Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 8.-10. kapitola

29. 10. 2008

Kapitola č.8: Končím!


Dvere slabo zavŕzgali a postava v miestnosti sa za tým zvukom obzrela.

"Choďte preč!" vykríkla mladá žena zúfalo a napriek tme mu nedalo veľkú prácu rozoznať o koho ide.

"Elein, to som ja Alan. Čo to tu vystrájaš? Zlez prosím z toho okna!" oslovil ju opatrne a nehybne stál na mieste. Bál sa, aby jediný jeho neopatrný pohyb dievčinu ešte viac nevyplašil a ona neurobila nejakú hlúposť. Konkrétne tú, ku krtorej sa práve chystala stojac na podobločnici veľkého, dokorán otvoreného okna.

"Nechajte ma! Ničomu nerozumiete! Ja už ďalej nemožem!" volala zúfalo a jej oči sa opäť upriamili do zeme, ktorá bola od nej vzdialená niekoľko desiatok metrov.

"Elein, počúvaj ma, prosím! Zlez z toho okna a porozprávame sa. Určite to nie je také zlé. Pomožem ti!" hovoril pokojne a využil toho, že nepozerá jeho smerom. Vykročil, opatrne našľapujúc, jej smerom. Parketa pod jeho nohou však zavŕzgala a ona sa vyplašene obzrela.

"Nepribližujte sa, inak skočím!" varovala ho priškrteným hlasom plným obáv.

"Upokoj sa, Elie! Zostanem tu, ani sa nepohnem, ak si to želáš. Ale prosím, hovor so mnou! Chcem ti pomocť. POvedz mi, čo ťa trápi?" žiadal naliehavo.

"Prečo by vás to malo zaujímať? Som len jedna zo stoviek žien v mojej situácii. Prečo chcete pomocť práve mne?" nechápala. Cítila sa bezcenná a tak to chcela ukončiť. Nik ju nepotrebuje, a keby sa dozvedeli čo sa jej stalo... nezniesla by, aby ňou opovrhovali. Hnusila sa sama sebe, tak prečo by to iní mali cítiť inak? Povedali by jej len to, čo už vedela... že si za to može sama. Bola ľahkovážna a neopatrná... len zaplatila za svoju nerozvážnosť.

"Chcem ti pomocť, lebo sme priatelia, spomínaš si? V ten večer pred Vianocami..."

"Nehovorte o tom!" zahriakla ho. "Nepripomínajte mi to! Vy neviete... nechcem na to myslieť! Už nie!" skríkla takmer hystericky a noha jej nebezpečne skĺzla po klzkom povrchu.

"Dobre, tak o tom nemusíme hovoriť. Hovorme o inom. Aké boli prázdniny? Bola si doma, však? Tvoji rodičia mali iste radosť. Ako by im asi bolo, keby sa ti niečo stalo? Majú ťa radi Elein, tak ako mnohí iní. Nemyslíš, žeby si aj oni vyčítali, že ti nepomohli? Tak ako ja..." poslednú vetu takmer zašepkal. "Elein, prosím, nerob to! Poď dole!" zopakoval znova a odvážil sa urobiť pár krokov vpred, až bol celkom pri nej a chytil ju za ruku. Mierne sa strhla od prekvapenia, ale nevytrhla sa mu, za čo jej bol vďačný. Smutnými očami pozrela do tých jeho, ktoré pripomínali tmavé nekonečné tunely, teraz naplnené hlbokým zármutkom, a unavene sa podvolila.

Opatrne zliezla z okna a on ju chytil do náručia tesne predtým, než sa stihla zviesť na zem.

"To bude dobré, Elie! Uvidíš, určite sa nájde riešenie tvojich problémov, ale toto to nie je," tíšil ju, kým hlasno vzlykala s tvárou skrytou v jeho plášti. Bola ľahká a nedalo mu takmer žiadnu prácu odniesť ju do svojej pracovne. Položil ju na pohodlný gauč, ktorý si sem pred časom priniesol a prikryl ju dekou. Bola úplne premrznutá a on mohol len dúfať, že neochorie. Dal variť vodu na čaj a posadil sa k nej.

"Chceš sa o tom porozprávať?" spýtal sa opatrne, no odpoveďou mu bolo len neurčité myknutie plecom. Do reči jej veru veľmi nebolo. Rozhodol sa preto vziať to z iného konca.

"Čakal som dnes, že sa na prednáške zapojíš. Miesto toho si ušla," bolo to skor konštatovanie než otázka a asi preto sa nedočkal žiadnej odpovede.

"Povedal som snáď niečo, čo sa ťa dotklo? Bolo tam niečo, čo ťa dohnalo k tomuto zúfalému činu?" hádal ďalej a ich pohľady sa na malý okamih stretli.

"Hovoril si o nechcenej zodpovednosti," zašepkala a on sa snažil spomenúť si, čo presne na túto tému povedal.

"Áno, vravel som o tom. Nesúhlasíš snáď s tým, že potrat nie je riešením len preto, že si dvaja nevedia dávať pozor?"

"A čo keď to tak úplne nie je ich chyba?" spýtala sa opatrne a pozorne sledovala jeho reakciu. Zrejme ho zmiatla a on nechápal, kam tým mieri.

"Ako to myslíš? K počatiu sú vždy potrební dvaja a keď do toho idú, musia si uvedomiť možné dosledky. Ibaže..." v tom mu svitlo. "Elein, máš na mysli nedobrovoľný styk?" spýtal sa šokovane a jeho tvár sa zachmúrila. Musel sa veľmi premáhať, aby sa ovládol. Ona však len mlčky sklopila oči. To preňho bola dostačujúca odpoveď a odrazu niektoré jej slová tam v učebni dávali zmysel. Nechcela hovoriť o tej noci pred Vianocami... bolo to azda vtedy? Čo do pekla sa presne stalo?

"Pokiaľ ide o diskusiu..." pokračoval čo najpokojnejším hlasom, aby ju ešte viac nerozrušil. "odišla si skor, než sme sa dopracovali k istému záveru," povedal. Nechcel na ňu tlačiť. POtreboval si získať jej doveru, aby sa mu zdoverila, keď to sama uzná za vhodné.

Elein naňho spýtavo pozrela a vyzývala ho tak, aby pokračoval. urobil jej po voli.

"Hovorili sme o tom, že potrat je v podstate vražda, ale v niektorých prípadoch... napríklad aj v tomto konkrétnom je to možné ospravedlniť. Avšak..." zarazil sa.

"Avšak?" povzbudzovala ho.

"Nie som žena, ale z praxe viem, akú traumu može sposobiť nielen samotný násilný akt, behom ktorého k oplodneniu dojde, ale poznám ženy, ktoré sa nikdy nedokázali vyrovnať s tým, že prerušili svoje tehotenstvo. A oboje dohromady... " nedokončil a ľútostivo na ňu pozrel.

"Lenže čo má ta žena robiť? Denne sa pozerať na to, ako jej pred očami vyrastá dieťa niekoho, kto jej zničil život?"

"To som nepovedal! Žena, ktorá si to dieťa nechá, by si podľa mojho názoru, a to možno len podvedome nie cielene, vytvorila k tomu dieťaťu negatívny vzťah. Ventilovala by svoj hnev na toho muža na nevinnom die´tati. Možno sa mýlim, ale je to viac než pravdepodobné," vysvetľoval trpezlivo.

"Takže čo teda?¨" dožadovala sa odpovede na svoju povodnú otázku.

"Viem, že to nie je ľahké, ale prvým krokom by malo byť ohlásenbie takého činu," poevdal opatrne. Vedel presne, že začne nesúhlasne krútiť hlavou, ale ani to ho nezastavilo. "Može ti to pripadať ponižujúce a spovedať sa na polícii nie je nikdy príjemné..."

"Povedali by, že si za to možem sama! vy ste muž, neviete ako na nás ženy pozeraá spoločnosť? Žena má byť predovšetkým matkou a gazdinou, byť doma pri sporáku a vyhovieť každej žiadosti muža, žena nemá študovať a snažiť sa vyrovnať mužom. Je predsa slabšia a jej odvekou povinnosťou bola starosť o deti a rodinu. Ak sa toho nedrží, musí zaplatiť za svoju trúfalosť, zmeni´t to," bránila sa tak vehementne, až mu tým vyrazila dych.

"To je už ale prežitok, Elie. Muži a ženy sú si rovni," opravil ju, no v duchu jej musel dať za pravdu. Situácia v spoločnosti ešte stále nie je taká, aká by mala byť.

"Možno vo vašich očiach, ale čo ostatní? Aj keby som to oznámila a oni ma vypočuli, čo by to pomohlo?" spýtala sa trochu vyrovnanejším hlasom.

"Sú prostriedky, ktorými sa dá zabrániť počatiu včas," povedal, ale neznelo to vyčítavo, ako by mohlo.

"Lenže tomu sa nezabránilo a ja som tehotná," priznala konečne a nedokázala sa mu pozrieť do očí.

"Uvažovala si o prerušení?" spýtal sa priamo a prekvapilo ho, keď nesúhlasne pokrútila hlavou.

"Je to vražda a aj keď som to dieťa nechcela, ono za to nemože. Nedokázala by som... Lenže keď si ho nechám... Mark si už teraz myslí, že som mu neverná a týmto si to len potvrdí. A kto už si len uviaže na krk slobodnú matku s dieťaťom? A potom... dokázala by som ho vychovať bez toho, aby som ho, ako ty vravíš, netrápila za chyby jeho otca? To... to nezvládnem. Nemože!" jachtala a znova sa rozplakala.

Alan si k nej prisadol bližšie a objal ju. Prekvapilo ho, že mu to dovolila a neodtiahla sa.

"Pšššt, nájdeme riešenie, len už nikdy neurob takú hlúposť ako dnes. Sľúb mi to!" žiadal naliehavo a ona mlčky prikývla.

"ČO mám robiť, Alan?" spýtala sa a prosebne naňho pozrela.

"Rozhodnutie je len na tebe a nech už to bude akokoľvek, nik ťa za to nemože odsudzovať."

"Ani ty?" zdalo sa, že jej na jeho názore z nejakého dovodu veľmi záleží.

"Ani ja, ani nikto iný. Ale ak by si uvažovala o inej možnosti, čo zvážiť adopciu?" navrhol a jej oči sa rozšírili od prekvapenia.

"Adopciu?" zopakovala a on prikývol.

"Je veľa ľudí, ktorí by dali neviem čo za to, aby mohli mať dieťa, hoc aj nie vlastné. Tí by mu dokázali poskytnúť všetko, čo dieťa potrebuje a nevideli by v ňom nikoho iného, než to dieťa samotné," doplnil a podľa jej reakcie usúdil, že ju táto možnosť predtým nenapadla.

"Nechaj si to prejsť hlavou a rozhodni sa podĺa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Verím, že urobíš správnu vec a keby si čokoľvek potrebovala, stačí povedať," dodal na záver a na jej tvári sa zjavil slabý náznak úsmevu.

"Ďakujem," zašepkala a ani len netušila, ako veĺmi mu v tej chvíli odľahlo. Postavil sa, aby zalial čaj a o chvíľu sa už vracal s dvomja hrnčekmi naplnenými voňavým nápojom.

"Niekam cestujete?" spýtala sa a ukázala na zabalené krabice na zemi.

"Zabudla si, že sme si potykali?" opravil ju jemne a pri jeho prenikavom pohľade sa začervenala.

"Prepáč! Takže... cestuješ niekam?" zopakovala svoju otázku.

"Áno, žiaľ. Ste moji poslední študenti. Dokončím tento semestre a odchádzam," potvrdil a ona naňho vyjavene civela.

"Ako to? Dostal si lepšiu ponuku?"

"No... mne sa tu páči a práca so študentmi je veľmi zaujímavá a motivujúca. Lenže vedeniu školy sa nepozdávajú moje metódy a názory, takže..." pokrčil ramenami a uchlipol zo svojho čaju.

"Oni ťa vyhodili? To predsa nemožu! Si výborný učiteľ a všetci majú tvoje hodiny radi," namietala a on sa len smutne pousmial.

"Nebolo to moje rozhodnutie, ale už nejde zmeniť. Netráp sa tým a vypi si ten čaj, kým ti nevychladne," uzavrel a dal jasne najavo, že o tom viac nechce hovoriť.

Dlho nik z nich neprehovoril, až to bola nakoniec Elein, ktorá sa zdvihla na odchod.

"Tak ja už pojdem. Ešte raz za všetko ďakujem," zamumlalal a vykročila k dverám.

"Rado sa stalo a Elie... čo keby si si v eseji zvolila Právo na život? určite tomu máš dosť čo povedať," navrhol a ona súhlasne prikývla.

"Dobrú noc," rozlúčila sa a zanechala ho samotného s jeho myšlienkami.

 

 

Kapitola č.9: Kiežby...


Úspešné ukončenie prvého semestra bolo pre Elein konečne svetlým bodom v jej šedých dňoch, poznačených tou osudnou nocou. napokon sa predsa len rozhodla. Počúvla hlas srdca, ktoré jej nedovoľovalo zbaviť sa dieťaťa takým bezcitným sposobom, akým je potrat. Vyhľadala preto agentúru, ktorá sa zaoberala adopciami a s jej pomocou si vybrala vhodných kandidátov na nových rodičov svojho nenarodeného potomka.

Boli nimi mladí manželia, ktorí už vyskúšali všetko od umelého oplodnenia až po alternatívnu medicínu. Osud ich š´tastiu však neprial. Nemohli mať dieťa a adopcia bola ich poslednou nádejou. S Elein si padli do oka a zdalo sa, že obe strany sú spokojné.

Tehotenstvo pre Elein nebolo jednoduchou záležitosťou. To nie je pre žiadnu budúcu mamičku a o to horšie, keď žena cíti prvé pohyby plodu a vie, že sa ho bude musieť vzdať. Pocit viny a neistoty trýznil Elein dosť často a nebyť Ann a jej podpore, asi by to nezvládla. Bola na to totiž sama. Odmietla to prezradiť rodičom a tak tvrdila, že má príliš veľa učenia na to, aby mohla chodiť domov. Hoci ich to mrzelo, na Vernovej svadbe ju uistili, že to chápu.

Áno, Elein bola na svadbe svojmu najstaršiemu bratovi. V tom čase na nej ešte totiž nebolo badať známky tehotenstva a tak novomanželom mohla prísť zaželať veľa šťastia do spoločného života.

V časoch, keď jej bolo najhoršie by sa veľmi rada obrátila s prosbou o pomoc na Alana, ktorý jej veľmi pomohol s jej rozhodnutím, no nešlo to. Stalo sa totiž presne to, čo povedal. Koniec semestru zanenal koniec jeho učiteľskej dráhy na ich škole a on sa presťahoval kto vie kam. Keby ho vyhľadala, určite by jej neodmietol pomocť, ale nechcela sa vnucovať. Aj tak si vyčítala, ako veľmi svojimi problémami zaťažuje Ann.

Deň porodu nastal o pár dní skor, než mala Elein termín, ale všetko sa zdalo byť v úplnom poriadku. Ukázalo sa však, že to nebude také jednoduché. Napokon to trvalo zhruba tridsať hodín, kým doktor ešte naposledy vyzval rodičku, aby potlačila.

Teraz naposledy zatlačte!“ prikázal doktor mladej, asi dvadsať ročnej pacientke. Elein, už takmer v bezvedomí skutočne potlačila a o chvíľu sa sálou rozľahol detský krik.

„Je to dievča,“ počula hlas doktora a potom stratila vedomie.

Elein sa prebrala až po pár hodinách. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila kde a prečo je, ale v okamihu keď všetko pochopila, začali jej po tvári stejať slzy. Porodila dcéru, ktorú nevidela a nikdy už neuvidí.

"Si v poriadku?" spýtala sa Ann a ustarane sa na ňu pozrela. Elein však akoby mala v hrdle hrču, ktorá jej bránila v hovore a tak len slabo prikývla.

"Zavolám doktora, veď ty celá hošíš! Bolí ťa niečo?" vyzvedala, no márne. Elein nevnímala žiadnu bolesť okrem tej v srdci. Čo som to spravila? Vzdala som sa svojho dieťaťa.... svojej dcérky. Čo som to za matku? pýtala sa sama seba, no odpoveď bola jednoduchá. Ona nebola matkou. Bola len ženou, ktorá cudzím ľuďom vynosila ich dieťa a teraz sa ho vzdala, akoby bolo kus nábytku, ktorý vymenila za nový a lepší. V jej prípade malo ísť o nový a lepší život. Lenže s výčitkami svedomia, ktoré ju prepadli, bol sen o lepšom živote nenávratne preč.

Vobec ju netrápilo, že strávila niekoľko dní v posteli s vysokou horúčkou. Príčinou bola puerperálna vaginálna infekcia, ktorej povodcom je Chlamydia trachomati a sposobila okrem iného celkové oslabenie organizmu. Lekári jej okamžite nasadili antibiotiká, no základom úspešnej liečby bolo niečo, čo jej chýbalo... vola žiť.

Trvalo niekoľko týždňov, kým sa Elein dala ako tak dokopy a spamätala sa. Konečne vyslyšala prosby svojej matky a prišla domov na návštevu, kde ju všetci vrelo privítali a konečne ju priviedli na iné myšlienky.

Keď sa asi o rok neskor stala krstnou mamou tak ako jej Vern sľúbil, nevedela či sa smiať, alebo plakať. Chlapček ležiaci v jej náručí ticho spinkal a ona si tak veľmi želala, aby to nebol on, lež jej dcérka, ktorú má pred sebou. Chcela vrátiť čas a vziať späť svoje rozhodnutie, ktoré teraz ľutovala. Deň za dňom vídala ženy s kočíkmi, matky s deťmi na ihrisku a ona vždy myslela na to, aké by to bolo, keby bola na iách mieste. Chodila by so Sophiou... tak si ju v duchu pomenovala, na prechádzky, večer by jej spievala uspávanky, ktoré poznala od svojej starkej a starala by sa o ňu najlepšie, ako by vedela. Dala by jej všetko, čo potrebuje a hlavne... milovala by ju. Áno, milovala. Hoci sprvu pochybovala o tom, žeby toho bola schopná, teraz vedela, ako veľmi sa mýlila. Urobila toľko chýb a táto bola azda tá najväčšia.

Sediac na posteli vo svojej izbe, hľadela na nemú tváričku svojho krstného syna Mathiasa.

"Máš šťastie, že máš svojich rodičov, maličký. Majú ťa veľmi radi a urobili by čokoľvek, aby si bol šťastný," prihovárala sa spaicemu dieťaťu. "Škoda, že ja som nemala odvahu... kvoli mojej zbabelosti nikdy nespoznáš svoju sesternicu," šepkala smutne a pozrela do diaľky, von oknom.

"Dúfam, že sa máš dobre, moja maličká. Kiež by si mi raz odpustila.... kiežby!" vravela sama pre seba, rozhodnutá zahrnúť Mathiasa všetkou láskou, ktorú nemohla dať svojej Sophii. Nikdy ju úplne nenahradí, no zaplní prázdbnotu v jej srdci, ktorá sa tam natrvalo usadila.

 

                    Kapitola č. 10: Inzerát

 

Alan chvíľu pozeral na inzerát v novinách, ktorý práve objavil a premýšľal. Má alebo nemá tam zavolať? Napokon predsa len vzal telefón a vytočil uvedené číslo.

„Leuferová, prosím?“ ozval sa príjemný ženský hlas na druhom konci aparátu.

„Schröder, dobrý deň. Volám kvôli vášmu inzerátu,  že predáte rodinný dom. Je tá ponuka stále ešte aktuálna?“ spýtal sa a napäto čakal odpoveď.

„Samozrejme! Ako som uviedla v inzeráte, ide o starší rodinný dom na okraji Schönefeldu. Je samozrejme ihneď obývateľný, aj keď bude potrebovať niekoľko drobných opráv. Ak by ste sa naň chceli pozrieť, môžeme sa dohodnúť a ja vás tam prevediem,“ navrhla žena nadšene a on jej nadšenie zdieľal.

„To je výborný nápad!“ uznal a pozrel na svoje náramkové hodinky, ktoré ukazovali niečo málo po druhej. „Až do večera mám čas prakticky kedykoľvek. Kedy by sa to hodilo vám?“

„Hm...“ zamyslela sa a telefón na chvíľu zmĺkol. Zrejme aby si všetko dobre rozmyslela, no netrvalo dlho a opäť sa ozvala. „Povedzme o hodinu na mieste?“

„Fajn, budem tam,“ súhlasil a rozlúčili sa s tým, že sa o chvíľu uvidia.

O hodinu neskôr prechádzal tichou uličkou utešeného mestečka. Na jej konci stál dom z fotografie inzerátu a on vedel, že je tu správne. Bola to dvojposchodová stavba, slušne zachovaná a obklopená rozľahlou, dobre udržiavanou záhradou.

Pred domom stálo staršie biele auto a tak usúdil, že majiteľka usadlosti dorazila skôr. Nemýlil sa. Vchodové dvere sa otvorili a v nich stála asi 25 ročná žena so žiarivým úsmevom.

„No nie! Tak predsa si to ty!“ zvolala nadšene a vyšla mu v ústrety. „Myslela som si to už podľa mena, ale nikdy by som si ani len nepomyslela, že zablúdiš do týchto končín,“ pokračovala kým došla až k nemu.

„Prepáčte, to bude asi...“ v tom sa zarazil a lepšie sa jej prizrel. „Elein? Je to vôbec možné?“ rozžiaril sa a úprimne ho potešilo, keď k nemu podišla bližšie a priateľsky ho objala.

„Vôbec si sa nezmenil,“ poznamenala a pozrela do jeho hnedých očí.

„Zato ty si ešte krajšia než keď som ťa videl naposledy,“ zalichotil jej, až jej na líca vystúpil rumenec.

„Kde sa tu berieš? Myslela som, že si v Berlíne,“ spýtala sa so záujmom a viedla ho k domu.

„Prišiel som sa sem pozrieť na ten dom z inzerátu. Vážne je tvoj?“ spýtal sa pochybovačne, no ona súhlasne prikývla.

„Patril mojim rodičom. Pred dvoma rokmi, po maminej smrti, sa ocko rozhodol dať mi ho. Vraj tu nemôže zostať sám. Je to preňho príliš veľké a bez mamy... mal pocit, že tu naňho všetko padá,“ vysvetľovala.

„To je mi ľúto,“ povedal úprimne a ona len chápavo prikývla.

„Ocko sa dohodol s Vernom, že zostane bývať uňho a toto všetko...“ rukou opísala oblúk zahŕňajúci celý dom, „pripadlo mne.“

„Potom ale nechápem, prečo ho predávaš,“ neveriacky pokrútil hlavou. „Je to krásny dom a pre teba musí mať aj istú sentimentálnu hodnotu.“

Elein len neurčito pokrčila ramenami a viedla ho ďalej.

„Pre dvoch je to príliš veľké a ak sa ti naozaj páči, bude, len rada, že tu budeš bývať práve ty. Predpokladám, že máš veľkú rodinu, keď hľadáš taký veľký dom.“

„Oh nie, som sám ako prst,“ vyviedol ju z omylu a začal sa prechádzať domom, prezerajúc jednu izbu za druhou.

„Chcem niečo, kde by som si mohol otvoriť súkromnú prax a pokiaľ by to bolo v jednom dome zároveň s bytom, bolo by to najideálnejšie. V nemocnici ma to už omrzelo,“ dodal na vysvetlenie. Rozumela a na viac sa nepýtala.

Alan prešiel k oknu v kuchyni, odkiaľ bol výhľad na zadný dvor. Prekvapilo ho, keď zbadal asi 4-5 ročného chlapca hrať sa so psom.

„Takže si si to vtedy rozmyslela? S tou adopciou?“ spýtal sa a jej zrak padol smerom, kam ukazoval.

„To je Mathias, Vernov syn. Vzala som ho sem na pár dní, kým je Vern na služobnej ceste,“ vysvetlila.

„Aha a jeho matka?“

„Komplikácie počas druhého tehotenstva... neprežila ona ani dieťa,“ zamumlala potichu a Alan si v duchu zanadával, že sa vôbec pýtal. Ona však pokračovala ďalej.

„Narodila sa mi dcéra a nikdy som ju nevidela. Stále premýšľam o tom, aké by to bolo, keby...“ zarazila sa a pokrútila hlavou, akoby tým chcela zaplašiť dotieravé spomienky.

„Vravela si, že ste dvaja a ak sa nemýlim, už sa nevoláš Baumanová. Vydala si sa?“ zmenil tému a sledoval, ako horlivo prikyvuje. „Takže ste to s Markom dali zase dohromady, alebo...“ vyzvedal. Vedel, čo sa medzi nimi pred rokmi stalo a dúfal, že sa to časom zlepší.

„Nie, s Markom už to nikdy nebolo ako kedysi. Snažili sme sa zostať priateľmi, ale akosi to nevyšlo. Pár mesiacov po maminej smrti som stretla Konrada a ten mi pomohol sa z toho nejako dostať. Vzali sme sa zhruba pred rokom,“ uviedla na pravú mieru, no z jej hlasu zaznieval smútok. Alan však nedokázal posúdiť z čoho ten smutný tón pramení a tak sa opäť vrátil k prehliadke domu.

„Tak čo ty na to? Páči sa ti?“ spýtala sa po chvíli a skúmavo sa naňho zadívala.

„Myslím, že je to presne to čo hľadám. Beriem to!“ odpovedal s úsmevom.

Elein sa tiež usmiala a chystala sa niečo povedať, keď dnu vtrhol chlapec s tvárou ufúľanou od blaha a odretým kolenom.

„Spadol som,“ povedal plačlivo a čakal, či mu budú venovať svoju pozornosť. Jeho krstná mama sa k nemu sklonila a skontrolovala odreninu.

„To nič nie je. Vyčistíme to a pár dní ani nebudeš vedieť, že si tam niečo mal,“ uistila ho láskavo a posadila chlapca na stoličku v kuchyni.

„Toto je Alan, počkáš tu s ním, kým si prinesiem lekárničku?“ žiadala a on po  krátkom skúmavom pohľade Alanovym smerom prikývol na súhlas. Elein prosebne pozrela na Alana a keď ten sľúbil, že naňho dohliadne, vybehla po schodoch do kúpeľne.

„Ahoj, kamarát. Čo si to tam vonku vystrájal, hm?“ spýtal sa kľakol si pred chlapca.

„Rocky nechytil loptu, tak som pre ňu bežal a spadol som,“ vysvetľovalo chlapča tichým vážnym hlasom.

„Aha, rozumiem a mal si tú šnurovačku rozviazanú pred alebo až po tom, čo si spadol?“

„Neviem,“ pokrčil ramenami a nervózne sa pomrvil na stoličke.

„Nevadí. Ale už si veľký chlapec, vieš si ich zaviazať, však?“ spýtal sa pokojne a nasadil naoko prekvapený výraz, keď Mathias nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Nie? Tak to ale musím rýchlo napraviť. Čo keby si nabudúce spadol pred nejakým dievčaťom kvôli rozviazanej šnúrke?“

„Ha ha ha,“ rozosmial sa chlapec, no Alan zostal vážny.

„Teraz to možno je smiešne, ale vieš čo?“ začal Alan a pohodlne sa usadil na vedľajšiu stoličku. Naklonil sa k chlapcovi a ostražito sa poobzeral, či sú sami, akoby mu chcel povedať svoje najväčšie tajomstvom.

„Keď som bol v tvojom veku, mal som ten istý problém. Raz sa mi pre to jedna kamarátka smiala a odvtedy... žiadne dievča už ma nechcelo a ja som zostal sám. To ty určite nechceš, však?“ spýtal sa so skrytým úsmevom.

„Nie!“ vykríkol chlapec vystrašene a jeho nový priateľ začal horlivo prikyvovať.

„Hneď som si to myslel, kamarát. Takže, chceš sa to naučiť?“

„Jasan!“ zvolal Mathias nadšene a zrejme úplne zabudol na odreté koleno.

„Fajn, spravíme dohodu. Ja ťa naučím, ako si zaviazať šnúrky a ty...“ ukázal naňho prstom a čakal, kým bude mať chlapcovu plnú pozornosť. „Keď za tebou budú behať pekné kočky, tak aspoň jednej dáš moje číslo! Ale pozor! Som už dosť starý, tak nesmie byť moc mladá, ak mi rozumieš,“ povedal vážnym hlasom.

„Asi ako Elie?“ spýtal sa chlapec potichu.

„Hej, ako Elie. Takže, sme dohodnutí?“ uistil sa Alan a Mathias horlivo prikyvoval s úsmevom od ucha k uchu.

Alan vyzul chlapcovi topánku a názorne mu ukázal, ako vytvoriť jednoduchý uzol a zaviazať mašličku. Potom ho nechal, aby si to niekoľko krát skúsil. Sám si pritom vzal od Elein, ktorá ich už hodnú chvíľu pobavene sledovala, čistú gázu a dezinfekčný prostriedok. Neustále zamestnávajúc chlapcovu pozornosť sa mu podarilo rýchlo a bezbolestne ošetriť drobné zranenie.

„Hotovo! Noha je v poriadku a pozrime... to viazanie už ti ide. Ver mi, do týždňa sa o teba dievčatá v škôlke pobijú,“ žmurkol naňho a dovolil mu odbehnúť do záhrady.

„Netušila som, že máš núdzu o ženy a už vôbec, čo to spôsobilo,“ doberala si ho Elein s hraným smútkom.

„No nedostatok... ako sa to vezme. Povedzme, že som nenašiel tú pravú,“ opravil ju a sledoval, ako jej šikovné prsty zvinuli nepoužitú gázu do valčeka a vložili ju do sterilného sáčku.

„Tak v tom prípade máš asi aj núdzu o poriadne jedlo,“ skonštatovala a ich pohľady sa stretli. „Čo keby si dnes zašiel na večeru a dohodneme všetko potrebné ohľadom predaja?“ navrhla.

„Tak takéto pozvanie, navyše od teba, nemožno odmietnuť. Domáca strava a možnosť spoznať toho šťastlivca, ktorý ta získal....“ odvetil a o pár minút už spoločne všetci nastúpili do bieleho fiatu.

Kľúče v zámku zaštrngali a rozjarená trojica prekročila prah malého, ale útulného bytu v panelovom dome na opačnom konci mesta.

„Máš pravdu. Bol to skvelý film,“ súhlasila Elein s Alanovym názorom a chystala sa zavesiť kabát na vešiak v predsieni, keď v tom...







 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zabiť!!!!

(Cherry, 5. 11. 2008 20:34)

...každého, kto kapitolu ukončí takto! a ja jak budem spať? nezaspím, čo si budem vymýšľať všelijaké konce... taká pekná kapitola...

tak tomu sa hovorí umenie

(kathy, 4. 11. 2008 18:52)

dokázať takto napísať kapitolku, kde sa dej posunie úplne prirodzene o pár rokov neskôr, navyše pridáš úsmevný a milý moment, a ukončíš to, ako to už bolo trefne označené, infarktovým koncom! Lucy, budem sa opakovať, ale si jednoducho talent!

ty jo!

(Efka, 2. 11. 2008 20:20)

súhlasím so sevy - infarktový koniec.
Parádna kapitolka, pohodová a hneď na to šoková terapia. :-)))

tak se mi zda

(Tereza, 2. 11. 2008 20:04)

ze na jednu rodinu je to nejak moc tragedii.. ale jinak se mi to moc libi.. je to az neskutecne skutecne :)

líbí, líbí, líbí!!!

(sevy, 2. 11. 2008 16:36)

já bych chtěla být trochu rýpalista a najít něco, co bych vytkla... aby jsi nám nezpychla (u tebe to stejně asi nehrozí ;o) ), ale nedá se, nic jsem nenašla! ;o) to s těma tkaničkama mě pobavilo a to lichocení, hm... :o) jinak jak jsi to říkala? že mám infarktové konce? a co teprve ty? :o)))

...

(kathy, 30. 10. 2008 23:45)

fňuk...chúďa elein...takými vecami ju nechávaš prejsť, čo nikto z HP riešiť nemusel...ale, toto je reálny príbeh, a nie rozprávka...a tu sa také veci, žiaľ, stávajú... A precízne vykreslená psychika a emócie, chválim, chválim. Len škoda, že Alan sa nám stratil, no možno sa ešte objaví...
Keby sa tak aj moja kamarátka rozhodla radšej pre túto možnosť! :-(

po tom, jak

(sevy, 30. 10. 2008 23:44)

jsi vyčerpaná... se divím, že jsi byla schopná vůbec něco napsat! musím říct, že je mi el už trošku líto, dáváš ji to ale kapky! takové rány osudu... :o( to, ale neznamená, že by se mi to nelíbilo, líbí a moc! ;o)

...

(metanefridia, 30. 10. 2008 23:25)

ah lucy, citala som to uz sice vcera, ale po takej skvelej kapci ma nenapadlo, ako reagovat.. take to bolo uzasne :) aj ked velmi, velmi smutne, az teraz som mala pocit, ze si dokonale vystihla Eleinine pocity po tom otrasnom zazitku. tesim sa na pokracovanie :)

uz chápem!

(cherry, 30. 10. 2008 12:49)

ten začiatok, tá prvá kapitola, to je ellein, dala to dieta na adopciu, vsak?
ale inac som ti velmi povdacna za ten nazor,lucy, lebo keby si tam obhajovala potrat, neviem, ci by som este dokazala tu poviedku citat, aj keby bola neviem aka dobra

...

(Efka, 30. 10. 2008 1:04)

skvelý dialóg. A kedy bude ďalšia kapča? Dnes? :-)))

Lianell,

(Lucy, 29. 10. 2008 23:13)

jeho priezvisko som nikde neuvádzala a nemyslím, že je to doležité v tejto chvíli. Asi sa pýtaš preto, aby si podľa Eleininho mena usúdila, či sa s ním dá znova dohromady, alebo nie... budeš si musieť počkať.
A vďala vám všetkým za podporu a pochvaly, veľmi si to cením

dotaz

(Lianell, 29. 10. 2008 23:01)

je to nádherné a tohle je jedna z nejlepších povídek co jsem četla. Ale mam dotaz jak se jmenuje Mark příjmením?? nikde jsem to nenešla a vrtá mi to hlavou...

tak jak,

(sevy, 29. 10. 2008 22:35)

už jsem nejednou psala je to velice sugestivní, opravdu se mi to líbí, jestli budeš i nadále takto skvěle pokračovat v této reálné povídce, asi zapomenu na celé hp a budu otravovat, abys pokračovala v realistiké tvorbě ;o) musím říct, že poslední dvě kapitoly jsou naprosto fantastické a jestli budeš tímto způsobem pokračovat i nadále, tak budu dotlučená, jak si vždy sednu na pr... :o)))

...

(Kathy, 29. 10. 2008 22:32)

A mňa nebaví dávať nadpisy...
Veľmi vhodne zvolené slová, citlivo a jemne. Ešte že tu máme do činenia s Alanom, že? ;-) Adopcia je dobrý nápad, keby radšej to ako potrat...ja osobne som proti nim, ak so mnou niekto nesúhlasí, nech si ešte raz prečíta Alanovo vysvetlenie, prečo je on proti. A ak aj tak je za...nuž, máme slobodu názorov...
Ozaj, čo sa týka toho, že Alan odchádza z univerzity...nám tiež vyhodili skvelého pána doktora, lebo neschvaľovali jeho metódy...možno nebol taký pekný ako Alan, no tiež bol úžasný...škoda, že na školách sú takí byrokrati...