Choď na obsah Choď na menu
 


Kamarátka pre nášho jorkšíra

27. 10. 2008

Kamarátka pre nášho jorkšíra

 

 

Pozrel von oknom a zoširoka zívol. Jeho hnedé oči sledovali západ slnka spoza dlhej bielej záclony. Ešte tak hodinu, možno dve a konečne budú doma všetci. Očami zablúdil k postave ležiacej na koženej pohovke a premýšľal.

 

„Mám či nemám ísť a ľahnúť si k nemu?“ pýtal sa sám seba a po chvíľke sa rozhodol. Vyskočil na všetky štyri a pomalým krokom prekonal vzdialenosť medzi svojim obľúbeným miestom pri okne a svojim pánom, ktorý driemal na gauči.

 

„Čo Lukinko, už ťa to tam nebaví?“ spýtal sa muž a poškrabal ho za ušami.

 

„Aj tak by sa to dalo povedať,“ odpovedal, hoci vedel, že ten človek mu nerozumie. Žiaden človek, nech si tvrdí kto chce čo chce, nemôže rozumieť reči zvierat.

 

Mal pravdu... teda pokiaľ išlo o jeho časový odhad. Po hodine sa muž zdvihol a sledovaný bedlivým zrakom najmenšieho a jediného zvieracieho člena domácnosti sa začal obliekať.

 

„Hej, aj ja chcem ísť s tebou!“ protestoval pes a postavil sa ku dverám, aby svojmu pánovi naznačil na čo myslí.

 

„Zostaň, Lukinko. Za chvíľu som tu. Idem pre paničku,“ povedal muž a z vešiaka na chodbe vzal kľúče od auta.

 

„Tak zas nič. No tak si idem ešte chvíľu zdriemnuť, než sa sem dovalia. A ty ma nechaj na pokoji!“ zavrčal na dievča, ktoré ho chcelo vziať na ruky a utiekol pod stôl do jedálne. Vedel, že tam ho nechá na pokoji.

 

Ubehla asi hodina. Jeho podvedomé reflexy ho naučili rozoznávať, kedy je najvyšší čas vstávať. Ani teraz ho nesklamali. Len čo podišiel k dverám a začal vetriť, doľahol k nemu zvuk motoru známeho auta.

 

Jupííí, sú doma. No konečne!!!“ radoval sa a zbesilo vrtel chvostom. Dvere sa pomaly otvárali. Jeho majitelia vedeli, že sa na nich vyrúti, len čo vstúpia a preto dávali pozor na to, aby ho nebuchli.

 

Tu som! Hej! No tak... veď už ma poškrabkaj!“ kňučal a váľal sa po zemi.

 

„No, no, no... dobre, Lukinko. Veď počkaj, kým sa vyzujem!“ ozval sa ženský hlas a on v ňom spoznal pani domu. Len čo ho nohou pošteklila na brušku, začal spokojne vrnieť ako dajaká mačka. Potom s vrtiacim chvostom prešiel k ďalším dvom prichádzajúcim slečnám, aby sa zvítal aj s nimi. Ale čo to?

 

„Prekvapenie, Lukinko. Nesiem ti kamarátku, miláčik,“ zvolala nadšene prostredná dcéra, držiaca v náručí akúsi krabicu.

 

„ČO? Aké prekvapenie? Žeby nejakú mňamku? Počkať, vravela kamarátku?“ zhrozil sa a nasledoval všetkých do obývačky, kde sa rodina zhrčila okolo tej záhadnej škatule.

 

Aj ja chcem vidieť! ČO tam máte?“ nechcel sa dať odbiť a hlasným šteknutím všetkým pripomenul svoju prítomnosť.

 

„No poď sem, poď,“ vzala ho panička na ruky a on mohol vidieť akúsi svetlú guľku schúlenú na vankúšiku.

 

Čo to má znamenať?“ nevychádzal z údivu a keď to čudo položili na zem pred neho, opatrne k tomu pričuchol. „To si snáď zo mňa strieľate?“ zhrozil sa a vyľakane odskočil čo najďalej. „Ja vám už vari nestačím? Čo... čo to má znamenať, toto?“ jachtal a ostražito sledoval, ako sa asi dvojmesačné škvrňa zmätene pletie popod nohy ľuďom, ktorí boli doteraz len jeho rodinou.

 

Ahoj,“ ozvalo sa nesmelo od toho votrelca, za ktorého označil malú, žiaľ slepú fenku maltézskeho psíka.

 

No nazdar! Čo tu chceš?“ vybafol na ňu nevrlo a zaujal obranný postoj.

 

Ja?  No... ja neviem... mňa sem priniesli...“ fňukla a opatrne vykročila smerom, odkiaľ prichádzal jeho hlas. „Volajú ma Kikki a som princezná,“ predstavila sa a čakala, kým on spraví ďalší krok.

 

Princezná či nie... ja som pánom tohto domu a ty si tu navyše,“  odvrkol a otočil sa jej chrbtom.

 

„Pozrite, on sa jej bojí!“ vykríkol ktosi a on len vyčítavo pozrel smerom k svojim majiteľom.

 

„Báť sa jej? Pche... ja len nechápem, načo potrebujete druhého psa. Ja vám nestačím?“ povzdychol si a stiahol sa pod stôl, odkiaľ mal dokonalý výhľad na celé dianie okolo.

 

 

 

„No tak, Lukinko... čo ti je? Poď sem,“ volala ho najstaršia z detí, vlastne už dospelá Lucia.

 

Ešte sa pýtaj! Vari to nevidíš? Každý je priam nadšený tým novým objavom... tou Kikki,“ odvetil nahnevane a lenivým krokom podišiel k dievčine.

 

„Neboj, ty si a budeš náš miláčik. Nesmieš sa na ňu hnevať...“ dohovárala mu ako malému decku a on len pretočil očami.

 

Ešte ty začínaj,“ povzdychol si a vyskočil na veľkú posteľ. Zvalil sa na chrbát a zdvihol labku, čím naznačil, že chce poškrabkať. „NO dobre, za to škrabkanie ti to ešte prepáčim, že sa jej zastávaš, ale si ju vezmeš so sebou do postele...“ zamumlal tichú vyhrážku, no ona sa len usmiala, akoby čítala jeho myšlienky.

 

„Neboj sa, tvoje miesto v mojej posteli ti nevyfúkne,“ uistila ho a otočila sa na stoličke, chrbtom k nemu.

 

Tsss, tiež už by si mohla tú mašinu vypnúť a zhasnúť,“ frflal. „Rád by som už šiel spať, tak pohni!“ snažil sa ju popohnať, no ona už bola nalepená na obrazovke počítača a len kde tu po očku sledovala, ako sa usadil na mäkkom modrom vankúšiku a stočený do klbka pomaly zaspával.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

super

(jaja 1313, 24. 5. 2009 20:47)

tak to bolo presne a Lukinko sa do dnešného dna raduje že na prvom mieste aj u lucy je on dobre som sa zasmiala a bolo by zaujímave keby sme rozumeli psom čo by nam na to povedal sám luky keby sme mu to prečítali ešte napíš pokračovanie napr. krmenie stret Haidiny s Kikinou a pod rada sa ešte zasmejem

Juj, zlaté...

(Kathy, 28. 10. 2008 22:13)

Tak teraz uvažujem, čo si asi myslel ten môj miláčik, keď som domov doniesla malú fenku ja...no trikrát nadšene sa tiež netváril :-D Ale teraz sú ako brat a sestra, veď ich aj jedna mater mala :-D Veľmi pekne napísané, taká krásna oddychovka po dlhom dni;-)

Havko

(Hannuska, 27. 10. 2008 21:06)

Milujem vsetkych havkov a havinkov!!!!!!!!

taky

(Tereza, 27. 10. 2008 20:39)

se mi to moc libilo :)

je to

(sevy, 27. 10. 2008 19:17)

roztomilé! líbí se mi jak si to pojala, bylo to hezké a vtipné! ;o)