Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas...

6. 10. 2008

Prológ

 

Obrázok „Teraz naposledy zatlačte!“ prikázal doktor mladej, asi dvadsať ročnej pacientke. Žena, už takmer v bezvedomí skutočne potlačila a o chvíľu sa sálou rozľahol detský krik.

„Je to dievča,“ počula hlas doktora a potom stratila vedomie. Keď sa po pár hodinách prebrala, cítila len bolesť a po tvári sa jej stekali horúce slzy. Vedela, že už ju neuvidí a to poznanie jej trhalo srdce na kusy.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- 

O dvadsať rokov neskôr sedela v kancelárii súkromného detektíva a vysvetľovala mu svoju situáciu.

„Prečo si myslíte, že teraz je na to najvhodnejší čas?“ spýtal sa jej Paul Neuman a skúmavo si ju prezeral.

„Neviem, či je najvhodnejší čas. Ten zrejme nikdy nebol a ani nebude. Ale ja ju musím nájsť a všetko jej vysvetliť. Už takto ďalej nemôžem. Dvadsať rokov som mlčala a zožierala sa výčitkami. Potrebujem aspoň vedieť, že je v poriadku.“ odpovedala mu štyridsať ročná žena sediaca v kresle oproti nemu.

„Dobre teda, pani Leuferová. Budem potrebovať všetky adopčné listiny a dokumenty, ktoré máte. Odvtedy ste o nej nič nepočula?“ spýtal sa súcitne.

„Nie, ani slovo.“ povedala ticho a hľadela na svoje ruky, nervózne zložené v lone.

„Dobre, uvidím, čo pre vás môžem urobiť. Keby vás napadlo čokoľvek, čo by nám mohlo pomôcť, zavolajte. Ja sa ozvem, ak by som na niečo prišiel, dobre?“ pokúsil sa ju povzbudiť mladý detektív.

„Vďaka, pán Neuman. Veľmi si cením vašu pomoc. Dúfam, že moju dcéru čoskoro nájdete.“ vstala a potriasla mu rukou. Potom zamierila k dverám a vyšla na rušnú ulicu v centre Berlína. Elein stratená v dave sa v spomienkach vrátila do minulosti. Minulosti, ktorá ju stále prenasleduje a nikdy s tým neprestane.

 

Kapitola č.1: Rozhodnutie

 

Devätnásťročné dievča vbehlo nadšene do domu a mávalo zalepenou obálkou, kričiac na svoju matku.

„Mami, mami, už to prišlo! Je to tu.“ dobehla zadychčane do kuchyne, kde sa jej matka točila okolo sporáka.

„Čo tak vykrikuješ, Elein? Poď mi radšej pomôcť s obedom.“ krútila hlavou stará pani, nechápajúc nadšenie svojej dcéry.

„Mami, prišiel ten list zo školy.“ vysvetlila Elein a podala mame obálku. To stačilo na to, aby pani Baumanová  odložila nabok hrniec, ktorý práve držala v ruke a otrela si ruky do zástery.

„Z Linzu?“ uisťovala sa a skôr konštatovala, než sa pýtala, držiac obálku v ruke. „Tak to rýchlo otvor, na čo ešte čakáš.“ vrátila list dcére a posadila sa za stôl. Nervózna Elein nasledovala jej príklad. Dlhé hnedé vlasy jej padali do očí, tak ich založila za uši a roztrhla obálku. Trasúcimi sa rukami vybrala zložený list s pečaťou univerzity v Linzi. Preletela očami jeho obsah a potom to prečítala nahlas.

 

Vážená slečna,

dovoľujeme si Vám oznámiť, že na základe úspešného zloženia prijímacích skúšok a po posúdení dodaných materiálov, ste bola prijatá na našu univerzitu k štúdiu v obore Žurnalistika a umelecká tvorba. K tomu Vám srdečne blahoželáme.

Ďalšie potrebné informácie Vám budú zaslané poštou pred začiatkom semestru.

S pozdravom dekan univerzity Hans Liebinger

 

Elein dočítala list a pozrela na matku. Tá mala v očiach slzy.

„Tak sa ti to podarilo. Naozaj ťa vzali, Elein.“ konštatovala ticho.

„Už to tak vyzerá, mama. Ja ... neviem, čo povedať. Vieš, vždy som to chcela, ale ani v najmenšom som nedúfala, že by som ja... ja, mama.“ jachtala Elein prekvapená tou skvelou správou.

„Ja viem, moja. Viem, ako veľmi si to chcela  a ja som nikdy nepochybovala, že sa ti to splní. Blahoželám, Elein.“ objala ju mama. „Len počkaj, čo na to povie otec. Bude na teba veľmi hrdý.“

„To dúfam. Dúfam, že vás nesklamem.“ začervenala sa Elein.

Agnes Baumanová s úsmevom pozrela na svoju najmladšiu dcéru a bola na ňu veľmi pyšná. Mala celkom päť detí a všetky jej robili v živote len radosť. Ale Elein bola nepochybne jej miláčik, ako to u tých najmladších býva. Pred dvoma týždňami úspešne zmaturovala na miestnom gymnáziu a jej snom odjakživa bolo stať sa spisovateľkou. Rodičia boli z jej voľby sprvu trochu prekvapení, ale vedeli o jej talente a rozhodli sa ju podporiť.

Najstarší syn Vern je námorník a doma ho vídali len veľmi zriedka. Mal 35 rokov a stále bol slobodný, ale on slobodu miloval a asi aj preto sa rozhodol stráviť väčšinu svojho života na šírom mori. O dva roky mladší Martin je právnik a okrem toho, že pracuje v jednej súkromnej právnickej firme sa stará aj o právne veci otcovej firmy na výrobu automobilových súčiastok.

Dvadsaťosem ročná Adriana si so štúdiom veľmi hlavu nelámala a rozhodla sa uplatniť svoj talent a presadiť sa ako maliarka. Aj ona sa presadila a okrem toho, že úspešne rozbehla svoju kariéru, si založila aj rodinu a bola už šťastnou matkou dvoch chlapcov. A napokon dvadsaťpäť ročná Gloria študuje veterinárne lekárstvo. Promovať by mala o rok a hneď potom plánuje so svojim manželom založiť rodinu. Všetci Eleininy súrodenci už majú vlastné rodiny a vlastné životy a ona zostala v rodičovskom dome sama. Jej matka dúfala, že aspoň ona doma ešte na nejaký čas zostane a teraz si predstavovala, aký bude ich dom tichý a prázdny, keď odíde na internát a bude chodievať domov len občas na víkendy.

„Musíme to osláviť. Pozveme všetkých na víkend a urobíme si malú rodinnú oslavu, čo ty na to?“ navrhla Agnes.

„Ale nie, mami. To naozaj nie je nutné.“ smiala sa tomu Elein. Vedela však, že keď si jej mama vezme dačo do hlavy, nik jej to nevyhovorí.

„A teraz mi poď pomôcť. Otec tu bude každú chvíľu.“ uzavrela Agnes a vrátila sa k svojim hrncom. Elein si s úsmevom na tvári obliekla zásteru a pomohla jej.

Pani Baumanová sa nemýlila, Franz Bauman, Eleinin otec bol na svoju dcéru naozaj hrdý. Bál sa, že bude sklamaná, ak by ju nevzali, ale všetky jeho obavy sa v tomto momente rozplynuli.

Elein sa so svojim nadšením chcela zveriť aj niekomu inému, než rodičom. Boli prázdniny a ona mala ísť v ten večer so svojim priateľom do kina. Mark zastavil s autom pred domom o siedmej a zatrúbil.

„Už musím ísť, Mark je tu.“ zakričala zo schodov smerom k obývačke, kde jej rodičia pozerali televíziu.

„Do polnoci nech si doma, Elie! Dobre sa bav.“ ozval sa otcov dobrosrdečný hlas.

„Vďaka, ocko. Dobrú noc.“ zaznelo predtým, než sa za ňou definitívne zavreli dvere.

„Ahoj.“ pozdravil ju veselo Mark a dal jej pusu na tvár.

„Ahoj.“ usmiala sa celá priam žiarila šťastím.

„Teda, to si taká rada, že ma vidíš?“ pokúšal ju trochu, keď si všimol jej výbornú náladu.

„To samozrejme tiež, ale prišiel list zo školy. Vzali ma, Mark. Idem do Linzu.“ prezradila a vrhla sa mu okolo krku s takým nadšením, až mu vyrazila dych. Ale nebolo to len tým objatím, ale aj tou správou. Mark síce chcel, aby bola šťastná a vedel, že na tej škole bude, ale preňho to znamenalo ich odlúčenie a on nechcel, aby mu odišla. Mal ju veľmi rád a bál sa, že tam nájde niekoho, kto ho nahradí. Keď nič nevravel, Elein sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí.

„Ty nemáš radosť?“ spýtala sa sklamane.

„To vieš, že mám. Viem, ako veľmi ti na tom záleží. Ale čo bude s nami?“ spýtal sa jej on s kamennou tvárou.

„Čo by bolo? Veď nejdem preč navždy, Mark. Budem chodievať na víkendy a predsa budú aj nejaké prázdniny. Ty predsa tiež pôjdeš do školy, ani ti nebudem chýbať.“ snažila sa to odľahčiť Elein.

„Prosím ťa, keď budeš v Linzi, úplne na mňa zabudneš. Budeš tam mať určite kopu iných nápadníkov.“ durdil sa stále chlapec. V tom sa Elein nahlas rozosmiala.

„Veď ty žiarliš. To je... „ zadúšala sa smiechom. „Naozaj Mark, mám ťa rada a nechcem nikoho iného.“ uistila ho a lichotilo jej, že žiarli. Tým jej dokázal, že ani ona jemu nie je ľahostajná, ale o tom vedela už dávno.

„Tak poďme do toho kina, lebo nestihneme začiatok.“ naštartoval a ukončil tak debatu.

„Čo hrajú? spýtala sa a zvedavo naňho pozrela. Mark sa uškrnul a šibalsky na ňu pozrel.

„Láska na diaľku?“ žartoval. Podarilo sa, Elein vyprskla smiechom a on tiež.

„Ty si vážne strelený.“ povedala mu po chvíli a zvyšok cesty žartovali a robili plány na zvyšok leta.

Rodinná oslava prebehla v priateľskom duchu a okrem Verna, ktorý bol práve niekde uprostred Atlantiku, sa doma stretli všetci aj so svojimi rodinami. Bolo ich tu veru neúrekom, ako skonštatovala paní Baumanová, ale mala neskutočnú radosť, že má všetky svoje ratolesti pod jednou strechou.

„Ty, Elie, o čom bude tvoj prvý román?“ doberal si sestru Martin.

„Netuším, ale možno sa tebou nechám inšpirovať.“ vrátila mu to Elein.

„Na tvojom mieste by som napísala niečo ako Martin- najnudnejší brat na svete.“ vtipkovala Adriana, ktorá brata považovala vždy za veľmi upätého a konzervatívneho. Všetci pri stole vybuchli smiechom a Elein zabehol kúsok kuraťa.

„Len aby nenapísala niečo zaujímavé o tebe, drahá sestrička. To by sme sa možno veľmi čudovali, čo povieš?“ nedal sa Martin a dohadoval sa so sestrou, samozrejme v dobrom.

„Keby som mala písať o tejto rodine, zrejme by som to všetko nestihla dať na papier ani do konca života.“ smiala sa Elein.

„Tak na našu Elie, nech sa jej darí.“ zdvihol otec pohár k prípitku a všetci nasledovali jeho príklad.

„Na Elie!!!“ opakovali svorne a ona sa červenala pred zrakmi všetkých svojich najbližších.

Prázdniny utiekli ako voda. Väčšinu času trávila Elein s Markom a obaja sa tešili so vzájomnej blízkosti. Než sa spolu rozlúčia a rozbehnú sa do sveta, každý na jeho iný koniec, majú pred sebou ešte posledný týždeň, ktorý sa rozhodli stráviť mimo domova. Vybrali si oblasť neďaleko Berlína, ktorá je známa predovšetkým početnými jazerami a najrozmanitejšími miestami k rekreácii. Zbalili si stany, spacáky a najnutnejšie veci na stanovanie a zakotvili pri jednom z najmenších jazier v okolí, kde mali istotu, že ich nik nebude rušiť. Cez deň sa kúpali alebo opaľovali, občas vyrazili na nejaký malý výlet, a v noci... Dva stany boli zbytočné, pretože spali len v jednom. Spočiatku boli ich dotyky nesmelé, veď doposiaľ sa neodvážili k inému, než k letmým bozkom. No časom, deň za dňom, noc za nocou, sa stále viac poddávali svojim túžbam a ich bozky a pohladenia boli čoraz vášnivejšie. V poslednú noc však Elein chcela viac než bozky, viac než iba dotyky a pohladenia.

„Si si istá, že to chceš? Nebudem na teba naliehať, ak si nie si istá.“ povedal Mark keď pochopil.

„Milujem ťa a v tejto chvíli si neželám nič iné.“ odpovedala a spečatila svoje slová bozkom. Na chvíľu si pozreli do očí, potom ju pohladkal po jej krásnych hnedých vlasoch. Pobozkal ju na pery, bradu, na prsia a postupoval stále nižšie. Neponáhľal sa. Pre oboch to bolo prvý krát a chceli na to spomínať v dobrom. Ich rozhorúčené telá sa zachveli vzrušením a o chvíľu už nielen telá, ale i duše splynuli v jedno. A ranné prebudenie bolo o to krajšie, že mali jeden druhého navždy.

Obrázok

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

po dnešnom ICQ

(Efka, 26. 10. 2008 17:32)

Zatiaľ, okrem chýb gramatických :-), to nemá chybu. Idem ďalej...

Nádhera

(Sorcha, 10. 10. 2008 21:08)

lucy ja to fak hezké doufám že sem dáš brzy další kapitolku tak honem už se nemůžu dočkat na pokráčko

to bude úzasné

(cherry, 9. 10. 2008 21:21)

mám strasne rada romány a cím dlhsí, tým lepsie
aj ich strasne vela cítam
takze uz sa tesim, nevies ako velmi

hlásím se i tady

(Fejo, 8. 10. 2008 7:45)

začalo to zajímavě a jsem rád že něco není jen hp, takže realita neškodí

Úvod

(Kathy, 6. 10. 2008 22:51)

býva základom. Ty si ho zvládla už s nám známou ľahkosťou. Nechala si nám dosť záchytných bodov, aby sme už teraz tušili, čo sa stane, zároveň však nevieme, ako a tiež čo presne sa stane. Inými slovami, už prvou kapitolou si plne zaujala nielen moju pozornosť a som veľmi zvedavá, ako to bude pokračovať.

cherry,

(Lucy, 6. 10. 2008 20:44)

veď aj ja by som z toho chcela román, len uvidíme, čo z toho vznikne... ako si určite správne pochopila, budem písať celých 20 rokov života jednej slečny... to by sa dalo natiahnut sná´d aspoń ako jedna moja HP poviedka, no nie? :D

super

(cherry, 6. 10. 2008 20:41)

no, uz sa tesím dalej, pís prosím...
je to fakt pekné, uvádzaciu kapitolu si zvládla uzasne napinavo- ja som si s nou lamala hlavu pol roka, (aj ked ja pisem roman)

skvělé...

(sevy, 6. 10. 2008 20:04)

takže už to rozjedeš! těším se jak to bude pokračovat, protože mě to velmi zaujalo! (a co od tebe taky ne, že? ;o) )

uuu

(metanefridia, 6. 10. 2008 19:48)

tak to si pis, ze ja budem citat tiez :) som zvedava na tu zapletkuuu :)

juj

(krahulcek, 6. 10. 2008 19:33)

peknučké, hneď si idem dať link do obľúbených. A mám na teba jednu otázku. Prečo sa to odohráva v Nemecku???

Ďakujem

(Lucy, 6. 10. 2008 19:20)

veľmi pekne za to, že ste sa sem tak rýchlo zišli a že sa vám to páči. Písať to rozhodne budem, to sa nebojte a kým sa to rozbehne, mám pre vás v zásobe tri dokončené poveidky tohoto typu, ak ste ich už nečítali. No a prečo to nebude na potter.sk? už raz tam niečo také bolo a moc veľký ohlas to nemalo, veď aj tak... zmena je život a som rada, že so mnou idete ďalej

waw

(Melian Aerin, 6. 10. 2008 18:46)

NO Lucy ako ide ti aj toto , myslím tým bez HP... a určite sa neuspokojím.. chcelo by to pokračovanie, ved vlastne si to aj tak napísala,akoby to malo pokračovať.. budem čítať dalej :D

hmm

(Tereza, 6. 10. 2008 17:20)

zacatek vypada dobre.. uz se zacinam tesit na dalsi pribeh :)

nadpis

(Lianell, 6. 10. 2008 16:37)

júúú to vypadá zajímavě a přidávám se ke všemu co napsala Hannuska - nám by to opravdu nevadilo

to musim aj nadpis???

(Hannuska, 6. 10. 2008 15:24)

jejko, super. vidiet, ze nie si len zavislacka na Harrym ;-) teraz sa vyzivam v tom, ze to je prvy koment, tak ta chcem vychvalit do neba. a vlastne, preco to nepridavas na potter stranku? dobre, mozno to je trochu od temy, ale nam by to nevadilo...