Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 30.-31. Kapitola

9. 2. 2009

Kapitola č.30: S pravdou von

 

Týždeň im obom utiekol ako voda. Tak ako Matias, aj Elein sa venovala svojim povinnostiam a pomáhala Mariane v domove. Chlapec sa večer vracal čím viac zamyslenejší a ona nevedela, čo s tým. Napokon to v posledný večer pred návratom domov nevydržala a spýtala sa ho:"Mathias, nechceš sa o tom porozprávať? Dokážem si predstaviť, že to v centre muýsí byť dosť tvrdé," začala opatrne.

 

 

"Som v poriadku, vďaka," zamumlal a opäť medzi nimi nazvládlo ticho. Elein teda začala baliť, kým on bol pohrúžený do akejsi knihy, ktorú mu požičal Colin.

 

 

"Teta El?" ozval sa po chvíli.

 

 

"Áno?" vzhliadla prekvapene.

 

 

"Chcel by som sa ospravedlniť," zamumlal potichu. Chvíľu naňho neveriacky hľadela, potom však nechala balenie balením a sadla si na posteľ vedľa neho.

 

 

"To už si predsa urobil," pripomenula mu mierne.

 

 

"Ja viem, ale teraz... teraz je to iné. Chcem povedať...  ďakujem, že si ma do toho centra vzala. Vieš, až teraz si uvedomujem, čo všetko vlastne ty sama v domove robíš. Je to síce iné, ale vo svojej podstate rovnaké. Som rád, že som s vami, s tebou a Alanom a hrozne ma mrzí, že som vás sklamal. Opäť," mumlal tak potichu, že ho sotva počula.

 

 

"Každý z nás občas robí chyby. Ja ani Alan nie sme výnimky, a ty tak isto nie. Niektoré sú vážnejšie, než iné, ale základ je sa z nich poučiť a snažiť sa ich neopakovať. A ak ti ten týždeň v centre aspoň trochu otvoril oči a ty si si uvedomil, čo si spravil, potom som za to rada. Pretože tu nejde o mňa či Alana a o to, že si nás sklamal. Hlavné je to, že raz by si ty sám mohol ľutovať, že si sa nepoučil. Ale dosť už o tom. zdá sa, že si sa nad sebou skutočne zamyslel, takže to viac nemusíme rozmazávať. Ako sme sa dohodli, až do odvolania máš domáce väzenie, inak sa nič nemení, jasné?" usmiala sa povzbudzujúco.

 

 

"Jasné a ďakujem," pousmial sa aj on. "Chceš pomocť s balením?" navrhol sám od seba.

 

 

"Vieš, čo, do rána času dosť. Čo keby sme sa zašli niekam najesť? Umieram od hladu," povedala potichu, akoby mu prezdádzala nejaké veľké tajomstvo a na dokaz jej slov sa ozvalo škvŕkanie jej žalúdku.

 

 

"A jéje, to bude vážne. To aby sme vyrazili hneď," doberal si ju a o chvíľu si už pochutnávali na chutnej večeri v neďalekej reštaurácii.

 

 

Ďalšie dva týždne chodila Elein stále viac zamyslená a pohrúžená do seba. Alan vedel, že jej nervozita je sposobená čakaním na telefonát mladého detektíva, ale i tým, že zbierala odvahu povedať pravdu svojej rodine. Azda najhoršia pre ňu bola predstava jej rozhovoru s otcom. Až dodnes mu tajila, čo sa vlastne pred rokmi v Linzi udialo a azda by mu to ani nikdy nepovedala, keby sa nepokúšala svoju dcéru hľadať.

 

 

"Mám tam ísť s tebou?" spýtal sa, keď ju vysadil pred bytom jej otca.

 

 

"Nie, zvládnem to sama. Ale pre istotu ma dnes večer nečakaj," zamrmlala a pobozkala ho na rozlúčku. Vošla do bytovky a pred dverami bytu na chvíľu zaváhala. Zhlboka sa nadýchla a zaklopala.

 

 

"Elein, čo ty tu? Zase som na čosi zabudol?" spýtal sa podozrievavo starý pán.

 

 

"Kdeže ocko," usmiala sa. "Chcela som s tebou hovoriť," dodala a zavrela za sebou dvere.

 

 

"Tak poď ďalej, o čo ide?" vyzval ju otec bez okolkov a pohodlne sa posadil do kresla. Pomaly si vyzliekla kabát a sadla si na zem k jeho noám, ako to robievala keď bola malá. Chytila ho za ruku a na malú chvíľu sa nechala unášať spomienkami do minuosti.

 

 

"Je všetko v poriadku, Elie?" spýtal sa Frank a v jeho hlase nebolo možné skryť obavy.

 

 

"Áno, to len...trošku som sa zamyslela," povedala poticu a pozrela na otca. "Oci, spomínaš si na tie prvé Vianoce, keď som sa vrátila z Linzu?" začala opatrne.

Jeho oči sa rozšírili od prekvapenia a zalapal po dychu. Akoby na to mohol zabudnúť? Práve od tých vianoc sa jeho najmladšia dcéra tak veľmi zmenila. Mlčky prikývol a nechal ju, nech rozpráva.

 

 

"Mal si pravdu, že sa vtedy niečo stalo," zašepkala a pohľadom sledovala vzory na koberci. "Nevedelo o tom veľa ľudí. Vlastne len moja spolubývajúca, Ann a neskor Alan. Ani neviem, čomu vďačím za to, že sa objavil v mojom živote, ale on je to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Vieš, vtedy sa stalo niečo, o čom sa mi ešte aj dnes len veľmi ťažko hovorí..." priznala a trvalo jej dobrú hodinu, kým mu povedala všetko. Opäť sa cítila rovnako bezcenná a nehodná akéhokoľvek citu, tak ako pred rokmi, no rýchlo tie pocity zaplašila a pripomenula si, že to nie je pravda, a že aj oná má v živote svoje miesto.

 

 

"Prečo si sa nám s mamou nezdoverila, dieťa? Boli by sme ti s tým pomohli, El,“ povzdychol si Frank smutne. Jeho najhoršie obavy sa naplnili. Teraz toho chápal oveľa viac než kedysi.

 

 

„Hanbila som sa. Myslela som si, že je to všetko moja chyba a nevedela som, ako vám to povedať, ako vám budem môcť po tom všetkom pozrieť do očí... viem, že je to hlúpe, ale v tom čase som to tak cítila,“ priznala potichu.

 

 

„Nebola to tvoja vina, Elie, rozhodne nie. A to dieťa... Alan mal pravdu. Nik, kto si

nezažije to čo ty, nemá právo ťa súdiť. Verím, že aj tvoja dcéra to pochopí, keď jej to vysvetlíš,“ uisťoval ju.

 

 

„Myslíš? Tak veľmi by som ju chcela spoznať a ospravedlniť sa jej...“ povzdychla si. V tom sa ozvalo zvonenie mobilu a ona sa prekvapene natiahla za kabelkou, v ktorej telefón mala.

 

 

„Elein Schroderová, prosím?“ ozvala sa do telefónu a čakala.

 

 

 

Kapitola č.31: Stretnutie

 

Natiahla ruku ku dverám a zaklopala. Pohľadom zablúdila k Alanovi, ktorý sa na ňu povzbudzujúco usmial a keď sa ozvalo zreteľné Vstúpte!, spoločne vošli dnu.

 

 

„Dobrý deň, pani Schroderová, pán Schroder,“ privítal ich usmievavý mládenec a ukázal na stoličky pred stolom a oni sa posadili. „Som rád, že ste prišli tak skoro,“ začal a z kôpky na stole vzal jednu zložku.

 

 

„Tak čo ste našli?“ nevydržala to už Elein.

 

 

„Podľa mien jej adoptívnych rodičov sa mi ju podarilo nájsť. Volá sa Sophia Elen Lohrová, ako viete, má 18 rokov a momentálne žije tu, v Berlíne so svojim priateľom,“ začal Paul.

 

 

„S priateľom? Veď sotva dosiahla plnoletosť,“ neveriacky krútila hlavou Elein.

 

 

„To je pravda, ale v deň svojich osemnástych narodenín sa odsťahovala z detského domova práve k nemu,“ vysvetlil.

 

 

„Počkajte, aký detský domov?“ jachtala zmätene a cítila, ako Alan pevnejšie stisol jej ruku.

 

 

„Manželia Lohrovci zomreli štyri roky po adopcii pri dopravnej nehode. Sophia bola jediná, kto nehodu prežil a bola umiestnená do detského domova. Keďže jej adoptívni rodičia nemali žiadnych príbuzných a neustanovili žiadneho poručníka v prípade, že by sa im niečo stalo, nemali ľudia zo sociálky na výber. Niekoľkokrát sa ju pokúsili umiestniť k nejakým pestúnom, ale vždy sa z nejakého dôvodu vrátila do ústavu.“

 

 

„Z akého dôvodu? Chcete povedať, že moje dievčatko niekto týral?“ spýtala sa pošepky a šokovane pozrela na Alana, hľadajúc uňho útechu.

 

 

„Upokoj sa, Elein. Dieťa nemusí byť hneď fyzicky týrané, aby ho odobrali pestúnom,“ snažil sa ju upokojiť, ale márne.

 

 

„Váš manžel má pravdu. Bližšie informácie som sa nedozvedel, ale keby šlo o týranie, určite by o tom niekde bola aspoň zmienka a tú som nenašiel,“ poponáhľal sa mu na pomoc mladý detektív. „Ale pokiaľ mám správne informácie, pokúšali sa vás pracovníci detského domova asi pred desiatimi rokmi nájsť.“

 

 

„Čože?“ zvolali obaja, Elein a Alan, súčasne.

 

 

„Áno, hľadali jej skutočných rodičov, pretože pestúnsku starostlivosť vzdali a chceli vedieť, či sa vaša situácia povedzme nezmenila a vy by ste si vzali dcéru k sebe,“ informoval ju Paul. „Predpokladám, že ste o tom nevedeli?“ spýtal sa skôr pre istotu, pretože podľa záznamov vedel, že Elein nenašli.

 

 

„Nie, nevedela som o tom. Keby sa ma niekto niečo také spýtal, vedela by som o tom a rozhodne by som súhlasila,“ odpovedala Elein potichu.

 

 

„Podľa mojich informácií nenašli adopčné listiny, ktoré ich ako jediné k vám mohli doviesť. Tá agentúra, ktorá adopciu zariaďovala, totiž asi pred pätnástimi rokmi vyhorela a s ňou aj všetky ich záznamy. Preto vás nemohli nájsť a preto vaša dcéra zostala až do svojej plnoletosti v detskom domove. Hovoril som s niekoľkými ľuďmi z domova a počul som na ňu len samé chvály. Má čistý register trestov, nikdy sa nepokúsila z domova utiecť a okrem problémov s umiestnením u pestúnov, s ňou vraj nebol nikdy žiadny problém. Dobre sa učila a vyštudovala strednú pedagogickú školu. Teraz pracuje ako učiteľka v materskej škôlke,“ dokončil detektív a podal im zložku, v ktorej okrem základných údajov o narodení a mieste bydliska boli aj informácie, s ktorými ich práve oboznámil. Bola tu aj jej fotka.

 

 

„Je celá po tebe,“ skonštatoval Alan a objal svoju ženu okolo pása.

 

 

„Hovorili ste s ňou?“ spýtala sa El roztraseným, emóciami zastretým hlasom.

 

 

„Nie, s ňou osobne nie. Len s ľuďmi z domova a pravý dôvod svojho pátrania som neuviedol,“ odvetil.

 

 

„Takže neviete, či by vôbec mala nejaký záujem ma vidieť a vypočuť,“ povzdychla si.

 

 

„To žiaľ naozaj netuším, ale v tej zložke, ktorú držíte v ruke, je jej adresa domov i do práce. Teraz bude pravdepodobne v škôlke, poobedňajšia služba končí okolo šiestej.“

 

 

„Ďakujem vám,“ zamumlala a ako v mrákotách hľadela na fotku svojej dcéry. Bola tak blízko... stačilo prejsť pár ulíc a mohla ju vidieť, hovoriť s ňou a zistiť, aká je. Povedať jej, ako veľmi ju to všetko mrzí, ako veľmi ľutuje, že vtedy pred rokmi nebola silnejšia a vzdala sa jej.

 

 

Alan si dokázal aspoň zhruba predstaviť, čo sa Elein preháňa hlavou a tak pevnejšie stisol jej ruku vo svojej dlani a počkal, kým sa naňho pozrie.

 

 

„Chceš tam zájsť?“ navrhol a ona mlčky prikývla.

 

 

„Pán Neumann, veľmi pekne vám ďakujeme za vašu pomoc. Veľa to pre nás znamená,“ obrátil sa Alan k detektívovi a spýtal sa, koľko si za svoje služby účtuje.

 

 

„To je v poriadku, to bola maličkosť,“ pokrútil hlavou, odmietajúc peniaze. „Hlavne, aby ste si so svojou dcérou našli k sebe cestu. Snáď vás vypočuje a pochopí to, veľa šťastia,“ zaželal im mladý muž a odprevadil ich až k východu.

 

 

„Milý mladík,“ skonštatoval Alan v aute.

 

 

„Veru, svojich rodičov nezaprie,“ usmiala sa Elein.

 

 

„Aká je adresa tej škôlky?“ spýtal sa a ich pohľady sa stretli.

 

 

„Berlinnerstrasse 325,“ prečítala zo zložky. „Myslíš, že je to dobrý nápad?“

 

 

„Neviem, ale ako ťa poznám, chceš tam ísť a aspoň ju vidieť,“ povedal a naštartoval auto. Asi po desiatich minútach boli na mieste. Zaparkoval pred nízkou budovou a spýtavo na ňu pozrel.

 

 

„Počkáš tu?“ spýtala sa a on prikývol.

Elein mlčky kráčala k vchodovým dverám, keď začula detský smiech ozývajúci sa zo záhrady. Obišla teda budovu a zastala pri plote, odkiaľ mala dobrý výhľad na detské ihrisko za škôlkou. Dve hojdačky, niekoľko preliezačiek a veľké pieskovisko. Bolo tu celkovo asi desať detí, ostatné boli buď ešte vnútri, alebo na prechádzke, pomyslela si.

 

 

Pohľadom blúdila po jednotlivých tvárach. Vysoká blondínka dozerala na deti pri hojdačkách a bedlivým zrakom sledovala dianie okolo, aby sa niektoré z detí nezranilo. Lenže to nebola tá, ktorú hľadala.

 

 

Odrazu ju zbadala. Bola učupená medzi hŕstkou detí na pieskovisku a stavali niečo ako hrad. Elein sa neubránila úsmevu a nemo hľadela na svoju dcéru. S deťmi jej to naozaj šlo. Raz bude určite skvelá matka, pomyslela si.

 

 

Nevedela, ako dlho tam stála, keď si ju Sophia všimla. Skúmavo sa na ňu zahľadela a na zlomok minúty pozrela na svoju kolegyňu pri hojdačkách. Akoby sa dorozumievali bez slov, kývla, a Sohia sa postavila. Oprášila si ruky od piesku, uistila svojich zverencov o tom, že sa hneď vráti, a vykročila k plotu, pri ktorom

stála Elein.

 

 

„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa jej prívetivo dievčina a ona sa nezmohla na slovo. Čo by mala povedať?

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ja viem, čo robím...

(Kathy, 15. 2. 2009 16:53)

Keby som mala stále po takých koncoch čakať, asi by som si zhrýzla všetky nechty, čo mám...
Držíš svoju kvalitu, čo je odznak dobrého spisovateľa. Latka v tvojom prípade je postavená slušne vysoko, ty ju však rozhodne nepodliezaš. Ak by to mne šlo tak dobre, kao tebe... Naozaj sa mi to páči, a ako bonus si idem prečítať koniec tejto krásnej poviedky.

vrrrr....

(sevy, 12. 2. 2009 17:00)

a brrrr... mučit za ty neskutečně příšerné a mi protivné konce!!! no počkej na osobní setkání!!! :o)) (teda snad bude! :-O )... holka má v život ale pech.. už deset let si mohla hýčkat svou holčičku!!! od tebe bych teda nechtěla napsat svůj osud!!! to by byl ještě větší průser, než byl do teď! :-O ale... věcnáááááááááá... já chci dalšííííííí!!! vašíííííík prosíííí!!! :-D

Konečne!!!

(Efka, 12. 2. 2009 16:21)

...sa s ňou El stretla!!! Jupí!!! Aj keď sa dosť obávam toho, čo bude nasledovať. Na priateľské posedenie pri káve to veľmi netipujem. Zatiaľ... :-)
No, Lucy, a inak to bol akože čo za koniec? To ten Potterovský ukončovací syndróm? Či čo?! Že takto si to usekla v najlepšom! :-D

Tak ja ani neviem...

(Efka, 12. 2. 2009 4:06)

...či sa mám schovať pod stôl, alebo čo. Toto je tu už od pondelka a bolo mi to dokonca niekoľkokrát pripomenuté a ja... mávam tu rukou nad svojou lajdáckosťou, že som sa na to pozrela až teraz. Lucy prosím odpusť mne nehodnej... smutne kukám očičkami... A ešte k tomu to venovanie... sa červenám... Ďakujem... sa červenám ešte viac, ale pod tým stolom to moc nevidieť.
No a kapitolka opäť spĺňa vysoký štandard, to znamená, že je napísaná absolútne realisticky ako scánka zo života a je ukončená v najlepšom - čo sa mi ráta :-))))

No jo,

(Lucy, 10. 2. 2009 7:49)

ty své konce bych už nazvala jakousi deformací zpusobenou psaním HPčka :-D
A prej kdy to vyjde... to ješte hodne vody přeteče a hodne písku se přesype... hlavne najít odvahu to vubec nekam poslat, ale díky vám jí pomaloučku sbírám, takže kdo ví...

LUCY!!!!!!!!!!!!!

(soraki, 10. 2. 2009 7:27)

"Elein Schroderová, prosím?" ozvala sa do telefónu a čakala... a dál? Co bylo dál??? Tyhle konce mě zabijou! Bože, za co??? Nestačí, když takhle krutě sekáš HP? Ještě i tady - uááááááá *tříská bezmocně hlavou o stůl*
Kapitola úžasná, to jako jo, hlavně se konečně svěřila otci, i když chudák matka se to nikdy nedozví... ale ten konec *dál nevěřícně kroutí hlavou* ufff, rozdýchávám to...
Děkuji za věnování, ty jsi taky zlatíčko :-D
Jo a kdy to vyjde, že bych si to u nás v knihkupectví zamluvila ;-)

ježiši!!!!

(sevy, 9. 2. 2009 22:37)

prepáááááč moja!!! já si nevšimla věnování! jsem to ale ostuda! :o( já ti moc děkuji!!!! odpustíš mi a vezmeš na milost?! smutně koukám a kaji se!!! příště si budu začátek číst hned! slibuji na holý pupek!!!
ps: pohled ala siri, je houby proti mému!!!

nene...

(sevy, 9. 2. 2009 22:29)

nikdo mi nevymluví, že to bude někdy (doufám, že brzy) na putech... ale myslím, že se mi dá za pravdu ;o) a nikoho by nenapadlo nesouhlasit! :o))) tím jsem ti vlastně napsala, že celý příběh se mi líbí a tedy je skvělý... ;o) jenom... co ta délka?! a kdepak máme obrázky? hm ??? no, taky musím občas kritizovat, kde bychom přišli? kam ty bys přišla?? :o))) už mlčím, to je ten stres ze školy, kterou jdu po dvou měsících zítra navštívit a nebudu moct kecat s jednou takovou na icq... :o))) ale teď už vážně jdu, nebo budu za ty kecy vyloučená ze spolku... :o)))