Choď na obsah Choď na menu
 


ČO odvial čas... 2.-4. kapitola

11. 10. 2008

Kapitola č.2: Nové začiatky

 

 

 

Deň lúčenia nastal prekvapivo rýchlo a Elein nakladala posledný kufor do auta. S nostalgiou pozrela na rodný dom a hoci vedela, že sa onedlho vráti, už teraz jej bolo smutno.

 

"Máš všetko? Vzala si si ten hrubý sveter, keď bude chladno? A máš so sebou svoj obľúbený vankúšik?" pýtala sa jej mama starostlivo.

 

"Áno, mami. Mám všetko čo potrebujem. Oblečenie, kozmetiku, zubnú kefku, prezuvky, zošity, knihy..." vymenúvala snáď už po stý krát dievčina a nenápadne gúľala očami.

 

"Tak už ju nechaj, Agnes. Veď o pár týždňov ju máme späť a keby niečo potrebovala, napíše nám, však?" poponáhľal sa jej otec na pomoc a objal ju okolo ramien.

 

"Vďaka, ocko. Tak pojdeme? Ak sa nevyhneme dopravnej zápche, zostaneme na ceste trčať hodiny," skonštatovala pri pohľade na svoje náramkové hodiny, ktoré ukazovali pár minút po deviatej.

 

"Váš osobný šofér je vám k dispozícii, slečna," vtipkoval a úslužne sa jej uklonil ako pravý gentleman.

 

"Určite sa hneď ozvi, keď dorazíš a budeš vedieť niečo viac," opakovala znovu mama a tuho ju objala.

 

"Samozrejme, mami. Opatruj sa! Budeš mi chýbať," šepla dievčina a vtisla matke bozk na tvár. Potom už ale naskočila do auta, v ktorom ju už čakal otec s úsmevom od ucha k uchu a vyrazili na cestu.

 

Dopravnej zápche sa úspešne vyhli a v príjemnej a pohodovej atmosfére im cesta uýbehla prekvapivo rýchlo. zastavili na parkovisku pred vysokou budovou internátu, kde sa to len tak hemžilo najroznejšími ľuďmi.

 

"Tak toto bude teraz tvoj domov?" spýtal sa Franz a obzeral sa po okolí.

 

Obrázok

 

"Dočasný domov, ocko. Skutočný mám len jeden," opravila ho so smiechom a vyťahovala veľkú cestovnú tašku z kufra auta. Zápis na internát i následné sťahovanie vecí na izbu prebehlo bez väčších komplikácií. Keď však došlo na lúčenie, slzičkám sa neubránila.

 

"Budete mi tu chýbať, ocko," priznala potichu, no on vzal jej tvár do dlaní a pozrel do jej jasných zelených očí.

 

"Aj ty nám, ale som si istý, že tu budeš spokojná. Si tam, kde si chcela byť a ja nepochybujem o tom, že sa ti tu bude dariť. Som na teba hrdý, srdiečko," povedal a privinul ju k sebe.

 

"Vďaka, ocko. Mal by si už ísť, aby sa mama nestrachovala," poradila mu a sledovala, ako v diaľke miznú svetlá auta.

 

Keď sa vrátila na izbu, na jednej z postelí už sedelo dievča s dlhými čiernymi vlasmi zostrihanými postupne podľa najnovšej módy.

 

"Ahoj," pozdravila zvesela a jej hnedé oči spočinuli na Elein. "Ja som Ann," predstavila sa a Elein sa na ňu placho usmiala.

 

"Som Elein. Uhm, ktorá posteľ je tvoja?" spýtala sa zdvorilo, hoci podľa tašiek a zabrčaných poličiek usúdila, že jej ostala ľavá strana izby.

 

"Ak by ti to nevadilo, zabrala som si tú, čo aj minulý rok. Už som si akosi zvykla," odvetila Ann a sadla si tak, aby na Elein videla.

 

"Takže si už druháčka?"

 

"No hej... ale prvá spolubývajúca mi utiekla. Celkom sme si rozumeli, ale dala prednosť akémusi frajerovi a šla s ním bývať na privát," vysvetlila.

 

"Aha... no tak snáď to so mnou zvládneš," pousmiala sa Elie a tvár jej zalial rumenec.

 

"Samozrejme, že zvládnem a ak by si moc vystrkovala rožky, dám si ťa do late, toho sa neboj," sľúbila so smiechom a Elein tiež vyprskla od smiechu.

 

Zvyšok večera strávili vybaľovaním a vzájomným zoznamovaním sa. Zdalo sa, že by si mohli rozumieť viac než len dobre a obe tým boli nadšené.

 

Keď Elein v prvý deň školy dostala do ruky svoj rozvrh, nahlas si povzdychla. Medzi povinnými predmetmi našla nemecký jazyk, jeden cudzí jazyk podľa vlastného výberu, Kapitoly z nemeckých dejín, Filozofiu, Média a náboženstvo, Úvod do sociológie, Psychológiu a prax v komunikácii, Heuristika a organizácia publicistickej práce, Tvorba audiovizuálnych médií, Novinárske žánre a Literatúru. A aby toho nebolo málo, hneď v prvý deň mala rozvrh taký nabitý, že sotva stíhala obed. Preto keď sa večer vrátila na izbu, zvalila sa na posteľ a chvíľu len nemo hľadela do stropu.

 

"Vitaj medzi nami, študentka," ozvala sa Ann, ktorá práve čosi písala. Rýchlo to však odložila a uprene čakala, kým jej Elein rozpovie svoje zážitky z prvého školského dňa.

 

"Tak čo si na teba pripravili na úvod?" nevydržala to nakoniec.

 

"Ehm, takže ako prvé... Literatúra s jedným veľmi vážene vyzerajúcim profesorom," začala Elie vypočítavať na prstoch.

 

"A jéje, počkaj, keď vám zaspí behom prednášky," varovala ju Ann so smiechom.

 

"Čože? To nemyslíš vážne?"

 

"Myslím. Starý Trudy, ako ho voláme, je tým povestný. Ale pokiaľ ide o skúšky, je vážne veľmi milý," istila ju. "A čo ďalej?"

 

"No potom sme mali nemčinu s Bergerovou."

 

"Piraňa, brrr. Na tú pozor! Radímn ti chodiť na každú hodinu, inak vie byť veľmi nepríjemná," zhodnotila staršia z dievčat.

 

"Sociológia... uff..."

 

"Takže Gruber. Je to slizký had a občas si dovoľuje, ale odkedy dostal napomenutie od dekana za obťažovanie, seká latinu," pokračovala v objasňovaní Ann a Elein bola stále bledšia a bledšia.

 

"No a potom sme mali Psychológiu," zašepkala a sklopila zrak. Ann akoby vytušila jej rozpaky, začala sa nahlas smiať.

 

Obrázok "Takže si podľahla rovnako ako mnoho iných pred tebou Alanovmu kúzlu... No niet sa čomu diviť, keď začne so svojimi psychoanalýzami, len málokto by odolal," uškrnula sa.

 

"To vážne?"

 

"Samozrejme, Alan Schröder je výborný učiteľ a ako jeden z mála na tejto škole si so študentmi buduje akýsi osobnejší vzťah. teda... mám na mysli priateľské, samozrejme," dodala rýchlo a ďalej sledovala zasnený pohľad svojej mladšej spolužiačky.

 

V tú noc Elein zaspávala s pocitom, že sa dala na neľahký boj. Avšak ona nebola z tých, čo by sa vzdávali tak ľahko a bola rozhodnutá dojsť až na koniec svojej cesty.

 

 

 

 

 

 

 

Kapitola č.3: Bezcenná

 

 

 

Od začiatku školy ubehlo niekoľko týždňov, počas ktorých Elein s najväčším úsilím plnila svoje predsavzatie uspieť. dalo by sa povedať, že sa jej to darilo veľmi dobre a nielen, že sama bola spokojná so svojimi výsledkami, lež aj mnohí iní postrehli jej talent a nemalý intelekt.

 

Azda najviac ju bavili hodiny psychológie, kde spolu s Alanom Schröderom viedli veľmi živé diskusie na rozne témy, často k všeobecnému pobaveniu všetkých prítomných.

 

Elein zistila, že Ann mala pravdu, keď vravela, že je to milý a priateľský človek. Jeho hodiny neboli nudné a jednotvárne, ale živé a prínosné, aspoň ona ich tak vnímala. Neraz sa stalo, že trieda so zatajeným dychom sledovala, kto z ich duelu vyjde víťazne a neraz to bola práve Elein, ktorá dokázala svoje argumenty obhájiť aj pred samotným učiteľom s doktorátom z psychológie.

 

Bolo to pár dní pred Vianocami, keď sa práve vrátila zo školy natešená, že opäť svojimi postrehmi vyrazila dych inokedy vždy výrečnému učiteľovi. Možno to bol dôvod, že sa nechala od svojej spolubývajúcej a v súčasnej dobe najlepšej priateľky presvedčiť, aby s ňou šla na diskotéku.

 

Obrázok Bolo to prvý krát, čo si takto vyšla do spoločnosti, odkedy začala študovať. Bola to príjemná zmena po týždňoch strávených nad knihami a najrozličnejšími esejami, ktorými bola zavalená. Keďže sa blížili prázdniny, nebolo pre ňu prekvapením, že podnik ktorý si vybrali bol preplnený študentmi, často už v dosť podnapitom stave, čo však nikoho netrápilo.

 

"Vás som tu teda rozhodne nečakal," ozval sa povedomý hlas za jej chrbtom, no hudba linúca sa z veľkých reprákov bola tak nahlas, že si nemohla byť istá, či je to skutočne on. Až pohľad do jeho usmievavej tváre ju utvrdil v tom, že za ňou nestojí nik iný než profesor psychológie.

 

"Vari si o mne myslíte, že netrávim čas inak než pri knihách?" odvetila s rovnakým, avšak trochu plachým úsmevom.

 

"No... vo vašom prípade jeden nikdy nevie, čím ho prekvapíte. Ale som rád, že ste tu. Môžem vás pozvať na pohárik, ako odmenu za váš dnešný víťazný duel?" navrhol ukazujúc smerom k baru. Na chvíľku zaváhala a pohľadom vyhľadala Ann, ktorá sa práve zmietala vo víre tanca obklopená niekoľkými nadšencami mužského pokolenia.

 

"Tak dobre," nechala sa napokon presvedčiť a nasledovala ho." Na zdravie, pán profesor," povedala a zdvihla pohárik, aby si s ním  priťukla, no on sa zamračil.

 

"Nie sme v škole a mimo nej mi takmer všetci moji študenti tykajú. Som Alan," oznámil a žmurkol na ňu, keď si aj on pripil na jej zdravie.

 

"Ja som Elein," zamumlala v odpoveď a bola rada, že v tej tme nemohol vidieť, ako sa červená.

 

Strávili v spoločnom rozhovore najmenej dve hodiny, keď pohľadom zavadil o jej hodinky a s predstieraným zívnutím nasadil kajúcny úsmev.

 

"Myslím, že sa už budem musieť rozlúčiť. To vieš, nie som už taký mladík ako títo tu," ukázal na pár študentov postávajúcich v hlúčiku neďaleko nich.

 

"Som si istá, že v mnohých ohľadoch by sa s tebou ani takí mladíci nemohli porovnávať," neodpustila si a obaja si vymenili pobavené úsmevy.

 

"Ďakujem za príjemnú spoločnosť a prajem šťastné sviatky," zaželal na rozlúčku a hodil pár bankoviek na bar čašníkovi, ktorý mu len stroho kývol hlavou na súhlas, že je všetko v poriadku.

 

"Aj tebe a dúfam, že cez prázdniny vylepšíš svoju schopnosť argumentovať, alebo sa zmieriš s tým, že ťa porazí študentka prvého ročníka?"

 

"Ak tou študentkou bude taká mladá atraktívna dáma ako ty, nemám námietok. Ak navyše po každom víťazstve vykúzli taký očarujúci úsmev ako tomu bolo dnes, možno sa vzdám bez boja," vrátil jej s úsmevom a s tými slovami zamieril k východu, odkiaľ jej ešte naposledy zamával.

 

Elein ešte chvíľu sedela pri bare a dopíjala svoj drink, sledujúc Annie ako sa zabáva v náručí svojho priateľa. Nechcela ju rušiť a kaziť jej zábavu, no pre ňu bol najvyšší čas na návrat domov. Nebola zvyknutá ponocovať a už teraz tu strávila viac času, než pôvodne predpokladala. Odložila teda pohár a pomedzi tancujúce páry sa pretlačila až k nim.

 

„Ann, môžeš na chvíľku?“ požiadala a čiernovláska na ňu spýtavo pozrela. „Rada by som už šla, ale ty pokojne zostaň. Len som ti to chcela povedať, aby si ma neskôr nehľadala,“ informovala ju.

 

„Sama domov nepôjdeš, idem s tebou,“ povedala Ann rozhodne.

 

„Ale nie, to nie je nutné. Som už unavená, ale ty sa dobre bavíš, nechcem ti kaziť zábavu,“ protestovala Elein.

 

„Môžem ťa odprevadiť na internát a vrátiť sa. Peter pôjde so mnou, takže sama späť nepôjdem,“ nástojila Ann a chystala sa o svojich plánoch informovať svojho priateľa, keď Elie zbadala skupinku spolužiakov na odchode.

 

„Počuj, vy dvaja tu zostaňte, ja pôjdem domov s nimi,“ ukázala na lúčiaci sa hlúčik mladých ľudí.

 

„Si si istá?“ uisťovala sa Ann a nedôverčivo si prezerala skupinu. Boli tam aj ľudia, ktorých poznala a napokon uznala, že táto varianta neznie najhoršie.

 

„Tak sa ich poďme spýtať,“ zavelila po chvíli a spolu s Elein oslovili pár známych, ktorí ihneď ochotne súhlasili.

 

Budova internátu už bola na dohľad, keď niekto navrhol, aby sa šli okúpať do fontánky, okolo ktorej práve prechádzali.

 

„Zbláznili ste sa? Je december!“ neveriacky krútila hlavou Elein, ktorej sa ten nápad rozhodne nepáčil.

 

„Ale no tak, Elie. Vari nevieš, že otužovanie prospieva na tele i na duši?“ chichotala sa štíhla blondínka stojaca po jej ľavici.

 

„Veru, veru. Aj keď... to je vec názoru,“ pritakal niekto v dokonalej imitácii Alana Schrödera, až sa všetci, vrátane Elein prehýbali od smiechu.

 

„Tak poďme na vec!“ zvolal ktosi a trojica chlapcov za výdatnej podpory svojich spolužiačok- fanyniek sa začala vyzliekať zo zimných kabátov a ostatných vecí, pohadzujúc ich po cestičke k fontáne.

 

„Blázni!“ usmiala sa sama pre seba Elein a pozrela smerom k internátu. Netúžila po inom, než dať si už konečne sprchu a zaliezť pod paplón.

 

„Maya, ja už pôjdem. Dajte pozor, až sa neutopia,“ prihovorila sa jednej zo slečien a tá s pohľadom upretým na chlapcov len nemo prikývla, sotva vnímajúc, čo Elie hovorí. Tá však využila príležitosť a zahalená v závoji noci vykročila po úzkom chodníčku. Ostávalo už len prejsť malým parčíkom a ocitne sa na rozľahlom parkovisku neďaleko budovy menzy.

Obrázok


Odrazu sa jej však zazdalo, že za sebou počuje kroky. Ostražito sa poobzerala na všetky strany, no okrem smiechu doliehajúceho k nej od fontány nepočula ani nevidela nič a nikoho. Únava už zrejme otupuje jej zmysly, pomyslela si a pokračovala ďalej, kým to opäť nezačula. Bolo však už neskoro. Kroky boli príliš blízko a než sa stihla rozbehnúť či vykríknuť, čiasi drsná ruka jej zakryla ústa a chladná čepeľ noža sa zablysla vo svetle mesiaca predtým, než ju neznámy útočník priložil na jej hrdlo.

 

„Ak čo i len cekneš, je po tebe!“ ozval sa chrapľavý hlas tesne pri jej uchu a Elein úplne stuhla od hrôzy.

 

Cítila štipľavý pach cigariet miesiaci sa s alkoholom, šíriaci sa z jeho dychu, keď ju zhodil do trávy a surovo z nej začal strhávať oblečenie. Bránila sa ako mohla, no útočník bol silnejší a hlavne ozbrojený.

 

„Prosím, neubližujte mi!“ prosila zúfalo a tvár mala zmáčanú od sĺz.

 

„Sklapni, ty suka!“ zavrčal a opäť jej rukou zakryl ústa, aby nemohla kričať. Začala sa dusiť, no nemala to šťastie, aby upadla do bezvedomia a necítila jeho drsné dotyky, keď ukájal svoje potreby tým najhorším možným spôsobom.

 

To, že je opäť sama, polonahá na snehom pokrytej zemi si uvedomila až po chvíli, keď ju ovanul chlad. Ako v mrákotách sa ako tak zahalila do kabáta, snažiac sa zakryť stopy činu, ktorého sa na nej dopustil. Nevedela ako sa jej podarilo dostať na internát, no len čo za sebou zavrela a zamkla dvere, nohy sa jej podlomili a ona sa zviezla na podlahu. Trasúcimi sa rukami si objala kolená a usedavo sa rozplakala. Asi po pol hodine, možno viac, zo seba strhla

 

aj tie posledné zvyšky oblečenia, ktoré na sebe ešte mala a vliezla do sprchy. Cítila sa špinavá, ponížená a bezcenná. Nechala prúd horúcej vody stekať po nahom tele, neberúc ohľad na to, že je voda príliš teplá a necháva na jej pokožke červené fľaky. Špongiou surovo drhla každučkú časť svojho tela, len aby sa zbavila tej špiny... lenže nič, žiadna voda ani mydlo nemohli zmyť a odplaviť to, čo sa stalo.

 

Zo sprchy vyliezla až vtedy, keď ju schladil prúd studenej vody, tečúci zo sprchovej hlavice. Vydrhla teda svoje telo do sucha a v starom flanelovom pyžame zaliezla do postele, pritiahnuc si paplón až k brade.

 

Zdalo sa to ako večnosť, čo túžila po osviežujúcej sprche a teplej posteli. Tieto veci sa jej však zdali také bezcenné... tak ako ona sama.

 

Obrázok

 

 

 

 

Kapitola č.4: Nočná mora

 

Napriek tomu, že sa Elein tvárila že spí, nebolo tomu tak. Väčšinu noci strávila pozeraním do prázdna pred sebou, nevnímajúc svoje okolie. Neodpovedala, keď na ňu Ann po príchode prehovorila, ani keď sa ju okolo poludnia snažila dostať z postele. Akokoľvek však bola unavená, bála sa zavrieť oči, aby znova nevidela tmavú postavu, ktorá na nej ležala celou svojou váhou. Už len pri tej spomienke sa jej zdvihol žalúdok a s nutkaním na zvracanie napokon vyskočila z postele a bežala na záchod.

„Nie si zvyknutá na alkohol,“ skonštatovala Ann, keď sa jej spolubývajúca vrátila úplne bledá a opäť zaliezla pod perinu. „Časom to bude lepšie, neboj. Ale teraz... na boľavú hlavu je najlepší aspirín a veľa tekutín,“ poučovala ju a podávala jej spomínané veci. Elein však neprejavil žiaden záujem a naďalej civela pred seba.

„Tak ti to nechám na stole, keď si to rozmyslíš,“ rezignovala napokon staršia dievčina a posadila sa na svoju posteľ.

„Videla som vás včera s Alanom pri bare. Teda poviem ti, pekne ste si tam cukrovali,“ podpichovala ju zvesela, nevšimnúc si, že Elein zavrela oči, len aby ako tak potlačila slzy.

„O čom ste sa tak vášnivo rozprávali? Zdalo sa, že sa skvelo bavíte,“ vyzvedala ďalej, no odpoveď nedostala.

„Ale no tak, Elie, čo si spolkla jazyk?“ naliehala na ňu a pozorne sa na ňu zadívala. Všimla si mokrú cestičku na jej líci brázdenú slzami a tak hneď vstala a posadila sa vedľa nej. Prekvapilo ju, keď sa Elein strhla pri najmenšom dotyku a vystrašilo ju to ešte viac.

„Elie, si v poriadku? Čo je s tebou? Je ti zle?“ pýtala sa ustarane a mladšia dievčina len mlčky prikývla, tuho zvierajúc svoju prikrývku oboma rukami. Ann si všimla niekoľko dlhých škrabancov na jej rukách. Vedela, že ešte včera tam žiadne nemala a prepadla ju hrozná predtucha.

„Elie, prosím, povedz mi, čo sa stalo. Si zranená? Ublížil ti niekto?“ jej hlas bol takmer zúfalý. Chcela jej pomôcť, no nevedela ako... nevedela ani, čo sa stalo. Elein však mlčala.

„Šla si včera s nimi až na internát? Nenechali ťa ísť samu, však nie?“ skúšala hádať a podľa výrazu na kamarátkinej tvári usúdila, že neuhádla. Posunula sa k nej bližšie a napriek Eleininej snahe odtiahnuť sa ju objala a začala ju jemne hladkať po vlasoch.

„Ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš. Ale uľavilo by sa ti. Dostaň to zo seba...“ šepkala potichu a hrdlo jej pri tých slovách zvieralo úzkosťou. Zdalo sa to obom ako večnosť, kým Elein konečne prehovorila.

„Chceli sa kúpať vo fontáne...“ začala potichu a v spomienkach sa vrátila k predošlej noci. „Bola som už unavená a myslela som si, že ten kúsok už dôjdem sama. Bola som... už som bola skoro von z parku, keď...“ jej rozprávanie prerušil tichý vzlyk a Ann bilo srdce ako splašené. „Bol ozbrojený a ja som sa bránila...“ vysvetľovala, snažiac sa obhájiť nielen pred kamarátkou, ale i sama pred sebou. Nemohla predsa nič viac urobiť, alebo áno? „Ale bol silnejší a... a...“ nedokázala to vysvetliť, no ani nemusela. Ann si ani len nedokázala predstaviť, ako sa Elein musí cítiť. Objala ju ešte pevnejšie okolo ramien a začala sa s ňou mierne kolísať dopredu a dozadu v upokojujúcom tempe.

„To nič... pšššt, už si v bezpečí. Už ti nikto neublíži... nemala som ťa nechať samu... prepáč,“ ospravedlňovala sa dievčina zožieraná vlastnými výčitkami.

Takmer tomu nechcela veriť, no zdalo sa, že len čo to zo seba dostala, uľavilo sa jej. Nie veľmi, ale určite to bolo lepšie, než držať to v sebe. Ann ju niekoľkokrát uistila, že to nie je jej vina, ako si nesprávne myslela. Keď v ten deň o pár hodín neskôr zamyslená sedela vo vlaku, mihali sa jej hlavou najrôznejšie myšlienky a hlavne otázky, na ktoré nemala odpoveď. Čo bude ďalej? Ako s tým dokáže žiť? Ako sa teraz bude môcť pozrieť Markovi do očí? A čo jej rodičia? Bude sa musieť tváriť, že je všetko v poriadku, no v duchu bude vždy vedieť, že to tak nie je a nikdy nebude... už nikdy to nebude ako predtým.

Frank Bauman vyčnieval svojou vysokou postavou v dave ľudí, čakajúcich na nástupišti. Zoširoka sa usmieval, keď v diaľke zbadal svoju najmladšiu dcéru, ktorú už takmer dva mesiace nevidel.

„Ahoj, princezná, ako sa máš?“ privítal ju a silno ju objal. Na chvíľu síce stŕpla, ale vedela, že otcova náruč je pre ňu tým bezpečným a pokojným prístavom, kde sa nemusí báť búrky či veľkých vĺn... bola doma.

„Ahoj ocko, chýbal si mi,“ odpovedala a slabo sa usmiala. Bol to však smutný úsmev, ktorý nedosiahol až do jej očí.

„Stalo sa niečo? Si nejaká smutná,“ skonštatoval a ustarane na ňu pozeral.

„To nič, som len trochu unavená. Veľa učenia, však vieš...“ zahovárala to ako mohla a rýchlym krokom sa hnala k autu, len aby nezbadal v ligotavé slzy v jej očiach.

Do kelu, Elie, ako to chceš zvládnuť? Si tu sotva päť minút a už plačeš ako nejaká hlupaňa!“ karhala sama seba. Vedela, že ľútosťou nič nezmôže a jedinou možnosťou bolo zatnúť zuby a ísť ďalej, nech je to hocako ťažké.

Doma to veru nebolo o moc ľahšie. Mama sa na ňu vrhla a zasypala ju všakovakými otázkami, až ju z toho začala bolieť hlava. Ospravedlnila sa, že je unavená po ceste a potrebuje si na chvíľu odpočinúť, no len čo sa za ňou zavreli dvere izby, zosunula sa na zem a už po niekoľký krát v ten deň sa jej po lícach kotúľali slzy.

Spoločnej večeri sa však vyhnúť nemohla a ani nechcela. Zasadla preto k dlhému rodinnému stolu spolu s rodičmi a sestrou Glóriou, ktorá prišla domov len o deň skôr než ona.

„Si nejaká zamĺknutá, Elie? Čo je s tebou?“ spýtala sa pani Baumanová a nespúšťala z Elein zrak.

„Nič, som len unavená,“ zamumlala a ďalej sa prplala v jedle. Nezjedla skoro nič. Nemala hlad ani chuť. Vlastne nemala chuť vôbec na nič. Chcela sa len zavrieť vo svojej izbe, skryť sa pred svetom a už nikdy odtiaľ nevyliezť. Jej nálada sa menila každou minútou. Chvíľu bola odhodlaná zabudnúť a ísť ďalej, v nasledujúcom okamihu však prepadala depresii a najradšej by vyviedla nejakú hlúposť, ktorá by ukončila jej trápenie.

„Všimol som si už na stanici, že s ňou niečo je,“ pritakal otec a zamračil sa. Vôbec sa mu nepozdávala.

„Elie, zlatko, čo sa deje? Vieš, že nám môžeš povedať všetko,“ naliehala na ňu mama pokojným hlasom, avšak jej obavy sa nedali nepostrehnúť.

Elein však nestála o ich pomoc. Nechcela ich súcit či ľútosť. Chcela byť len sama, aby prestali konečne tie všetečné otázky o tom, čo sa stalo. Ako by im to len povedala? Zranila by ich viac, než to zranilo ju samu a to nemohla dopustiť. Avšak bolesť, zlosť a zúfalstvo v nej vreli tak silno, že potrebovali preraziť na povrch.

Odrazu nahnevane odložila svoj príbor, ktorý s cinkotom dopadol na tanier a prudko vstala od stola.

„Prišla som domov, alebo na výsluch na policajnú stanicu? To ma nemôžete nechať aspoň chvíľu na pokoji?“ vykríkla ublížene a ignorujúc ich šokované výrazy vybehla po schodoch do svojej izby. S hlasným buchnutím za sebou zabuchla dvere a hodila sa na posteľ.

Ignorovala klopanie na dvere a keď sa spoza nich ozval hlas jej sestry, poslala ju preč. Mali to byť krásne Vianoce, na ktoré sa tak veľmi tešila, no jediný okamih z nich spravil nočnú moru. A čo na tom bolo najhoršie? Že to všetko nebol sen, lež skutočnosť, z ktorej ju nevytrhne zvonenie budíku.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Páni

(soraki, 11. 11. 2008 12:54)

Lucy, to je teda nářez...

waw

(Efka, 26. 10. 2008 18:32)

čo dodať. Skvelé, že sa to nakoniec zvrtne inak, ako očakávame. To sa mi ráta. Citlivý príbeh, ale nie precitlivený - taký skutočný. Len tak ďalej :-)

pani

(Tereza, 17. 10. 2008 16:04)

ty nam teda davas.. takove hruzy hned na zacatku.. ale jinak je to super!

Och...

(Kathy, 16. 10. 2008 20:53)

Tak som si konečne našla čas v hektickom týždni...a čože tu nenájdem...
Začiatok tretej kapitoly bol taký uvoľnujúci, príjemný, až mi to zdvihlo náladu. Predstava Alana v bare...bolo to ozaj zaujímavé ;-) Ale potom, to vystupňovanie napätia a len hmlistý opis toho, čo sa stalo...Majstrovsky spracované, hoci by sa to dalo ešte zdokonaliť po formálnej stránke (to aby si nezaspala na vavrínoch ;-)). Chúďa Ellie! Už teraz sa teším na ďalšiu kapitolu.

jůůů

(sorcha, 16. 10. 2008 13:35)

jůů, máš to tu moc hezké, snad to řekle alspoň Markovi. doufám že bude brzo další nebo umřu napětím

...

(sevy, 15. 10. 2008 22:35)

myslím si, že je to vyjádřeno opravdu hodně emociálně! to se mi na tvých povídkách líbí, máš je naplněné emocemi (opravdu nepíšeš pochybnou literaturu! ;o) )... a jen asi zmíním, že chci rychle další, takže koukej zítra v práci psát, ať tu máme večer další dávku emocí! :O)))

Metanefridia:

(Lucy, 15. 10. 2008 7:36)

myslím, že keby to dieťa mala s tým priateľom, tak už o tom dávno vie... nešpecifikovala som, ako často sa do Vianoc dostala domov, ale ak aj doima bola, on predsa tiež študuje, nemuseli sa vidieť.
To len tak pre menšie uvedenie do obrazu

!!!

(metanefridia, 14. 10. 2008 23:41)

a mozno ani nebude vediet, cie to dieta je?! och :)

hezké

(Sorcha, 14. 10. 2008 17:02)

musím uznat že ti to jde vážně skvěle. Snad bude brzo další kapitolka :)

ups...

(sevy, 13. 10. 2008 21:32)

i když jsem věděla co příjde, stejně jsem to četla s napětím... a to, to tak hezky začalo... tykačka s alanem, takové hezoučké povídání a vzájemné sympatie a pak šílený obrat... skvělé! šup sem s další! ;o)

no, pekne nam to zacina...

(Hannuska, 13. 10. 2008 19:57)

no a to dieta bude mat z toho znasilnenia... alebo nie??? ty vies vzdy prekvapit. najskor som si myslela, ze ho bude mat s tym jej chalanom...

si hnusná,

(cherry, 13. 10. 2008 19:02)

aby si vedela. takto zacat hned zo zaciatku?
ale mozno je to tak lepsie- este nam nestihla az tak prirast k srdcu
inac je to pekne

...

(metanefridia, 13. 10. 2008 18:27)

ah Lucy, co len ty nevymyslis.. ale takto hned kazit stastie hlavnej postave, to si cela ty :) uvidime, kto Elie pomoze zabudnut :)

Úžasný

(Kathy, 12. 10. 2008 19:30)

relax popri písaniu referátu do školy :-)
Kapitola vydarená, pri sťahovaní na internát a v prvom dni na výške akoby som sa našla. Lucy, ide ti to stále veľmi dobre, a snáď nebudem falošným prorokom, keď poviem, že ti písanie z reálneho sveta pôjde ešte lepšie ako písanie ff zo sveta HP. Tieto postavy sú totiž celkom a bezvýhradne tvoje, nezaťažené žiadnou minulosťou, a preto pôsobia sviežo a vierohodne. A to sme ešte len pri druhej kapitoly ;-)
Och, a nesmiem zabudnúť na Alana...ejej, ty beťárica, ty bez neho nemôžeš byť, priznaj sa :-D Ale keďže som na tom obdobne, celkom ma to teší. Pokračuj ďalej, držím ti v tom palce!

:) :) :)

(Hannuska, 12. 10. 2008 19:07)

pri tom profesorovy som sa rehotala, ako, obycajne to bola super kapitola...

jeejoo

(lucka, 12. 10. 2008 14:26)

super lucy ...naozaj super.dalsiu kapcu prosim ...:D

jůůůů

(Sorcha, 12. 10. 2008 9:51)

je to nádhera lucy. Uř se těšim na další pokráčko :)

ano,

(sevy, 11. 10. 2008 23:42)

těžko by se hledal lepší! :o))) a koukej sedět u kompu tak dlouho, dokud nenapíšeš další... :o))) moc se mi to líbí! ;o)