Čo odvial čas... 28.- 29.kapitola
Kapitola č.28: Zmierenie
Elein osamela a unavene sa zosunula na stoličku. Zložila hlavu do dlaní a premýšľala, čo urobila zle. Zlyhala ako matka, a nie raz, ale opakovane. Nedokázala byť matkou svojej dcére a teraz zlyhala aj pri výchove synovca. Stalo by sa to, keby Mathiasa vychovával Vern? Ako by túto situáciu vyriešil jej brat? A Alan? Ublížila mu. Nechtiac, ale ublížila. Ona je na vine, že nemajú deti. To kvôli nej sa zmieril s myšlienkou, že nikdy nebude mať vlastného syna či dcéru a keď Vern zomrel, bola to pre oboch šanca ako túto skutočnosť zmeniť. Obaja chlapca vychovávali ako vlastného, obaja ho milovali a urobili by preňho všetko. Boli rodina.
Začula kroky a v domnienke, že sa vracia Alan, zdvihla hlavu a chcela sa ospravedlniť. Bolo to však Mathias. S tichým povzdychom vstala a prešla ku kuchynskej linke, aby mu uvarila poriadne silnú kávu.
„Sadni si!“ prikázala, ale nie ostro, lež unavene. Chlapec počúvol. So sklonenou hlavou sedel pri stole ako kôpka nešťastia a ruky sa mu triasli. Elein si to všimla a len ťažko v sebe dusila hnev.
„Čo si si vzal?“ spýtala sa a snažila sa, aby to znelo čo najmenej podráždene. V tejto chvíli nemalo zmysel začínať s výčitkami. Bolo treba vyriešiť ešte iné veci, než sa k tomu dostanú. A druhá vec bola, že nevedela, čo mu povedať. Všetko to v nej vrelo a potrebovala nejaký čas na ukľudnenie.
„Ja... nič... teda...“ jachtal Mathias.
„Aspoň mi neklam do očí, Mathias!“ okríkla ho a musela sa chytiť stoličky, aby mu na mieste nedala facku.
„Mrzí ma to!“ zašepkal skormútene.
„To vidím!“ odsekla podráždene. „Lenže tým, že to budeš neustále opakovať, sa nič nezmení. Marike tým nepomôžeš a sebe tiež nie, uvedom si to už konečne!“
„Ako je na tom?“ spýtal sa potichu. Zmienka o dievčati ho zrejme konečne vrátila do reality.
„Nie veľmi dobre. Ráno zavolám do nemocnice a zistím viac. Ty musíš ísť na políciu podať výpoveď, takže ti odporúčam naliať do seba čo najviac kávy, dať si ľadovú sprchu a konečne sa trochu pozbierať. O tvojom treste sa porozprávame neskôr,“ uzavrela a postavila pre neho hrnček s kávou. Bez slova ho vzal a odišiel do svojej izby.
Alana našla v knižnici. Sedel otočený chrbtom k nej s knihou v ruke, ale vedela, že jej obsah nevníma. Mlčky ho pozorovala od dverí, kým ako prvý neprelomil ťaživé ticho.
„Si v poriadku?“ spýtal sa a pomaly odložil knihu. Stále sa k nej však neotočil a tak jej neostávalo iné, než ísť k nemu.
„Neviem,“ priznala po pravde. „Som z toho zmätená a stále premýšľam nad tým, kde som urobila chybu,“ zamumlala a posadila sa do voľného kresla oproti. Mlčky na ňu hľadel a čakal.
„Čo sa vtedy stalo? A prečo si mi nič nepovedal?“ spýtala sa zrazu s miernou výčitkou. Miernejšou než pred chvíľou. Zhlboka sa nadýchol a povedal jej to, čo sa dozvedel od Mathiasa. Vysvetlil jej dôvody, kvôli ktorým jej túto skutočnosť zatajil a rozprávanie doplnil o to, čo všetko sa stalo odvtedy. O tom, ako Mathias poslušne odpracoval súdom pridelené práce, ako sa slušne správal a počúvol každý Alanov príkaz či zákaz.
„Mal si to naozaj pod palcom. Kiežby som ťa počúvla a... Alan, to čo som predtým povedala...“ začala opatrne.
„Nechaj to. Bola si naštvaná a vtedy človek povie veci, ktoré by inak nepovedal,“ zarazil ju potichu.
„Ja viem, ale aj tak... nemala som právo povedať niečo také. Ja viem, že sa o Mathiasa staráš ako o vlastného a nemohla by som byť za to vďačnejšia. Keby bol na tvojom mieste niekto iný...“ povzdychla si a nevedno prečo, spomenula si na Konráda. Jej prvý manžel by sa v podobnej situácii zachoval úplne inak. Pravdepodobne by si vylial svoju zlosť na chlapcovi a neskôr nepochybne aj na nej. Aj keď, ak by Konrád žil a ona by bola stále jeho manželkou, nikdy by sa o Mathiasa nestarala. Nemohla by chlapca priviesť do toho nepriateľského prostredia.
Časť jej myšlienok sa musela odraziť na jej tvári, pretože Alan k nej podišiel a objal ju okolo ramien.
„Nemysli na to. Čo sa stalo už nezmeníme a môžeme sa z toho len poučiť do budúcna. Zistiť, kde sme urobili chybu a napraviť ju. Musíme sa postarať o to, aby sa niečo podobné viac nezopakovalo a ak to znamená, že Mathiasovi trochu pristrihneme krídelká, urobíme to. Raz nám za to možno poďakuje,“ upokojoval ju.
„Máš na mysli domáce väzenie a zakázať mu stýkať sa s Marikou? Po tom, čo dnes v nemocnici predviedol jej otec aj tak pochybujem, že to on dovolí jej. Ale bude to stačiť?“ povzdychla si.
„Uvidíme. Kde je Mathias?“
„Vo svojej izbe. Musím ho vziať na policajnú stanicu, aby s ním spísali výpoveď,“ odpovedala unavene.
„Mala by si si odpočinúť. Vezmem ho tam,“ rozhodol a vstal z kresla. Nenamietala, len sa naňho vďačne usmiala a pozrela von oknom. Vychádzalo slnko.
Trvalo niekoľko hodín, kým policajti spísali zápisnicu a len s veľkou nevôľou Mathiasa prepustili. Alan celý proces len mlčky sledoval a uvažoval nad možným trestom. Tentoraz musel byť tvrdší než ten predošlý, pretože ten zrejme nestačil. Niečo ho napadlo a bol rozhodnutý porozprávať sa o tom s Elein. Keď ju však po návrate domov našiel schúlenú na posteli, s tvárou zmáčanou od sĺz, vedel, že rozhovor o Mathiasovi nebude jediný, ktorý ich čakal. Ten druhý, na ktorý sa netešil, bol tiež dôvodom, prečo sa na ňu nemohol dlho hnevať za jej slová v to ráno.
Kapitola č.29: Prvý krok
Podišiel k nej a posadil sa na posteľ. Všimla si ho, až keď sa dotkol jej ramena. Smutne naňho pozrela a on sa k nej posunul tak, aby sa mohla schúliť v jeho náručí. Hladkal ju po jemných vlasoch a čakal, kým sa sama rozhodne prelomiť ticho medzi nimi.
"Dnes je to osemnásť rokov," zašepkala. "Človek si myslí, že to po čase prebolí, ale je to len hlúpa fráza."
Alan mlčky počúval a nechal ju, nech sa vyrozpráva. Až doteraz s ním na túto tému odmietala hovoriť, až na výnimky, keď sa okrajovo zmienila o svojej dcére.
"Ako matka som zlyhala na celej čiare. Najprv ona, teraz Mathias... keď som bola mladšia, vždy som túžila po veľkej rodine. Chcela som mať aspoň tri deti a byť im skvelou matkou, ale skutočnosť sa od snov tak líši..." povzdychla si.
"Ale ty si skvelá matka," oponoval jej Alan.
"Nie som ani zďaleka dobrá, tobož skvelá," odvrkla.
"Pokiaľ ide o Mathiasa, urobil chybu a musí niesť následky. Naša vina spočíva v tom, že sme mu príliš doverovali. Ale Elein, každý z nás aspoň raz v živote zakopol a hoci sa naňho hnevám, chcem, aby sa zo svojej chyby poučil a viac ju neopakoval. Nebudem ho mať o nič menej rád, nech už urobil čokoľvek a som si istý, že ty to cítiš rovnako. A tvoja dcéra... v tej chvíli si urobila to, čo si musela. Iná žena v tvojej situácii by šla na potrat, ty si jej však dala to najvzácnejšie... dala si jej život," utešoval ju.
"Stále musím myslieť na to, aká asi je, či mala šťastné detstvo, ako sa učila, čo ju baví..."
"Uvažovala si o tom, že by si ju našla? Dnes je to 18 rokov a tým vypršala doba, počas ktorej si ju podľa adopčných zmluv nesmela hľadať. Možno by si to mala aspoň skúsiť," navrhol. vedel, že toto je jediný sposob, akým by sa Elein mohla zbaviť vlastných výčitiek a uľaviť svojmu svedomiu.
"Bojím sa, že ma nebude chcieť ani vidieť. Neviem, či by som zniesla jej odmietnutie," priznala potichu.
"To nezistíš, kým sa o to nepokúsiš. A ak je tvoja dcéra aspoń z časti ako ty, pochopí to. Uvidíš!"
"Myslíš, že by som to naozaj mala skúsiť?" ozvala sa po chvíli a on znova zopakoval svoje slová. Keď teda doriešili tento problém, predostrel jej Alan svoj návrh na Mathiasov trest. Zdalo sa jej to trochu tvrdé a možno drsné, ale musela uznať, že by to mohlo byť účinné.
Preto o týždeň neskor zavolala ospravedlnila Mathiasa na pár dní zo školy a bez toho, aby niečo tušil, mu zbalila pár vecí. Oznámila mu, že idú do Berlína a napriek jeho protestom a zvedavým otázkám ho proste posadila do auta a šli.
"Kam ideme?" spýtal sa neisto, keďže si všimol tašku so svojimi vecami na zadnom sedadle auta.
"Do Berlína," odvetila pokojne.
"To už som počul, ale načo konkrétne? A prečo si mi zobrala tie veci?" nedal sa odbiť.
"Myslím, že malá zmena prostredia ti po udalostiach posledných dní pomože," dostal odpoveď na svoju otázku a nepríjemné tušenie v ňom rástlo.
"Chcete... chcete sa ma zbaviť?" spýtal sa duto a pohľad mu skĺzol na podlahu.
"Čože? Nie, tak to nie je!" vyhŕkla odrazu Elein keď jej došlo, čo má Mathias na mysli.
"Tak prečo...prečo ma vezieš preč? Kam ma chceš zavrieť?" spýtal sa znovu, teraz už trochu plačlivo. Elein odrazu nevedela, ako zareagovať. Zaskočilo ju to. Už niekoľko rokov pracovala s týranými ženami, mnohé z nich boli na tom veľmi zle a nejedna to vzdala a podľahla či už nátlaku okolia a vrátila sa k manželovi, alebo sa našli také, čo odložili svoje deti a pomoc a útechu hľadali v drogách. Ale v takých chvíľach takmer vždy vedela, ako reagovať. A teraz? Mathias na ňu vystrašene hľadel a ona sa cítila tak previnilo za to, čo sa chystá urobiť. Zastavila na odpočívadle a pozrela na chlapca. Natiahla k nemu ruku a vzala tú jeho, roztrasenú, do vlastnej dlane.
"Mathias, nik sa ´ta nechce zbaviť. Máme ťa s Alanom radi, akoby si bol náš vlastný syn a ty to vieš. Ale spravil si chybu a kým nepochopíš, aké následky to všetko mohlo mať, nepoučíš sa. Nechceme ťa stratiť a nechceme, aby si to zopakoval. Robíme to pre tvoje dobro," vysvetľovala pokojne Elein.
"Takže pre moje dobro ma zavriete do nejakého cvokhausu s bandou feťákov? To mi má akože pomocť?" zvolal zúfalo. "Teta El, bola to len tráva, nič viac," prosil a uprel na ňu svoje oči naplnené smútkom.
"Nie je to cvokhaus, je to protidrgové centrum, ktoré organizuje niekoľko programov na pomoc drogovo závislým a nie, nechcem ťa tam zavrieť. Hovorila som s riaditeľkou centra a dohodla som s ňou, že im tam budeš jeden týždeň vypomáhať ako dobrovoľník. Nič viac, nič menej. Viem, že nie si na drogách závislý a jeden joint z teba nespraví feťáka, ale uvedom si, že väčšina ľudí s ťažkou drogovou závislosťou začínala práve "len" trávou. V tom censtre uvidíš, čo s ľuďmi dokáže to svinstvo urobiť," pokračovala pokojne.
"Naozaj len ako dobrovoľník?" spýtal sa stále ešte roztraseným hlasom Mathias. "Nebudem tam zavretý?" uisťoval sa.
"Samozrejme, že nie, hlupáčik," usmiala sa. "Mám tento týždeň v Berlíne nejaké povinnosti, takže budeme spolu každý deň a mohli by sme trochu dobehnúť, čo sme spolu zameškali," sľúbila a keď bolo nebezpečenstvo zažehnané, opäť naštartovala a pokračovali v ceste.
Riaditeľa centra ich privítala s milým úsmevom na perách. Oboch ich previedla po budove, v ktorej sa nachádzali, vysvetlila im princíp ich preventívneho, liečebného a poliečebného programu.
"V tejto miestnosti sa konajú prednášky pre školy a iné vzdelávacie organizácie v rámci preventívneho programu," ukázala na menšiu konferenčnú meistnosť s kapacitou pre asi 40 ľudí.
"Na druhom poschodí sú izby pacientov a v pravom krídle je ošetrovňa. Máme tam vyhradených pár zvláštnych izieb pre tých, ktorí začínajú s odvykačkou a potrebujú lekársky dohľad. Až potom možu ísť medzi ostatných. Na prvom poschodí sú menšie učebne a kancelárie našich psychologických poradcov, kde sa konajú buď súkromné sedenia s každým pacientom, alebo spoločné terapie," pokračovala.
"Niečo ako sedenia AA?" spýtal sa mathias ostýchavo, no so záujmom.
"Áno, funguje to podobne. Skupinová terapia je jednou z veľmi vhodných metód, aku sa zbaviť svojej závislosti. Ľudia sa spoznávajú navzájom, delia sa o svoje životné príbehy a vysvetľujú druhým svoje pohnútky k tomu, prečo s drogami začali," odvetila riaditeľka s úsmevom.
"Mohol by som sa na niektorú pozrieť?" spýtal sa takmer nečujne a Elein naňho neveriacky pozerala. "len čisto zo záujmu," dodal rýchlo, no to už sa slova ujala ich sprievodkyňa, ktorá bola oboznámená s Mathiasovým malým prešľapom.
"Samozrejme. Ako dobrovoľník budeš pridelený k niektorému z našich terapeutov a ak nebudú potrebovať tvoju pomoc, možeš sa tu poobzerať. Myslím, žeby si mohol byť s Colinom Adamsom, á na starosti práve skupinové terapie a voľnočasové aktivity," informovala ich. "A sme tu. V prízemí sa nachádza moja kancelária a spoločenské priestory. Máme tu knižnicu, posilovňu, maliarsky ateliér, televízn u miestnosť i detský kútik pre návšetvy s deťmi," hovorila a ukazovala im jednotlivé miestnosti.
"Máte to tu naozaj dobre zariadené," pochvaľovala Elein.
"No áno, snažíme sa. Verte mi, keď som to tu pred dvomi rokmi prevzala, bola tu tu sotva pohodlná pohovka v miestnosti pre návštevy. Chcela som tým ľuďom dať možnosť, ako stráviť svoj čas užitočnejšie, než flákaním sa po uliáci, kde by do toho svinstva mohli znovu spadnúť," vysvetľovala. "Toto všetko sme vybudovali len v´daka štedrým finančným darom. Sama isto viete, ako to s týmito neziskovými organizáciami chodí," usmiala sa na Elein.
"Viem," odvetila Elein a zahľadela sa na Mathiasa. "Tak čo, súhlasíš s tým, že tu pomožeš?" spýtala sa ho.
"Áno, asi áno," pokrčil ramenami a rozhliadal sa okolo seba.
"Výborne, v tom prípade vás hneď zoznámim s Colinom," ujala sa slova znovu riaditeľka a rozlúčila sa s Elein. ta sa ešte dohodla s Mathiasom, kedy poňho príde a šla zariadiť to, čo potrebovala.
Zaklopala na dreve, na ktorých visela ceduľka s menom Paula Neumana. Bol to syn jej priateľky Mariany a keď sa jej zverila s tým, že chce nájsť svoju dcéru, poslala ju za ním.
„Prečo si myslíte, že teraz je na to najvhodnejší čas?“ spýtal sa jej mladý muž a skúmavo si ju prezeral. Poznali sa len zbežne, ale od svojej mamy o tejto žene už veľa počul.
„Neviem, či je najvhodnejší čas. Ten zrejme nikdy nebol a ani nebude. Ale ja ju musím nájsť a všetko jej vysvetliť. Už takto ďalej nemôžem. Osemnásť rokov som mlčala a zožierala sa výčitkami. Potrebujem aspoň vedieť, že je v poriadku.“ odpovedala mu Elein sediaca v kresle oproti nemu.
„Dobre teda, pani Schröderová. Budem potrebovať všetky adopčné listiny a dokumenty, ktoré máte. Odvtedy ste o nej nič nepočula?“ spýtal sa súcitne.
„Nie, ani slovo.“ povedala ticho a hľadela na svoje ruky, nervózne zložené v lone.
„Dobre, uvidím, čo pre vás môžem urobiť. Keby vás napadlo čokoľvek, čo by nám mohlo pomôcť, zavolajte. Mne, alebo mame, ona sa so mnou už spojí. Ja sa ozvem, ak by som na niečo prišiel, dobre?“ pokúsil sa ju povzbudiť mladý detektív.
„Vďaka, Paul. Veľmi si cením vašu pomoc. Dúfam, že moju dcéru čoskoro nájdete.“ vstala a potriasla mu rukou. Potom zamierila k dverám a vyšla na rušnú ulicu v centre Berlína. Stratená v dave sa v spomienkach vrátila do minulosti a premietala si v hlave, ako to všetko mohlo byť, keby sa vtedy zachovala inak.
Komentáre
Prehľad komentárov
no čím začať...Asi tým, že všetko je podané tak realisticky, tak vierohodne, že sa mi nechce veriť, že je to len a len z tvojej brilantnej hlavičky. Na druhej strane mám kopu dôkazov na to, že si naozaj talentovaná. Pridávam sa k ostatným: Luci, daj sa na dráhu spisovateľky skutočne seriózne, inak to jedného dňa oľutuješ!
PS: na rozdiel od vás, milé dámy, si myslím, že toto vôbec nespeje ku koncu. To je ešte len začiatok...d:-P
tak teraz neviem...
(Efka, 6. 2. 2009 4:34)
...že vraj je Alan skvelý psychológ? Nesúhlasím!!! To skôr naša Lucy!!! :-) Takýto "vhodný" trest pre synátora vymyslieť... no suprové!!!
A horím nedočkavosťou, ako dopadne stretnutie Elein a jej dcéry. To bude ešte riadne psycho. Práve preto, že to píše Lucy - špecialistka na psycho-scény a dojáky. Uaaa... husia koža... :-)
Přesně
(soraki, 5. 2. 2009 15:36)
takovou lekci bych mu udělila taky :-D A stejně jako sevy mám pocit, že se blížíme ke konci... no, co už... ale zase něco rozběhneš, že jo?
sevy, tvůj talent je neoddiskutovatelný stejně tak jako inteligence Severuse Snapea ;-)
lucyku, kuku...
(sevy, 5. 2. 2009 12:28)ty nás odbýváš obrázkově... :o( ale už mlčím, hlavně že píšeš! :o) a my se teď ubíráme k jádru pudla, že? ale to se mi přestává líbit :o( to zavání blížícím se koncem :o( to já nemám ráda, kór když píšeš ty... :´o( ... ale ta výchovná lekce je drsná a mi se líbí! ;o) já si stejně pořád myslím, že by ti za to psaní měli platit... tě v práci zbytečně odvádějí od tvůrčí činnosti :o( a já už zase melu páté přes deváté :oops: už budu hodná a zmizím...
a mě už to neba :o(
(sevy, 4. 2. 2009 20:07)
ty sis našla novou hračku a my tu utřem... :o( já bych chtěla ještě, prosím!!! když ti slíbím hory, doly.. modré z nebe... napíšeš dnes další? *štěněcí pohled ala siri* ...tím jsem vlastně vyjádřila, že se mi to líbí ;o)
ps: děvuchy, nehádejte se :o))) svůj talent tu rozebírat nebudu, ale je nám to vše jasné, že? :oP
;-)
(soraki, 4. 2. 2009 9:07)
Lucyku, nádherně popsané pocity a ty jejich vztahy... smekám, protože tak nějak to chodí - je to tedy opravdu real ;-)
Efka - ty nemáš co závidět - talentu máš na rozdávání (nechceš se se mnou podělit?) a city, vztahy a pocity umíš popsat víc než báječně :-D
ale teraz ku kapitolke :-)))
(Efka, 3. 2. 2009 21:08)Lucy, keby som to ja tak dokázala s tými náladami, citmi a dialógmi ako ty... to by bolo super! Ale takto len ticho závidím tvojmu spisovateľskému nadaniu :-) a teším sa na pokračovanie!!!
no teda
(Kathy, 9. 2. 2009 10:46)