svojich rodičov. Prišiel poprosiť otca, aby urýchlil jeho odchod do Londýna. Otec sa nič nepýtal. Nemal príležitosť, pretože jeho žena bola taká nadšená zo synovej návštevy, že ho nepustila k slovu. Dohodli sa preto, že to vyriešia ráno v práci. Rodičom nebolo ani divné, keď sa rozhodol zostať na noc. Videli, že je nahnevaný, no nechceli vyzvedať. Pán Jenings si však zaumienil, že v práci si so synom pohovorí a zistí, o čo ide. Predpokladal, že sa pohádali so Sárou, veď napokon, k hádkam medzi partnermi môže dôjsť kedykoľvek a nie je to žiadna tragédia.
Ráno vo firme šiel Erik rovno za otcom, aby sa porozprávali o tom Londýne.
"Prečo chceš tak náhle odísť? Stalo sa niečo?" pýtal sa otec.
"Mám na to svoje dôvody a nechcem ich rozoberať, otec. Myslíš, že to pôjde?"
"Určite, budem len rád, keď pôjdeš skôr a osobne dohliadneš na prípravu celého projektu."
"To som rád, ďakujem." Už sa chystal na odchod, keď ho ešte otec zastavil.
"Čo je so Sárou? Je chorá?"
"Prečo sa pýtaš?" nechápavo pozrel Erik na otca.
"Ja len, že si brala voľno, tak som myslel, že je chorá."
"Neviem, od včera som ju nevidel, ale asi jej nebolo dobre."
"Vy ste sa včera pohádali?"
"Otec, to je moja vec, prosím nechajme to," uzavrel a odišiel.
Takže sa naozaj pohádali. Mrzelo ho to a dúfal, že sa to medzi čo najskôr vyrieši. Mal Sáru naozaj rád a dúfal, že sa v najbližšej dobe dočká vnúčat.

Keď Erik počul, že Sára neprišla do práce, šiel domov, aby zistil, čo sa deje. Keď našiel prázdny byt, nevedel, kam mohla Sára ísť. Nebrala mu telefón. Zrejme trucuje, povedal si. Stále nedokázal pochopiť, ako mu to mohla urobiť, určite klamala schválne, aby otehotnela a udržala si ho. Ale to jej len tak neprejde. On má predsa celý život pred sebou, momentálne má pred sebou veľké príležitosti, ktorými si poistí svoju kariéru a neprichádza do úvahy, aby sa teraz viazal. Vrátil sa do práce, aby zariadil všetky potrebné veci na odlet do Londýna. Naplánoval si odchod už na druhý deň. Predpokladal, že kým sa vráti z práce, aby si zbalil, bude už Sára doma a o všetkom si prehovoria. Stačí, keď pôjde na potrat a všetko bude ako predtým. Možno neskôr bude chcieť deti a všetko jej vynahradí, ale teraz naozaj nie je vhodná doba. Takto si pripravoval svoje argumenty, ktoré ju mali presvedčiť, no aké bolo jeho prekvapenie, keď bol byt aj naďalej prázdny. Zrejme sa rozhodla odísť a on jej v tom brániť rozhodne nemieni. Zbalil si veci a šiel spať. Ráno musí skoro vstávať, aby stihol lietadlo.

Sára netušila, že Erik odlieta tak skoro. Myslela si, že majú ešte pár týždňov na vyriešenie ich situácie. Chcela si všetko v pokoji premyslieť. Asi po týždni prišla za Emou, aby sa rozlúčila. - Idem domov. Už som sa rozhodla a teraz je všetko len na ňom.
"Takže si to dieťa necháš?"
"Už to tak vypadá," usmiala sa.
"To som naozaj rada. Keby si čokoľvek potrebovala, vieš, kde ma nájdeš."
"Ja viem a ďakujem ti za všetko. Už musím ísť, maj sa krásne."
"Ahoj."

Sára sa vydala na cestu späť a rozhodla sa zavolať Erikovi a informovať ho o svojom návrate. Keď sa jej ozval záznamník, nechala odkaz no a rozhodla sa zájsť do práce. Možno sa tam stretnú.
Vo svojej kancelárii našla hromadu odkazov. Hľadal však márne akúkoľvek správu od Erika a keďže ho nikde nemohla nájsť, rozhodla sa zájsť za jeho otcom.

Zaklopala na dvere riaditeľovej kancelárie a počkala, kým sa neozvalo jasné: - Vstúpte!
"Dobrý deň, pán Jenings."
"Á, Sára, len poď ďalej. Kde si bola tak dlho? Už si mi tu chýbala," naoko ju pokarhal šéf.
"Prepáčte, ale potrebovala som si niečo zariadiť mimo mesto."
"Iste, rozumiem. Ale určite vás mrzí, že ste sa nemohla rozlúčiť s Erikom."
"Rozlúčiť? On niekam odišiel?"
"Vy to neviete? Odletel do Londýna."
"Áno, viem že tam mal ísť, len som netušila, že tak skoro."
"On vám o tom nepovedal? Na poslednú chvíľu si želal tú cestu urýchliť a odísť čo najskôr."
"Nie, nič mi nepovedal," povedala Sára a sklopila oči.
"Sára, stalo sa medzi vami niečo? Pohádali ste sa?"
"Sama neviem, čo sa vlastne stalo. Mali sme menšiu výmenu názorov, áno, pohádali sme sa."
"No, ja sa do toho nechcem miešať, ale asi šlo o niečo vážne, inak by Erik takto neutiekol, alebo sa mýlim?"
"Nie, nemýlite. Ospravedlňte ma, ale už musím ísť. Mám ešte dosť práce."
"Iste, len choďte."

Sára odišla a len, len že sa nerozplakala. Takže on odišiel. To znamená definitívny koniec. Už o ňu nemá záujem. Ale je to jeho voľba a ona ju musí rešpektovať.
Vrátila sa do svojej kancelárie a vedela, čo musí urobiť. Svoju výpoveď odoslala mailom priamo šéfovi a dúfala, že si poštu neprečíta skúr, než si stihne zbaliť pár svojich vecí a odísť. Rozlúčila sa so svojou sekretárkou, ktorá nechápala, čo sa stalo. Obe si navzájom zaželali veľa šťastia a Sára odišla.
Ticho, ktoré ju privítalo v ich spoločnom byte naznačovalo, že Erik skutočne odišiel. V kuchyni našla list.

Drahá Sára, je mi ľúto, ako som sa správal a mrzí ma, že nemám možnosť vysvetliť ti to osobne. Ale pochop ma, teraz nie je vhodná doba na založenie rodiny a ja nie som pripravený stať sa otcom. Ale ak to dieťa chceš, je to tvoja vec. V tom prípade je však medzi nami koniec. Zváž svoje rozhodnutie a daj mi vedieť. S láskou Erik.

S láskou. Tie slová z jeho úst slýchala dosť často, no boli úprimné? Zrejme nie. Keby ju skutočne miloval, nebola by tu v tejto chvíli sama a nemusela si vyberať medzi mužom a dieťaťom. Priala si nenávidieť ho, no nedokázala to.

Z jej myšlienok ju vytrhlo zvonenie pri dverách. Nečakala nikoho a Erik je predsa v Londýne. A keby aj nebol, tak má kľúč a nezvonil by. Letmo sa upravila, utrela slzy a šla otvoriť. Ešte väčšmi ju prekvapilo, keď za dverami uvidela Erikovho otca.
"Pán Jenings, stalo sa niečo?"
"Po pravde? Stalo!"
Nechápavo naňho pozrela.
"Čítal som si maily a náhodou som uvidel toto," podal jej do ruky jej výpoveď."Môžete mi to vysvetliť, Sára?"
"Pán Jenings, ja neviem ako by som to. . . "
"Môžem ísť ďalej?"
"Iste, prosím."
"Viete, chápem, že vo vzťahu môže občas dôjsť k nezhodám, ale všetko sa predsa dá rozumne vyriešiť. Vaša výpoveď riešením rozhodne nie je."
"Pán Jenings. . . "
"Artur, prosím. Sme skoro rodina, tak už mi konečne začnite tykať, Sára!"
"Dobre teda, Artur. Nejde len o malé nedorozumenie medzi mnou a Erikom. My. . . my sme sa zrejme rozišli."
"Ako to zrejme? To neviete, či ste sa rozišli či nie? A prečo prosím vás? Čakal som, že ma každú chvíľu prekvapíte svadbou a vy sa rozídete? To je zas nejaký hlúpy rozmar môjho syna? Alebo je to kvôli tomu Londýnu?"
"Nie, nie. O to vôbec nejde. Je to trochu komplikované," Sára nevedela, ako mu má vysvetliť, čo jej jeho syn spôsobil. Veď nakoniec on je jeho syn a ona je cudzia. Prečo by mal mať pochopenie pre ňu? Určite bude na Erikovej strane.
"Tak prosím, počúvam. A nehnem sa odtiaľto, kým mi nepoviete, čo sa vlastne stalo."
"Tak dobre, môžem vám zatiaľ ponúknuť kávu?"
"Iste, kávu si dám."
Sára im obom uvarila kávu a pustila do vysvetľovania:
"Pred štyrmi rokmi som mala isté zdravotné problémy, v dôsledku čoho mi lekári povedali, že zrejme nikdy nebudem môcť mať vlastné deti. Bolo to pre mňa hrozné zistenie, pretože som po deťoch vždy veľmi túžila, ale s Erikovou pomocou som to nejako prekonala a rozhodla som sa naplno venovať kariére. Erik o adopcii nechcel ani počuť, tak som sa myšlienky na dieťa úplne vzdala."
"To je mi ľúto. Netušil som, že. . . Sám som sa čudoval, že ešte nemám vnúčatá. Tak rád by som už bol dedkom."
"Asi pred 2 týždňami som bola u lekára a zistila som, že som tehotná."
"Vážne? Ale tak potom to je zázrak! Ani neviete, akú mám radosť."
"Ale v tom je ten problém."
"Nechápem! Vy nemáte radosť, že čakáte dieťatko?"
"Ja áno, ale Erik . . . "
"Čo Erik?"
Podala mu list, ktorý našla v kuchyni a ten vravel za všetko.
"Toto že písal Erik?" nevychádzal Artur z údivu."Ten by teda zaslúžil pár poza uši. Sára, nerobte si starosti, on len potrebuje čas, aby sa spamätal. A ak nie, tak mu na to poviem svoje. Hneď ráno mu zavolám a dohovorím mu."
"Nie, to prosím nie. Nechcem, aby mal pocit, že ho k niečomu nútim. Ak bude chcieť, sám príde. A ak nie, budem vychovávať naše dieťa sama."
"Môžete počítať s mojou pomocou. Ja sa svojho vnuka nezrieknem tak ľahko ako jeho otec."
"Ďakujem," Sára sa po čase opäť usmiala. Predsa len nebude sama.
"A teraz k tej vašej výpovedi. Chcete sa vrátiť?"
"Ja. . . "
"Ak ide o Erika, ten bude teraz minimálne tri mesiace preč, takže sa nemusíte báť. No a potom je tu možnosť pracovať z domu. Som s vami veľmi spokojný a nerád by som prišiel o skvelú architektku len kvôli rozmarom svojho syna."
"Tak dobre, ešte si to rozmyslím."
"To som rád." Položil jej výpoveď na stôl a rozlúčil sa.
Odprevadila ho k dverám a potom sa posadila do mäkkého koženého kresla. Vzala svoju výpoveď a hodnú chvíľu hľadela na ten kus papiera. Aká bola len hlúpa. Vzdať sa práce by bolo v tejto chvíli naozaj zbytočné a hlavne nezodpovedné. Z čoho by živila dieťa i seba?
Bude si musieť nájsť iné bývanie, toto je Erikov byt a ona sa chce odsťahovať skôr, než sa vráti z Londýna. Hneď ráno zájde do realitnej kancelárie s ktorou ich firma spolupracuje a po niečom sa poobzerá.

Teraz je už ale neskoro niečo plánovať, pomyslela si. ráno je múdrejšie večera, ako sa hovorí, a tak Sára vstala a šla do sprchy. Pustila si teplú vodu a nechala voľne stekať vodu na svoje telo. Pri pomyslení na dieťa, ktoré nosí pod srdcom, pocítila obrovskú radosť. Ako dlho čakala na tento okamih a myslela si, že sa nedočká. A predsa.

Ráno vstala skoršie ako zvyčajne. Prebudila ju ranná nevoľnosť, ktorej sa v tehotenstve nevyhne väčšina žien. Keď jej bolo lepšie, obliekla sa a pripravila sa na odchod od práce. Ešte si stihla zariadiť schôdzku v realitke a konečne vyšla z domu. Rozhodla sa urobiť si malú prechádzku a vydala sa smerom k parku. Pohľad na ženy s kočíkmi a deťmi na ihrisku jej opäť vykúzlil úsmev na tvári. Carla, jej sekretárka neverila vlastným očiam ani ušiam, keď ju uvidela stáť vo dverách a keď jej oznámila, že si to rozmyslela. Bola rada, keď videla Sáru opäť usmiatu, tak ako ju poznala. Včera bola skutočne zvláštna. Unavená a zúfalá. Ale zrejme sa s mladým pánom Jeningsom opäť zmierili a ona teraz len žiari šťastím.

Poobede si Sára odbehla do neďalekej realitnej kancelárie, kde dostala niekoľko lákavých ponúk na byt. Zavolala Carle, že si na zvyšok dňa berie voľno a šla si pozrieť 3 byty a 1 dom. Práve ten jej učaroval.. Nebol veľmi veľký, ani malý, mal veľkú záhradu a krásny výhľad. Navyše bol vo veľmi dobrej lokalite. Bol presne taký, ako si predstavovala. Erikov byt bol síce vybavený najmodernejším nábytkom a spotrebičmi, ale bol príliš neosobný. Nikdy sa tak necítila skutočne doma. Tento byt však v sebe mal isté čaro, čaro domova. Po finančnej stránke to zodpovedalo jej možnostiam, bez toho, aby o tom Erik vedel mala vlastný účet, kde si šetrila nejaké peniaze na prípadné horšie časy, a teraz bola rada, že má nejaký základ do nového života. Navyše mala dobrú prácu, takže sa nebála, že by to nezvládla. Takže nič nebránilo v tom, aby si byt kúpila a začala so sťahovaním.

Všetky formality ohľadom predaja boli asi za týždeň vybavené. Keďže dom bol starší, bolo treba urobiť menšie opravy a Sára sa rozhodla využiť služby ich firmy pri projektovaní a prestavbe. S pomocou kolegov navrhli interiér celého domu, vrátane detskej izbe. Občas, hlavne vo chvíľach, keď vyberala tapety či záclonky a koberce do izbičky, ju mrzelo, že toto všetko neabsolvuje spolu s Erikom. Ubehol už mesiac odvtedy, čo odišiel. Nechala mu v hoteli odkaz, že sa rozhodla, a že dieťa vychová, či už jej s tým pomôže alebo nie. Odvtedy sa jej neozval. Od Artura sa len dozvedela, že Erik sa rozhodol zostať v Londýne dlhšie a na záznamníku našla odkaz, aby nechala kľúče od bytu jeho sekretárke, ktorá ho poskytne novým nájomníkom. Chce byt prenajímať na dobu, kým bude v Londýne. Praje jej aj dieťaťu veľa šťastia. Takže si to nerozmyslel, pomyslela si. Jej dom bol už takmer hotový a tak si zbalila posledné veci, ktoré ešte potrebovala a ráno, skôr než šla do práce, si ich tam odniesla.

Otvorila dvere a vstúpila do domu, ktorý je od tejto chvíle jej novým domovom. Vstupná hala bola úzka, no poskytovala dostatok potrebného priestoru. Bola tam zabudovaná skriňa na kabáty, skrinka na topánky, veľké zrkadlo a vešiak. Všetko bolo dokonale zladené. Z haly viedli dvere do obývačky, ktorá bola prepojená s priestrannou jedálňou. Na zemi stálo pár krabíc, ktoré čakali na vybalenie. Skrývali jej poklady, no teraz nebol čas na vybaľovanie. Z jedálne viedli dvere do kuchyne, ktorá do detailu spĺňala jej predstavy. Kuchynská linka s barovým pultom poskytovala dostatok pracovnej plochy, zatiaľ čo zabudované spotrebiče šetrili miestom, vďaka čomu vypadá kuchyňa väčšie, než v skutočnosti je. Na poschodí sa nachádzala kúpeľňa, záchod, jej spálňa, hosťovská izba a detská izba. Pri jej dverách sa zastavila a vošla dnu. Pomaly otvorila a neverila vlastným očiam.

Bola to nádhera. Bola to najpriestrannejšia a najsvetlejšia izba v dome a práve preto sa rozhodla zariadiť detskú izbu práve tu. Steny boli vymaľované na žlto a asi vo výške očí bol namaľovaný farebný pás cez celú izbu. Okno zdobili záclony a závesy s detským vzorom. Na podlahe uprostred izby sa čnel malý zelený koberec s vláčikom. Pod oknom stála krásna postieľka a o kúsok ďalej pri stene bol stolček na prebaľovanie. Na ňom bolo poukladaných pár hračiek, ktoré kúpil Artur.

Pri tom pohľade jej vošli do očí slzy. Slzy radosti. No zároveň ju kdesi vnútri zožieral pocit, že tu teraz nestojí s Erikom. Že sa spolu nedívajú na tú nádheru, ktorá čaká na ich dieťa.
Ale nemohla si sťažovať. Hoci Erik nejavil žiaden záujem a zrejme už dávno začal nový život bez nej, jeho otec ju zahŕňal pozornosťou.

Neprešiel deň, aby na svojom stole nenašla malú pozornosť. Či už hračku pre to malé, alebo čokoládu. Navyše si Artur presadil, že uhradí všetky náklady spojené s rekonštrukciou. Sára síce namietala, ale nakoniec jej neostala iná možnosť, než súhlasiť. Bola rada, že je aspoň niekto, na koho sa môže spoľahnúť, keď tu nie je Erik.

Sára bola v piatom mesiaci a práve sa chystala na pravidelnú prehliadku u lekára. Nechcela nič zanedbať, a preto sa riadila radami svojho doktora. Vzhľadom k jej predchádzajúcim zdravotným problémom bolo jej tehotenstvo rizikové a doktor jej neustále kládol na srdce, aby bola opatrná. Isteže bola opatrná. Zdravo sa stravovala, navštevovala cvičenia pre budúce mamičky, prestala piť kávu a dokonca už skončila v práci a je na materskej dovolenke. Samozrejme, že ju Artur každý deň telefonicky kontroluje, či je všetko v poriadku. Je to od neho naozaj milé.

Dnes šla k doktorovi trochu znepokojená, pretože ju už druhý deň trápili mierne bolesti v podbrušku. Dúfala, že nejde o nič vážne, ale nechcela nič podceniť.
Doktorova ordinácia bola prázdna. Za stolom sedela sestrička, ktorá sa na ňu milo usmiala a privítala ju. Vytiahla jej kartu a zaniesla ju k doktorovi. netrvalo ani 5 minút a sestra ju zavolala do ordinácie. Tam ju privítal sympatický doktor Peter Mayer.
"Á, slečna Robinsová, poďte ďalej."
"Dobrý deň, pán doktor."
"Takže, je všetko v poriadku?"
"Vlastne. . ." začala pomaly a videla znepokojený výraz na doktorovej tvári."Od včera mám trochu bolesti, nijak veľké, ale je to nepríjemné."
"Tak si prosím odložte, prezriem vás. Dobre, že ste prišla. Nemusí ísť o nič vážne, ale radšej sa na to pozrieme."
"Dobre," povedala a rozpačito sa usmiala.
Odišla do kabínky a doktor ju mlčky pozoroval. Je tak nádherná, hovoril si v duchu. Vždy sa mu páčila, ale nešlo len o jej vzhľad.

Bola milá, inteligentná, úprimná, proste skvelá. Bol jej doktorom už asi 10 rokov a bol to práve on, kto vyriekol tú smutnú diagnózu, že sa Sára zrejme nikdy nebude môcť mať deti. Bolo mu jej vtedy tak ľúto. Vedel, že po deťoch veľmi túžila, no po jej problémoch so štítnou žľazou a po liečbe, ktorú musela absolvovať, bola šanca otehotnieť veľmi malá. Keď napokon zistil, že je predsa len tehotná, považoval to za zázrak a netajil svoju radosť. Vlastne bola preňho viac než len pacientka. Dal by všetko na svete za možnosť byť s ňou a radovať sa z jej šťastia. Sám však vedel, že to nejde a hlavne, ona sa o jeho láske nikdy nedozvie. Navždy zostane len jej tajným ctiteľom.

Sára vyšla z kabínky a ľahla si na vyšetrovacie lôžko. Doktor k nej podišiel a začal ju prezerať. Potom urobil ultrazvuk, no neprišiel na nič, čo by mohlo ohroziť matku, alebo dieťa.
"Vypadá to, že je všetko v poriadku. Bezpodmienečne však musíte dodržiavať všetko, čo som vám prikázal a chce to najmä pokoj a ležať v posteli. V opačnom prípade by som bol nútený vás hospitalizovať."
"Ale pokiaľ je všetko v poriadku, tak to snáď nebude nutné, nie? Ja sľubujem, že poslúchnem všetky vaše rady." Sára uprela na doktora prosebný pohľad a obaja sa začali smiať.
"Zatiaľ môžete byť doma, ale varujem vás, budem vás chodiť kontrolovať a ak zistím, že ma nepočúvate, nebudete mať inú možnosť."
"Rozkaz, pán doktor. Súhlasím so všetkým."
"Dobre, máte niekoho, kto vám môže pomáhať?
- Nie, bývam sama, ale zvládnem to. Mám pár priateľov, ktorí mi občas pomôžu, a ak to bude nutné, priateľka sa ku mne môže načas nasťahovať."
"Dobre, ale sľúbte mi, že budete naozaj opatrná. A keby niečo, zavolajte ma, hoc aj o polnoci."
"Určite, ďakujem vám."
"Takže teda, za týždeň vás prídem skontrolovať a dovtedy dovidenia."
"Dovidenia."
Sára odišla a doktor ostal sedieť za stolom vo svojej ordinácii. Uvidí ju opäť o týždeň. Už sa nemohol dočkať. Bol do nej úplne zbláznený. Odkedy sa rozišla so svojim priateľom, mal novú nádej, že by snáď mohol byť viac, než len doktor. Ale ten rozchod ju príliš ranil a vedel, že ešte nie je pripravená začínať nový vzťah. Nechcel na ňu naliehať a tak potlačoval svoje city k nej.

Doktor chodil k Sáre na kontrolu každý týždeň. Všetko prebiehalo ako malo a on nemal dôvod niečo svoje pacientke vyčítať. Jeho nariadenia plnila do bodky. Sára sa, rovnako ako on, tešila jeho spoločnosti. Navzdory častým návštevám priateľov sa občas cítila sama a pociťovala potrebu mať vedľa seba niekoho, kto by jej bol oporou. Lenže on je doktor a berie ju len ako svoju pacientku. Je to skvelý doktor a rovnakú starostlivosť by poskytol ktorejkoľvek inej žene na jej mieste. Alebo nie? Snažila sa vyčítať z jeho tváre niečo viac. Ale vždy, keď mala pocit, že sa jej trochu priblížil, znova sa utiahol do seba a správal sa veľmi profesionálne.

Doktor Mayer sedel vo svojej ordinácii a pozeral na veľkú kyticu, ktorú kúpil pre Sáru. Mal sa k nej zastaviť cestou z ordinácie, a rozhodol sa, že dnes jej povie, čo k nej cíti. Pri svojich posledných návštevách mal pocit, že ani on jej nie je ľahostajný a rozhodol sa riskovať možnosť, že ho odmietne. Pripravoval si, čo jej povie, keď zazvonil telefón. Potrebovali ho na pohotovosti. Dúfal, že sa tam dlho nezdrží, lebo asi za hodinu by mal byť u nej. Rýchlo kráčal dlhou spojovacou chodbou smerom k pohotovosti a stále myslel na Sáru. Práve prišla sanitka a na pohotovosti vládol rozruch.
"Pacientka v 30. týždni tehotenstva začala krvácať. Je v bezvedomí, nevieme ako dlho už krváca." Sestra informovala doktora a podávala mu plášť. Len čo sanitka zastavila pred vchodom, rozbehli sa doktori a sestry smerom k nej aj s vozíkom.
"Pacientka má 27 rokov, je v 30. týždni, v bezvedomí, tlak má veľmi nízky, ozvy dieťaťa veľmi slabé. Dostala liter plazmy a kyslík."

Ošetrovateľ informoval lekárov, zatiaľ čo viezli pacientku na ošetrovňu. Toto všetko však doktor Mayer počul akoby z veľkej diaľky. Pri pohľade na jej tvár úplne stuhol. To čo videl, mu vyrazilo dych. Bola to Sára. Nechápal, čo sa stalo, veď bola v poriadku, ešte pred chvíľou s ňou telefonoval a nič jej nebolo. Rýchlo, musí niečo urobiť.
"Je to moja pacientka," zakričal.
Oboznámil prítomných o jej anamnéze a všetci začali rýchlo konať. Sestry okamžite reagovali na príkazy lekárov. Spoločnými silami sa im podarilo Sáru stabilizovať a mohli ju okamžite previezť na operačnú sálu. Bola to hra o čas. Krvácanie spôsobila natrhnutá placenta a museli okamžite urobiť cisársky rez. Život oboch bol ohrozený. Na operačke bol pripravený detský lekár, ktorý sa mal postarať o dieťa. Ostatní sa snažili zachrániť Sáru.

Dieťa už začínalo modrať, keď ho vybrali z maternice. Museli oživovať, a po dlhom úsilí sa im podarilo chlapca zachrániť. Uložili ho do inkubátoru a pretože sa narodil o mesiac skôr, ešte stále nemal vyhrané.

Zatiaľ čo pediater zachraňoval dieťa, ostatným sa nedarilo zastaviť krvácanie a hrozilo, že Sára vykrváca. Jedinou možnosťou bolo vyoperovať maternicu. Bol to veľmi razantný krok, ale iná možnosť nebola. Doktor Mayer viedol operáciu a hoci toto rozhodnutie urobil nerád, nemal inú možnosť. Musí ju zachrániť. Nakoniec sa jej stav stabilizoval a mohli ju previezť na pooperačné.

Keď si bol Peter Mayer istý, že Sáre nič nehrozí, šiel sa pozrieť na chlapca. Bol naozaj krásny a hoci sa narodil predčasne a musel byť v inkubátore, všetko sa zdalo byť v poriadku. Ak bude všetko v poriadku, zostane tu ešte 2- 3 týždne, než ho vyberú z inkubátoru a mamička si ho bude môcť konečne vziať do náručia.

Rýchlo zašiel do svojej ordinácie, vzal zo stola kyticu a vrátil sa k Sáre. Chcel, aby bol prvý, koho uvidí, keď sa zobudí. Sedel pri jej posteli asi hodinu a mlčky sa kochal jej krásou. Pomaly sa začala zobúdzať. Bola dezorientovaná.
"Sára. Slečna Robinsová. Počujete ma?"
"Pán doktor? Čo sa stalo?"
"Ste v nemocnici, nebojte sa všetko je v poriadku."
"V nemocnici? Niečo s dieťatkom?"
"No, zrejme sa mu už u vás nepáčilo a chcel konečne na svet."
"Ale, veď to ešte . . . ešte je skoro. . . je v poriadku?"
"V tom najlepšom. Len sa nebojte. Ja sa o vás aj vášho syna postarám."
"Je to chlapec?"
"Áno, je naozaj krásny, blahoželám vám."
"Ďakujem. Za všetko." Sára už bola úplne čulá a nič by nenaznačovalo, v akom kritickom stave sa ešte pred pár hodinami nachádzala.
"Bolo mi potešením. Viete, ja.. . . neviem ako to..."
"Čo?" spýtala sa napäto.
"Mám však aj jednu zlú správu."
"A to?"
"Obávam sa, že už nebudete môcť mať viac detí."
"Nehovoril ste to už pred 4 rokmi? A ako to dopadlo?"
"Našťastie veľmi dobre, ale teraz je to definitívne."
Vysvetlil Sáre, čo sa stalo behom operácie a čo musel urobiť záujme záchrany jej života. Čakal, že ju to zlomí a bude mu snáď niečo vyčítať, no ona sa naňho usmiala a povedala:
"Ďakujem vám, že ste mi zachránili syna a že ste zachránili mňa, aby som mohla vidieť ako vyrastá. Bola som zmierená s myšlienkou, že deti mať nebudem. Nebolo to ľahké, ale stal sa zázrak a mám syna. A mám vás."
"Mňa?" zarazil sa.
"Oh, prepáčte, to mi tak vykĺzlo, ja . . . . myslela som, že vy. . . tie kvety a to všetko.. . "ukázala na vázu s kvetmi na stole.
"Aha.. ."
"Prepáčte, asi sa mi niečo zdalo."
"Nie, to nie. Sára, ja som myslel, že by ste o mňa nestála. Dnes, keď som sa k vám chystal na kontrolu, chcel som vám to povedať."
"No tak to ma podržte. rozosmiala sa. Ja som mala v úmysle to isté."
Obaja s nahlas rozosmiali. Peter sa naklonil nad jej posteľ a nežne ju pobozkal. Ona sa nebránila. Ešte chvíľu sa rozprávali, kým sa s ňou rozlúčil a sľúbil, že príde zas ráno.

Sára nemohla zaspať, rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo. Rana po operácii ju ešte trochu bolela, no bola taká šťastná, že jej to vôbec nevadilo. Mala syna a našla muža, ktorý jej bol a bude oporou, presne, ako si predstavovala. Už sa nemohla dočkať chvíle, kedy Lucasa uvidí. Lucas, tak sa bude volať jej chlapček.
Ráno ju zobudilo slabé klopanie na dvere. Pozrela tým smerom a uvidela Petra s kolieskovým kreslom.
"Dobré ráno, madam. Ste pripravená na malú prechádzku?"
"Prechádzku? Ale kam ma to chcete uniesť, pán doktor?"
"Nebude to ďaleko, ale myslím, že na vás niekto čaká."
"Naozaj? Naozaj ho môžem vidieť?"
" Isteže, je to tvoj syn." Pomohol jej nasadnúť do kresla a odviezol ju na novorodenecké oddelenie. Na konci chodby bola miestnosť s inkubátormi, kde ležal jej synček. Doviezol ju až tam a otvoril dvere. Sestrička ich privítala, podala im plášte a ukázala im, kam majú ísť. V inkubátore úplne vľavo v rohu ležalo drobné telíčko. Chlapček vypadal spokojne, zatínal pästičky a občas otvoril očká.

Obrázok


"Je nádherný," neubránila sa Sára slzám. "Ahoj maličký, to som ja, tvoja mamička. Vitaj na svete, Lucas."
"Lucas? Pekné meno," skonštatoval Peter.
Sedeli tam a dívali sa naňho nejakú dobu, kým Peter nepresvedčil Sáru, aby si šla oddýchnuť. Sám sa potom vrátil do svojej ordinácie a šťastím celý žiaril. Mal na to predsa dôvod.

Sára bola v nemocnici asi týždeň. Zotavovala sa a všetko šlo ako po masle. Denne mala aj 2 návštevy, väčšinou kolegovia z práce, medzi prvými bol samozrejme Artur s manželkou, ktorí sa na vnúčika nemohli vynadívať. Okrem toho prišla aj Ema, ktorá sa rozhodla ostať a pomôcť Sáre, kým sa úplne nezotaví.

Keď ju prepustili domov, šla sa rozlúčiť s Lucasom. Sľúbila mu, že za ním bude chodiť každý deň a už čoskoro si ho vezme k sebe domov. Peter ju odviezol a doma uložil do postele. Vedel, že Ema sa o ňu postará a tak mohol bez starostí odísť, ale Sára ho zadržala.
"Nechoď."
- Prosím?
"Bola by som rada, keby si zostal."

"Ale, je tu Ema a ja nechcem vás dve rušiť. Určite si máte čo rozprávať. Neboj, zajtra sa po teba zastavím a pôjdeme do nemocnice."
"Sľubuješ?"
"Neveríš mi?"
"Verím. Ty si jediný muž, ktorému bezvýhradne verím," ubezpečila ho Sára a pobozkala ho na rozlúčku.
Peter naozaj prišiel a vozil Sáru do nemocnice každý deň, kým Lucasa nepustili. Obaja s napätím čakali na ten deň. No a keď konečne nastal?
Priviezli si svoj poklad, uložili ho do jeho novej postieľky a stáli nad ním v objatí. Pozerali na malého anjela, ktorý spojil ich životy.
- Sára, milujem ťa. Milujem vás oboch. zašepkal jej do ucha a pobozkal ju. Nevravela nič, len tam tak stála a vychutnávala si tento nádherný okamih.
Pár dní potom, čo bola rodinka pokope, sa Ema rozlúčila a vrátila sa do svojho útočišťa v horách. Jej priateľka bola šťastná a ona jej šťastie zdieľala. Dúfala, že sa čoskoro znovu stretnú, predpokladala, že svadba na seba nenechá dlho čakať.

Od Lucasovho narodenia ubehlo asi 6 mesiacov. Raz ráno niekto zaklopal na dvere. Keďže Sára bola práve s malým v izbe, išiel otvoriť Peter. Nepoznal síce návštevníka, no domyslel si, o koho ide. Sára bola zvedavá, a tak sa šla pozrieť, kto to prišiel, no keď zbadala v predsieni Erika, ostala zarazene stáť. Nebola pripravená na toto stretnutie, hoci vedela, že raz určite príde.
"Ahoj, Sára."
"Ahoj," odpovedala rozpačito. Nastalo ticho, ktoré prerušil Peter:
"Tak ja už by som mal ísť do ordinácie. Zavolám ti, ahoj. Dovidenia."
"Pekný deň, zlato."
"Vidím, že si si za mňa už našla náhradu," poznamenal Erik trošku cinicky.
"Prečo si prišiel? Chceš mi niečo vyčítať? Ty si bol ten, kto nás opustil."
"Ja viem, prepáč. Neprišiel som sa hádať. Vrátil som sa z Londýna a hovoril som s otcom."
"A?"
"No. . . otec mi pekne naložil. Povedal mi o Lucasovi. . . . ja, chcel som..."
"Čo, Erik? Vidieť ho?"
"Áno."
"Tu je," ukázala na syna. "Áno, toto je tvoj syn, ktorého si sa ty vzdal. Neboj sa, nič od teba nechcem. Nemáš za nás žiadnu zodpovednosť."
"Ale ja by som chcel. . ."
"Čo? Čo by si chcel teraz?"
"Ja viem, že som urobil chybu, Sára, ale dovoľ mi. . ."
"Nie, Erik. Máš pravdu, urobil si chybu. Ale ja ti za to ďakujem. Keby si ma neopustil, nikdy by som nebola s Petrom, ktorý ma miluje a tvojho syna miluje ako vlastného. To by si ty nikdy nedokázal. Nechal si ma samu. Pritom som ťa tak potrebovala."
Nedokázala potlačiť slzy. Síce si toľko krát sľubovala, že preňho už nevyroní ani slzu. Nielen že jej veľmi ublížil, ale on má tú drzosť prísť sem a chcieť, aby sa vrátila.
"Erik, prišiel si neskoro! Navždy si ma stratil a svojho syna tiež. Prosím ťa, nechaj nás už na pokoji! Milujem Petra a on je muž, s ktorým chcem stráviť zvyšok života, nie ty. Prosím, odíď!"
"Sára, je mi to naozaj ľúto. Keby to šlo, vrátil by som všetko, čo urobil. Prepáč. Prajem ti šťastie. Tebe aj synovi."
Urobil krok vpred, aby ju pobozkal, ale ona ustúpila a tak radšej odišiel. Sára akoby v tranze zamierila do detskej izby, sadla si do kresla aj s dieťaťom v náručí. malý spokojne spinkal s nechal mamu premýšľať. Tak ju našiel Peter, ktorého Erikova návšteva znervózňovala a tak prišiel domov skôr. Nevedel odhadnúť, čo jeho návšteva spôsobí a ako bude Sára reagovať. Keď ju uvidel takú zamyslenú, nevedel, čo si myslieť.
"Sára?"
"Hm?"
"Si v poriadku?"
"Áno, som."
"Chcel sa vrátiť?"
Mlčky prikývla.
"Sára, veľmi ťa milujem. Bol by som veľmi šťastný, keby si sa za mňa vydala, ale ak. . . ak sa k nemu chceš vrátiť, nebudem ti brániť. Jediné čo chcem, je tvoje a Lucasove šťastie."
Ticho. Pozerala do prázdna a nič nevravela. Nevedel, čo viac by mal urobiť a tak odišiel do kuchyne. Stál pri okne, keď za sebou začul jej kroky.
"Povedala som mu, že jediný muž, s ktorým chcem stráviť zvyšok života, si ty."
"Naozaj?"
Prikývla a objala ho. Trvalo asi minútu, kým sa zmohol na slovo. Vytiahol z kapsy malú krabičku a vložil jej ju do ruky.
"Čakal som na vhodnú príležitosť a myslím, že lepšiu som si nemohol vybrať. Sára, vezmeš si ma?"
Odpoveďou mu bol dlhý bozk, ktorým spečatili svoj vzťah na celý život.

Obrázok


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

slzyčky na krajíčku

(Efka, 26. 10. 2008 20:03)

a stiahnuté hrdlo mám - som si spomenula na svoje tehotenstvo a na 2 týždne v 6. mesiaci strávené v nemocnici v strachu, či bude moje bábo v poriadku. Na to, že ja som tam ležala v strachu o svoje bábo a na posteli vedľa mňa plakala "bývalá mamička" po potrate, lebo jej dievčatku prestalo biť srdiečko. A na ďalšej posteli ľahostajne telefonovala mladá kočka - tiež po potrate - oznamujúc svojmu "partnerovi", že už to má konečne za sebou.
Aj taký je život...
Bolo to veľmi pekné. Zatiaľ asi naj, čo som od teba čítala.

no tohle..

(Fejo, 8. 10. 2008 8:17)

byla fakt dlouhá kapitola už se těším na pokračování, velice zajímavé souhlas se sevym(spíš sevinou co? :-)) ty obrázky to fakt hezky dokreslují, jinak nevím co říct prostě užasné

co?????

(cherry, 7. 10. 2008 21:32)

to je uz koniec? bolo to pekné...

jo...

(sevy, 7. 10. 2008 20:14)

málem bych zapoměla, obrázky jsou nádherné! pěkně to dokreslují! ;o)

takže...

(sevy, 7. 10. 2008 20:13)

co hezkého napsat... píšeš nezapomenutelně, jak jsem koukla na prvních pár vět hned jsem věděla o co jde (jen jsem jména trošku popletla, ale to je u mě normálka :o)) ), je to moc pěkné! a těším se na tu kapitolovku!!! ;o))

fňuk

(Kathy, 7. 10. 2008 18:27)

Lucy, ty ma teda vieš dostať...Je to nádhera. Erik bol fakt trubiroh, a hoci na to prišiel, bolo to preňho neskoro. No ak ju odkopol práve vtedy, dostal len to, čo si zaslúžil...
Inak, vieš, čo je zvláštne? Tvoj Arthur sa správa presne tak, ako spolumajiteľ firmy, kde robím...teda, úplne mi to naňho pasuje, že v´by sa tak zachoval...sranda, no, stáva sa :-)
Teším sa na ďalšie tvoje diela :-)

ccc...dobré

(Melian Aerin, 7. 10. 2008 17:34)

no inak nemám čo povedať... zaujímavý príbeh a pekne spracovaný

A inak u nás na Liptove je slovo,,vypada" tiež celkom bežné

hezké

(Lianell, 7. 10. 2008 17:13)

a tak sladké - a to já mužu, je to přesně ten lék na strašnou školu a to pravé pro uklidnění ;)

wauu

(lucka, 7. 10. 2008 16:55)

lucy touto poviedkou si ma nacisto ohromila....teeeda....krasne..smutne...romanticke.proste nadhera...

Hanuska,

(Lucy, 7. 10. 2008 14:55)

viem, že je to vlastne české slovo, ale akosi u nás na Kysuciach sa používalo bežne a teraz ako som v tom českom prostredí... ale ako vravím, toto patrí medzi moje prvotiny a vieš, že keď ste ma na toto slovo upozornili pri Oblúku, snažila som sa mu vyhýbať, tak mi to prosím aspoň tu odpusti a naďalej si dám pozor.
PS: čítať si mohla, boli aj na potter.sk aj na birdzi spolu s ešte dvoma, ktoré tu tiež budú

Vypada

(Hannuska, 7. 10. 2008 14:51)

na to slovo som alergicka. kazdy ma svoje slova, ktorych sa nechce vzdat, alebo tak nejako, ale musela som to napisat. a ja by som od stastia skakala meter dvadsat, keby som pisala taketo poviedky, ale to vypada...

Ja som to uz daaaaavno citala

(Hannuska, 7. 10. 2008 14:41)

sice neviem, kde, ale to je jedno. je to smutno-stastne a asi to tak aj ma byt. hlavne, ze bol happiend :)