Choď na obsah Choď na menu
 


Blackpool

13. 10. 2009

Blackpool


Kútikom oka pozrela na hodinky na svojej ľavej ruke. Meškala. Pridala do kroku a tuhšie si pritiahla premočený plášť k telu. Letmo sa rozhliadla na obe strany ulice a keďže nevidela žiadne auto, prebehla cez cestu k vysokej budove miestnej školy. Tešila sa na dlhú teplú sprchu, ktorú si dopraje. Žiaľ, až po tréningu. Potrebovala zo seba zmyť napätie z včerajšieho večera a dnešný vytrvalý dážď jej tiež na nálade nepridal. Ešte, že dnes skončia skôr, pomyslela si a vybehla po schodoch ku hlavnej bráne.

Do očí jej z vlasov stekali pramienky vody, ktoré zotrela šmahom ruky. Vysuší si vlasy uterákom, len čo bude v šatni, zaumienila si a bola natoľko zamyslená, že takmer prehliadla jeden schod a nebyť zábradlia, ktorého sa pridŕžala, mohla si ublížiť. To by bola v jej prípade katastrofa.

Konečne bola v šatni a mohla zo seba zhodiť premočené oblečenie. Siahla do skrinky pre svoj mäkký biely uterák, a ako si predsavzala, vysušila doň vlasy, ktoré následne zviazala do uzla na temene hlavy. Priliehavé tričko a tenké legíny pod krátkou sukňou sa trochu lepili na jej vlhké telo, no ignorovala to a vbehla do veľkej telocvične.

Nebola to obyčajná školská telocvičňa. Táto mala parketovú podlahu a čelnú stenu tvorilo obrovské zrkadlo. Rozmermi sa podobala skôr menšiemu tanečnému sálu, čo presne zodpovedalo požiadavkám, ktoré na ňu boli kladené. Učil sa tu tanec, a nie hocaký.

Ann bola profesionálna tanečníčka, dvojnásobná víťazka majstrovstiev sveta v spoločenskom tanci a začínajúca učiteľka tanca svojich mladších kolegov- juniorov. Keďže sa tancu venovala od svojich šiestich rokov, mala dosť skúsenosti na vedenie nových, začínajúcich tanečníkov. Učila síce len tri hodiny týždenne, no stačilo jej to. Aspoň mala dosť času na vlastný tréning. O mesiac sa so svojim tanečným partnerom Ianom mala zúčastniť tanečnej súťaže v anglickom mestečku Blackpool. Bol to jej životný sen.

Len čo sa za ňou zavreli dvere telocvične, pohľad jej padol na postavu stojacu v rohu miestnosti, nervózne poklepávajúc nohou o podlahu.

"Ahoj, mami. Prepáč, že meškám..." chystala sa vysvetliť dôvod svojho zdržania, no bola ostro prerušená staršou ženou.

"Hodinu, Ann! Meškáš už celú hodinu! Mohla si aspoň zavolať, nemusela by som tu tvrdnúť ako idiot a čakať, kým sa aspoň jeden z vás ukáže!" kričala na ňu a z jej pohľadu doslova sršali blesky. "Máte pred sebou ešte veľmi veľa práce na to, aby ste si mohli dovoliť podobné zdržiavanie. Je mi jedno, ako dlho ste sa včera večer zdržali, ak chcete tancovať ako profesionáli, očakávam od vás profesionálny prístup k vašim povinnostiam, je to jasné?" pokračovala. Ann len sklopila zrak k podlahe a sledovala špičky svojich topánok.

"Je to jasné?" zopakovala staršia žena a ona mlčky prikývla.

"Fajn! Teraz sa rozcvič a začneme. Kde je Ian?" spýtala sa znova a pohľadom zablúdila ku dverám, akoby očakávala, že mladý muž vojde hneď za jej dcérou.

"On tu nie je? Nevidela som ho od včera," pípla Ann nesmelo.

"Idioti! Obaja!" zvolala Annina matka frustrovane.

"Vari môžem za to, že nepozná hodiny?" spýtala sa Ann drzo a uhla pohľadom.

"Hlavne, že ich poznáš ty," odsekla jej matka sarkasticky. "Ja tu tiež vôbec nemusím byť!" vyhrážala sa.

Ann si povzdychla. Ako často sa podobná situácia opakovala? Takmer denne. Keď bola ešte malé dieťa, myslela si, že mať za trénera vlastnú mamu je výhra, no veľmi skoro zistila, ako veľmi sa mýlila. Jej matka bola neúprosná, pokiaľ išlo o tréningy a nebrala na ňu žiadne ohľady. Neustále ju nútila k stále vyšším a lepším výkonom, a v ich súkromí tomu nebolo inak. Ann musela byť nielen perfektná tanečníčka, ale i skvelá študentka. Individuálne štúdium, prispôsobené jej tréningom, súťažiam a rôznym reprezentáciám, ktorých sa zúčastnila, jej mama dovolila až po nástupe na strednú školu. Dovtedy denne chodila do školy s ostatnými deťmi a keď náhodou nemohla, doháňala učenie po večeroch. Bolo to vskutku vyčerpávajúce, no Lea Knightová, jej matka, bola v tomto ohľade neúprosná.

"Tiež ťa nikto nenúti," zamrmlala si Ann popod nos a zamierila na druhú stranu sálu k rebrinám, aby sa rozcvičila a ponaťahovala si svaly.

"Tak nenúti, vravíš. Ale že to všetko robím kvôli tebe, je ti ukradnuté, však? Ako myslíš, moja drahá. Keď ti nie som dosť dobrá..." nedokončila a rázne zamierila ku dverám.

Ann unavene prevrátila očami. Nebolo to prvý a určite ani poslednýkrát, čo jej mama hrozila odchodom. Vždy sa napokon vrátila a bola ešte tvrdšia než zvyčajne.

"Mami, počkaj!" volala za ňou. Márne. Chvíľu premýšľala, že pôjde za ňou, no napokon tú myšlienku zavrhla a ďalej pokračovala v rozcvičke. Asi po trištvrte hodine jej došlo, že tu zostala sama a zrejme nepríde ani jej mama, ani Ian.

"No super, krásne ten deň začína. Čo sa mi dnes ešte vyvrbí?" povzdychla si potichu sama pre seba. Premýšľala, kde by mohol byť Ian. Bol jej tanečným partnerom posledných päť rokov, a ako to už v podobných prípadoch býva, ani oni nezostali v súkromí chladní jeden voči druhému. Chodili spolu tri roky a nebyť jeho prehnaného sklonu k flirtovaniu s inými ženami, bol by ich vzťah takmer ideály. Stále tam však bolo to: "takmer".

Včera večer boli spoločne na záverečnom ukončení tanečného kurzu pre stredoškolákov v miestnom kultúrnom stredisku. Pripravili si s Ianom krátku tanečnú zostavu z tancov, ktoré boli súčasťou kurzu a potom spoločne sledovali, ako sa žiakom darilo to, čo sa naučili. Nie každý mal na tanec vyslovene nadanie, podaktorí boli naopak celkom zdatní, ale základom všetkého bola skvelá a uvoľnená atmosféra, zakončená veselou zábavou.

Rozhodli sa na chvíľu prijať pozvanie na nasledujúcu oslavu ukončenia kurzu a zatancovali si všetci dohromady. Všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby neskôr v ten večer nepristihla Ann Iana bozkávať sa s akousi dievčinou. Bola žiarlivá, to nemohla popierať, no snažila sa dávať svojmu partnerovi toľko potrebnej voľnosti, koľko požadoval. Samozrejme, boli hranice, ktoré v ten večer prekročil. Nenechala jeho správanie bez odozvy a keď sa jej výsmešne spýtal, či si myslí, že je jediná žena na svete, takmer všetci v sále sa otočili ich smerom, keď počuli plesknutie jej dlane na jeho tvár. Odišla, neobzerajúc sa naokolo, s bradou hrdo vztýčenou. Nenechá sa predsa zosmiešniť.

Hnev, ktorý ňou včera lomcoval, prerástol dnes v sklamanie. Ráno, odchádzajúc zo svojho malého bytu, bola rozhodnutá pohovoriť si s Ianom o ich vzťahu. Ak o ňu nemá záujem ako o ženu, môžu sa vrátiť k profesionálnemu vzťahu, prinajmenšom do súťaže. Vedela, že by to nebolo ľahké, ale obaja boli dosť, azda až príliš, cieľavedomí.

Predstava toho rozhovoru jej náladu rozhodne nevylepšila. Možno preto sa rozhodla, namiesto po schodoch, zviezť sa v to ráno výťahom. Zákon schválnosti fungoval i tento raz a ona uviazla medzi poschodiami. Kým ju domovník konečne vyslobodil, trvalo to hodinu- presne tú hodinu, čo meškala na tréning. K tomu všetkému hádka s mamou a Ian nikde...

Kašlať na všetko, pomyslela si a rozhodla sa dnešný tréning sabotovať, tak ako ostatní. Vrátila sa domov, našťastie už aspoň nepršalo, a dopriala si vytúženú sprchu. Obliekla si svoje obľúbené šaty- tmavo zelené s jemnou výšivkou na živôtiku a sukňou zvonového strihu, siahajúcou tesne pod kolená, a s posledným sebakritickým pohľadom do zrkadla, vyšla z bytu mieriac za Ianom. Výťahu už sa radšej vyhla a svižne zbehla po schodoch.

Zvuk zvončeka jej rezonoval v ušiach, keď stála za dverami jeho bytu a čakala, kým sa Ian uráči otvoriť.

"Veď už idem!" ozvalo sa nevrlo spoza dverí, ktoré sa razom otvorili dokorán.

"Ann? Čo tu chceš? Nemáš byť na tréningu?" spýtal sa, neskrývajúc svoje podráždenie.

"Pokiaľ viem, bez partnera sa tancuje ťažko a ten práve teraz na mňa zíza, akoby som bola z inej planéty," odsekla ostro. "Nepozveš ma dnu?" spýtala sa, keď sa ťaživé ticho medzi nimi prehlbovalo a on sa nemal k tomu, aby jej čokoľvek vysvetlil.

"Akoby ťa niečo dokázalo zastaviť," odfrkol a odstúpil od dverí, aby mohla vojsť dnu. Bol to malý byt a už z chodby mohla vidieť rozhádzanú posteľ a veci rozhádzané po zemi.

"Vidím, že večer po mojom odchode neskončil," skonštatovala trpko.

"Prečo si prišla? Zistiť, či som s ňou spal, alebo čo?" spýtal sa a podozrievavo si ju prezeral.

"A spal?" vrátila mu rovnako prudko.

"Ak to musíš vedieť, tak áno. Dobrý sex na jednu noc, skvelá rozlúčková party, nemyslíš?" uškrnul sa a svojou priamou odpoveďou jej doslova vyrazil dych. Teraz už nepochybovala o tom, že to robil zámerne. Chcel jej ublížiť a raniť ju hlboko. Dokonca sa zdalo, akoby ho to tešilo.

Ann sa zhlboka nadýchla. Len silou vôle potlačila slzy, ktoré sa jej tlačili do očí a sústredila sa na druhú časť jeho poslednej vety.

"Rozlúčková party? To akože oslava nášho rozchodu?" snažila sa, aby bol jej hlas pokojný a pevný, ale nepodarilo sa jej to úplne.

"Myslíš, že sa neustále všetko točí len okolo teba?" vysmieval sa jej kruto, až jej tvár horela od hanby. "Ale s tým rozchode máš pravdu, to si už hádam pochopila. Medzi nami dvoma je koniec. My dvaja sa k sebe proste nehodíme, a nemám na mysli len vo vzťahu," zamumlal tichšie a odvrátil sa od nej.

Chvíľu jej trvalo, než jej došiel plný význam jeho slov a premkli ju obavy. Podišla až k nemu, aby mu videla do očí.

"To nemyslíš vážne, však? Nechceš mi tvrdiť, že to teraz chceš rozseknúť úplne a definitívne, že? Ian, za mesiac máme byť v Blackpoole, vari to pre teba nič neznamená?" spýtala sa a tentoraz jej v hlase zaznievalo zúfalstvo. Bolelo ju, že oňho príde ako o životného partnera, pretože ho ľúbila, no stále mala ešte nádej, že kým budú tanečnými partnermi, bude mu môcť byť aspoň nablízku.

"Ann, priznaj si to konečne! My dvaja sa k sebe nehodíme v ničom, rozumieš? Nie sme dosť dobrí na Blackpool. Možno každý zvlášť s iným partnerom..., ale spolu nie," opakoval nástojčivo.

"To predsa..." jachtala šokovane. "A na to si prišiel teraz? Po piatich rokoch tancovania a troch rokoch, čo sme spolu chodili a trávili spolu toľko času? Prečo si to vlastne vydržal tak dlho? Odpovedz mi!" kričala a bolesť v jej hrudi sa stupňovala a hrozila, že ju doslova rozdrví. Ten pocit zrady... odrazu sa cítila tak osamelo a kedysi hrejivý cit v jej srdci nahradila pustá púšť.

"Doteraz som nemal žiadne lepšie ponuky," pokrčil ramenami, keď to vravel. Jeho tón bol pokojný. Akoby len konštatoval počasie. "Bol som rozhodnutý odísť pri najbližšej príležitosti, len som nevedel, ako ti to povedať."

"Jasné, určite si mi nechcel ublížiť... veď ti na mne predsa záležalo, však? A tomu mám veriť? Po tom všetkom, čo si mi teraz povedal?" pýtala sa zronene a už jej jedno, že ju uvidí plakať. Bolo toho na ňu priveľa naraz.

"Kedysi mi na tom naozaj záležalo," priznal potichu, no nesnažil sa jej hnev a sklamanie nijako utíšiť. "Ale už pred časom som zistil, že ťa nemilujem a nikdy milovať nebudem. Nie tak, ako odo mňa očakávaš."

Odvrátila sa od neho. Nemohla sa naňho ďalej dívať. Jej sebaovládanie veľmi kolísalo a ona sa nechcela prejaviť ako nejaká hysterka. Nie! Zachová si svoju hrdosť, tak ako včera. On jej za to predsa nestojí.

"Takže odchádzaš?" spýtala sa priškrteným hlasom, stále ešte otočená chrbtom k nemu.

"Ponúkli mi štipendium na tanečnej akadémii. Vraj sa im uvoľnilo jedno miesto. Je to pre mňa veľká šanca a ak ju chcem využiť, musím nastúpiť na začiatku týždňa. Určite vieš, že akadémia nepovoľuje v dobe štúdia akékoľvek súťaže, ktoré nie sú pod ich záštitou. Aj preto ten Blackpool vzdávam, inak by som tam šiel kvôli tebe, ak by si na tom trvala," odpovedal.

Ann v ten deň už niekoľkýkrát zalapala po dychu. Akadémia? Jedno uvoľnené miesto? Nie, to nemôže byť pravda. Nemohli to miesto ponúknuť jemu, to bolo... Bolo to miesto, ktoré pred časom ponúkli jej. Nikomu o tom nepovedala, pretože by jej nik nedovolil rozhodnúť sa tak, ako sama chcela. Mama by ju prinútila to prijať, no ona sa na to necítila pripravená. Ešte nie. Navyše, presne ako Ian povedal, nemohla by sa zúčastniť súťaže v Blackpoole a pre ňu, i pre jej mamu, to znamenalo veľmi veľa. Okrem toho nechcela odísť od Iana ani od svojej rodiny. Zdalo sa však, že on s tým nemal najmenší problém.

"Tak to prajem veľa šťastia," podarilo sa jej zo seba vysúkať a bez jediného pohľadu späť vybehla z jeho bytu.

S očami zaliatymi slzami, sotva vidiac na krok, nemohla či nechcela vidieť auto, rútiace sa jej smerom. Zo zamyslenia ju vyrušilo až škrípanie bŕzd a prudký náraz, po ktorom preletela cez kapotu o niekoľko metrov ďalej. Len vzdialene vnímala, ako sa k nej niekto nakláňa a vystrašene sa snaží zohnať pomoc. Obostrela ju temnota.

Keď znova začala vnímať svoje okolie, prvé čo rozoznávala, boli hlasy. Oči mala stále ešte zatvorené, no zvuky i tiene naokolo sa stávali čoraz ostrejšie.

"Ako je na tom, pán doktor?" spýtal sa akýsi ženský hlas a keď sa Ann zamyslela, rýchlo jej došlo, že je to jej matka a... doktor? Prečo by pri nej mal byť doktor? A kde to vlastne je?

S námahou otvorila oči, aby ju takmer oslepilo prenikavé slnečné svetlo, odrážajúce sa od bielych stien. Rozhliadla sa naokolo a zistila, že leží vo veľkej miestnosti, na jednej zo štyroch postelí potiahnutých bielymi obliečkami. Nepochybne bola v nemocnici, došlo jej odrazu a snažila sa spomenúť si, čo sa stalo. Vari nejaká nehoda počas tréningu? Myšlienky jej v hlave vírili a zrazu jej svitlo. Ian... hádka... rozchod... auto...

"Bude v poriadku. Je to len ľahší otras mozgu, do zajtra si ju tu pre istotu necháme na pozorovanie, ale neočakávame žiadne komplikácie. Čo mi však robí starosti je tá rozvíjajúca sa artróza," uviedol doktor a tým výrokom naplno upútal Anninu pozornosť.

"Aká artróza?" spýtala sa chrapľavým hlasom.

"Vidím, že pacientka sa konečne prebrala. Ako sa cítite?" spýtal sa a podišiel až k posteli, aby vyšetril jej reflexy.

"Trochu ma bolí hlava," priznala potichu.

"To je následkom otrasu mozgu a šoku, ktorý ste prežili. Sestra vám dá niečo od bolesti," uistil ju doktor. Ann pohľadom zablúdila k svojim rodičom, ktorí stáli vedľa a mlčky sledovali, ako ju doktor vyšetruje. Keď s tým skončil, ako prvý sa k nej naklonil otec, so srdečným úsmevom na tvári a jemne ju pobozkal na čelo.

"Vystrašila si nás, princezná," zašepkal, než sa odtiahol.

"Prepáčte," pípla nesmelo. Potom pozrela na mamu, ktorá mala na tvári nečitateľný výraz.

"Zastavil sa tu Ian. Povedal mi, čo sa stalo," skonštatovala neurčito.

"Na Blackpool môžem zabudnúť," povzdychla si Ann trpko.

"Zoženieme ti nového partnera," zarazila ju mama.

"Ak dovolíte," vmiesil sa do rozhovoru znova doktor. "Odporúčal by som odložiť akékoľvek podobné akcie aspoň do doby, kým Ann nepodstúpi rehabilitáciu," povedal a všetci traja naňho vyjavene pozerali.

"Viem, že sa venujete tancu na profesionálnej úrovni a tomu tiež zodpovedá opotrebovanie a poškodenie vášho bedrového kĺbu. U športovcov a tanečníkov to nie je nič nové, ale pripočítajte k tomu vašu dnešnú nehodu a problém je na svete," informoval ich vážne.

"Ale vraveli ste, že som v poriadku. Nemám nič zlomené a okrem hlavy ma naozaj nič nebolí," protestovala dievčina, zamietavo krútiac hlavou.

"Verím, že v tejto chvíli, keď sú vaša noha i kĺb fixované, je bolesť minimalizovaná, ale verte mi, že keď vstanete z postele, už to také ružové nebude. Môžete byť rada, že sa to zatiaľ dá riešiť rehabilitáciou a doplnkovou liečbou. Pokiaľ by ste na ten kĺb vyvíjali nápor ako doteraz, mohlo by dôjsť na najhoršie, a to aloplastiku," vysvetľoval. Všetci v miestnosti náhle zmĺkli a Ann cítila, ako jej niekto tuho zviera ruku. Bol to jej otec, ktorý sa ju vždy, za všetkých okolností snažil povzbudiť. Ani teraz nesklamal. Držal ju a povzbudzujúco sa na ňu usmieval.

"Tešila som sa tam," šepla tak, aby to počuli len jej rodičia.

"To bude v poriadku, srdiečko, uvidíš," tíšil ju otec, ako keď bola malé dievčatko.

Doktor medzitým odišiel, aby rodine doprial trochu súkromia, no než stihol zmiznúť za dverami svojej ordinácie, dobehla ho Lea.

"Pán doktor, môžem s vami chvíľu hovoriť?" oslovila ho priamo a on mlčky ukázal na dvere svojej pracovne. Otvoril a pokynul jej, aby vstúpila a posadila sa do kresla pre hostí. On sám usadený za stolom čakal, o čom chce hovoriť.

"To zranenie kĺbu..." začala opatrne, akoby nevedela, ako sa vyjadriť. "Chcela som vedieť, či... bude môcť Ann ešte tancovať?" vyhŕkla napokon.

Doktor sa zhlboka nadýchol, kým odpovedal.

"V tejto chvíli nedokážem predvídať výsledok rehabilitácie. No aj keď sa nám podarí zastaviť rozvoj choroby, bude nutné, aby Ann dodržiavala určité limity, primerané jej stavu. Je na nej, ako sa rozhodne, ale osobne by som neodporúčal, aby v tanci pokračovala, prinajmenšom nie v rozsahu ako doteraz. Je to zbytočné riziko," odpovedal popravde a pozoroval ženu sediacu pred ním, ako tieto informácie spracováva.

"Ďakujem vám," zamumlala a ako telo bez duše odišla z jeho ordinácie.

Už pri odchode z nemocnice Ann pochopila, že mal doktor pravdu. Bolesť z kĺbu naozaj nepríjemne vystreľovala a ona bola vďačná za tabletky, ktoré jej predpísali. Len čo nasadla do auta, túžila byť späť v posteli a snažiť sa tú bolesť zaspať. No keď sa jej hlava konečne dotkla vytúženého vankúša, spánok ju obchádzal a ona nemohla myslieť na nič iné, než na rozchod s Ianom, zmarenú šancu na akadémii a na Blackpool, ktorý bol odjakživa jej snom. O to všetko prišla v jednom krátkom okamihu, uvedomila si.

Dvere izby sa potichu otvorili a v nich stála jej mama. Prekvapene pozrela do maminej tváre a snažila sa rozlúštiť jej zvláštny výraz. Bola to akási zmes ľútosti, sklamania a rozhodnutia. Ann vedela, že je mama rovnako, ak nie ešte viac, sklamaná z tohto neúspechu, a mrzelo ju to hádam viac, než všetko ostatné.

"Nespíš?" spýtala sa, hoci to bolo zrejmé.

"Nie," odvetila prosto.

"Smiem vojsť?" spýtala sa a nečakajúc na odpoveď, zamierila k Anninej posteli. Posadila sa na kraj a ich pohľady sa na krátky okamih stretli. Potom Lea pohľadom zablúdila k oknu a zámerne nepozerala na svoju dcéru, keď prehovorila.

"Mrzí ma, čo sa stalo medzi tebou a Ianom, ale on nie je jediný tanečník na svete, to snáď vieš."

"Áno, mami, viem. Ale teraz je to aj tak jedno, na Blackpool to už aj tak nestihnem, aj keby som mohla," zamumlala.

"Otázka je, či to chceš," ozvala sa Lea a konečne na Ann pozrela.

"Ako to myslíš?" nechápala dievčina.

"Hovorila som s doktorom. Pýtala som sa ho, či po rehabilitácii budeš vôbec môcť tancovať," priznala.

"Čo povedal?" spýtala sa Ann priškrteným hlasom.

"Vraj by to neodporúčal," odpovedala Lea váhavo a sledovala, ako sa výraz tváre jej dcéry mení z šokovaného na zamračený až bolestný a smutný.

"Tanec je to jediné, čo mám!" zvolala zúfalo a so slzami v očiach pozrela na matku.

"Nie, nie je. Si inteligentná mladá žena, ktorá v živote môže dosiahnuť čokoľvek, čo si zaumieni. Prečo myslíš, že som trvala na tom, aby si popri tancovaniu aj študovala? Pri tanci nikdy nevieš, čo sa môže stať a ty sa už nikdy na parket nemusíš vrátiť. Toto je jedna z tých situácií, kedy sa musíš rozhodnúť, či riskovať vlastné zdravie na úkor snov, ktoré sa od teba vzďaľujú," hovorila Lea vážne.

"Ako to myslíš?" nechápala Ann.

"Blackpool je tvoj sen. Kvôli nemu si sa vzdala dokonca aj miesta na akadémii," odpovedala mierne sklamane.

"Ty o tom vieš?" zalapala po dychu.

"Samozrejme, že o tom viem. Keď si ich odmietla, volala mi vedúca výboru, ktorý prijíma nových členov. Snažila sa zistiť, čo ťa k tomu rozhodnutiu viedlo. Nebolo to až také ťažké uhádnuť," povzdychla si.

"A to si mi na to nič nepovedala? Nechala si to len tak?" Ann nevychádzala z údivu.

"Čo som mala robiť? Viem, že ako trénerka som tvrdá a zrejme to často prenášam aj do nášho osobného vzťahu, ale si moja dcéra. Moja jediná dcéra," dodala tichšie. "Chcem, aby si v živote robila to, čo chceš a nie to, o čo nestojíš. Aj keď nepopieram, že som bola sprvu dosť naštvaná, pretože taká príležitosť sa nenaskytne hocikomu."

"Ja viem, ale svoju cestu do Blackpoolu som si tiež tvrdo vybojovala a teraz... Všetko to bolo zbytočné," povzdychla si Ann.

"Nič nie je stratené, kým nedoznie posledný tón, spomínaš si? Myslím, že si viem predstaviť, čo sa ti preháňa hlavou. Poznáš riziko, takže svoje rozhodnutie dobre uváž a prosím, nežeň to do extrému. Nech sa však rozhodneš akokoľvek, som vždy s tebou," povedala rozhodne a napokon vstala z postele, mieriac ku dverám. Annin hlas ju zastavil, keď siahala po kľučke.

"Čo by si urobila na mojom mieste?" spýtala sa odrazu a Lea sa nemusela dlho rozmýšľať.

"Kto nič neriskuje, nič nezíska," odpovedala a nechala svoju dcéru samu s jej myšlienkami. Ak Ann zdedila niečo po nej, tak to bolo odhodlanie a neschopnosť vzdať sa bez boja. Vedela, ako sa rozhodne a nemohla sa ubrániť obavám, ako to dopadne, no z vlastnej skúsenosti vedela, aké to je, vzdať sa svojich snov. Nechcela Ann dohnať k tomu, aby na Blackpool šla za každú cenu, ale dala jej voľnú ruku v jej vlastnom rozhodnutí.

Nemýlila sa v nej. Na skúšku prišla na minútu presne.

"Výborne, takže sme v plnom počte," privítala ju Lea a rukou naznačila, aby podišla bližšie k nej a mladému mužovi, ktorý stál vedľa nej. Ann mu nevenovala veľa pozornosti, pretože sa snažila ignorovať bolesť, ktorá ju takmer ochromovala. V šatni si musela vziať tabletku, aby sem vôbec došla, ale to je jedno. Vzdala sa všetkého kvôli Blackpoolu a tak si to nenechá nikým a ničím skaziť. Jej mama mala pravdu: kto nič neriskuje, nič nezíska. Nehľadiac na bolesť, nehľadiac na možné poškodenie, ktorým sa jej telo neskôr zrejme odvďačí, prišla dnes na skúšku, aby došla až do cieľa, ktorý mala takmer na dosah.

"Toto je Paul. Nemá síce veľa skúseností na súťažiach, ale podľa môjho názoru je veľmi talentovaný a čaká len na svoju príležitosť. Som si istá, že vám to spolu pôjde skvelo," zoznámila ich Lea a nechala mladú dvojicu, aby sa trochu oťukala.

"Ahoj, veľa som o tebe počul," prihovoril sa jej mladík so širokým úsmevom na tvári, no ona len stroho prikývla a zamierila k rebrinám, aby sa rozcvičila. Ako jej len mama mohla na takú dôležitú súťaž vybrať za partnera začiatočníka, uvažovala v duchu, no pri prvom spoločnom tanci dala matke za pravdu. Paul bol naozaj veľmi talentovaný a mal tanec doslova v krvi. Jeho pohyby boli ladné, pružné a elegantné ako on sám. Dokonalá kombinácia pre spoločenský tanec.

Čas, zostávajúci do súťaže, rýchlo ubehol a z mladej dvojice sa stali nielen dobrí priatelia, ale boli takmer dokonalý tanečný pár. Pár dní pred súťažou si Ann uvedomila, že sa s Paulom cíti oveľa lepšie, nielen v súkromí, ale i na parkete, než sa kedy vôbec cítila s Ianom. Bolo to zvláštne, ako rýchlo na svojho bývalého partnera dokázala prestať myslieť a miesto toho hľadieť dopredu. Všetko by bolo dokonalé, nebyť neustálej bolesti. Nikomu, ani len vlastným rodičom, sa nezverila, aké sú pre ňu nielen tréningy, ale celkovo akýkoľvek pohyb, bolestivé. Denne bola pod vplyvom utišujúcich prostriedkov, no o tom vedela len ona. Mama možno niečo tušila, no taktne mlčala. Zrejme si myslela, že nejde o závažný problém, no predsa len trochu zvoľnila tempo pri skúškach.

Konečne nastal deň D a ona sedela vo svojej šatni. Bola tam sama. Mama niekam odbehla a ona jej za to bola vďačná. Tvár sa jej krivila v bolestnej grimase, pretože jej došli všetky tabletky a tá jedna, ktorú si vzala dnes ráno, už prestala účinkovať. Silou vôle potláčala slzy, aby si nerozmazala make-up, na ktorom si dala naozaj záležať a priala si, aby bolo konečne po všetkom. Tak dlho sa na túto chvíľu tešila a nakoniec ju prežije v agónií bolesti. Musela to byť azda tá najväčšia irónia jej života.

Ozvalo sa klopanie a Ann sa zhlboka nadýchla, aby znova dokázala predstierať, že je všetko v poriadku. Bol to Paul. Silene sa naňho usmiala a pozvala ho dnu.

"Si v poriadku? Si nejaká bledá," skonštatoval ustarane.

"To nič, to sú len nervy," snažila sa presvedčiť nielen jeho, ale i samu seba.

"Si si istá? Ak chceš, ešte z toho môžeme vycúvať," navrhol nesmelo a Ann od prekvapenia zabudla zavrieť ústa.

"Vycúvať? Ty... ty to teraz chceš vzdať?" jachtala prekvapene.

"Nie, tak som to nemyslel. Ja len... pozri, Ann! Viem, čo sa ti stalo a nie som až taký slepý, aby som nevidel, ako sa týmto ničíš. Viem, že to pre teba veľa znamená, ale si si istá, že ti to za to stojí?" spýtal sa vážnym hlasom.

"Nič o tom nevieš! Drela som na sebe, aby som sa sem vôbec dostala a teraz... teraz chceš, aby som to vzdala? Čo si myslíš, kto si? Poznáš ma len chvíľu a myslíš si, že si odborník na to, čo potrebujem?" kričala, akoby verila, že zlosť je jedným z prostriedkov k tomu, aby na chvíľu zabudla na bolesť.

"Prepáč, tak som to nemyslel. Ja len... ale nič," zamumlal napokon a zamieril ku dverám. "Si pripravená?" spýtal sa a s očakávaním k nej natiahol ruku. Ich pohľady sa stretli asi na zlomok sekundy, no stačilo to na to, aby si porozumeli. Ona necúvne a on jej pomôže, ako len bude môcť. Podala mu ruku. Trochu sa otriasla od bolesti, keď došliapla na boľavú nohu, no zaťala zuby a so sileným úsmevom na perách vykročili bok po boku na tanečný parket.

Ako prvý bol na rade Waltz, nasledoval slowfoxtrot, tango a napokon quickstep. Prvé dva tance zvládla Ann obdivuhodne a Paul len vďaka napätiu, sálajúcemu z jej tela, vedel, že je to nad jej sily. A mal pravdu. Pri prvom prudšom pohybe tanga zle došliapla na nohu a keby ju pevne nedržal, spadla by.

"V poriadku?" spýtal sa šeptom a ona strnulo prikývla. Striehol ju ako oko v hlave, no keď sa od neho odstrčila, aby ich choreografiu zakončila ladnou piruetou, nezvládla to a spadla na zem.

Na nič nečakal a rozbehol sa k nej. Už sa nesnažila skrývať svoju bolesť a kŕčovito ho chytila za ruku. Po tvári jej stekali slzy a hrýzla si spodnú peru, aby nezačala vzlykať. Ostatné tanečné páry sa okolo nich zhŕkli, no oni si ich nevšímali.

"Necháš ma konečne, aby som ti pomohol?" spýtal sa ustarane a hoci by to mohlo znieť nahnevane, v jeho hlase nebolo po zlobe ani stopy. Prikývla a dovolila mu, aby ju zdvihol zo zeme a odniesol do šatne a privolal pomoc. Nepočuli za sebou hlas porotcu, ktorý vyzýval ostatné tanečné páry, aby pokračovali. Tí počúvli a kým Ann bola v rukách lekárov, ostatní bojovali zo všetkých síl.


Keď sa konečne opäť zobudila, cítila, ako jej niekto odhrnul vlasy z čela. Jemný, ba až letmý dotyk na jej čele spôsobil, že sa cítila úžasne. Myslela si, že sa jej to sníva, no keď otvorila oči, uvidela pri svojej posteli sedieť Paula. Cítila odznievajúce účinky narkózy a snažila sa zo seba striasť zvyšky ospalosti.

Ako to dopadlo?“ spýtala sa nesmelo, narážajúc na operáciu, ktorú práve podstúpila. Naozaj to pekne pohnojila.

Všetko je v poriadku,“ uistil ju a na znak povzbudenia jej pevne stisol ruku. Ich pohľady sa stretli a ona sa snažila nájsť v tých jeho náznak klamstva či niečoho iného, čím by sa ju pokúšal chrániť. Avšak jediné, čo si v nich dokázala prečítať, bola úprimná radosť z toho, že je v poriadku a že v tejto chvíli môže sedieť vedľa nej.

Myslíš, že si ešte niekedy zatancujem?“ spýtala sa šeptom a so zatajeným dychom čakala na jeho odpoveď. Naklonil a s pohľadom upretým do jej vystrašených hnedých očí povedal:

Dúfal som, že mi venuješ svoj prvý tanec, keď toto všetko skončí, takže... áno, určite!“

Svojou odpoveďou a úsmevom v tej chvíli vypovedal všetko, čo bolo treba.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ja len tak...

(Efka, 11. 5. 2010 8:33)

...že ťa pozdravím :-) :-) :-)

hmm...

(sessllik, 23. 10. 2009 20:15)

našla jsem tvoje stránky náhodou a musím říct,že jsem zatím prošla jednorázovky a jsou pěkné,líbí se mi jak píšeš.Takže jsu na kapitolové povídky.
http://sessllik.blog.cz

ale no taaak

(Efka, 21. 10. 2009 4:21)

fakt "horkou jehlou"? To by vyzeralo hooodne horšie. A Sevinku by som brala vážne. Ta kdeee osina v zadku. To je nič! Nedávno som kdesi čítala jednu veľmi peknú vetu, ktorá vyjadruje Sevin stav výstižnejšie, myslím... Zhruba že: "...rozzúrený grizly bude (oproti Sevy) len mierumilovný macko..."
Tak, tak! A to som sa k nej ešte nepridala ja! :-)
Pokračuj v písaní. Čo iné by som ti mala povedať? Vidím, že to má zmysel. A klamať ti nebudem. :-)

ano...

(sevy, 13. 10. 2009 9:45)

horkou jehlou a je to dobré... ty však už teď pracuješ na dalším ročníku, aby to nebylo jen dobré, ale exelentní a ty jsi vyhrála... už víš, že si na tebe hodlám došlápnout, aby ses neflákala.. a když říkám, že si na tebe došlápnu, tak si skutečně došlápnu... osina v zadku bude proti mě velmi příjemná záležitost!!! tak bacha na mě bestyjo hromska! podruhé mě snad nehodláš vytočit jak korkoťunk!