Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 26. - 27.Kapitola

13. 1. 2009

Kapitola č. 26: Dôvera

 

 

K Alanovmu veľkému prekvapeniu a rovnako úľave, sa Mathias naozaj držal svojho sľubu. Po škole vypomáhal v jednom obchode a každý týždeň podľa rozpisu vykonával súdom pridelené verejnoprospešné práce. Alan len v tichosti sledoval jeho počínanie a občas využil svoje právo usmerniť jeho kroky, keď mu nepovolil dlhšie výlety s priateľmi. Zdalo sa, že to Mathias chápe, hoci ho to určite mrzelo.

"Si naňho veľmi prísny. Prečo by na ten koncert nemohol ísť?" zapojila sa raz večer do rozhovoru aj Elein, ktorej neušla malá zmena v ich správaní.

"Pretože si myslím, že rockový koncert plný nezvládateľných pubertiakov nie je vhodným prostredím, kde by sa mal zdržiavať," odpovedal Alan pokojne, ale jeho pohľad smerujúci k chlapcovi rozhodne pokojný nebol. Od toho incidentu so zatknutím ubehlo pár týždňov a Mathias odvtedy vždy žiadal povolenie od Alana v súkromí. Až doteraz. Zrejme si bol istý, že by mu ten koncert nepovolil a dúfal v to, že mu to povolí Elein. V duchu nad tým len pokrútil hlavou a dúfal, že im obom ten nápad vyhovorí. Nechcel ani pomyslieť na to, čo všetko by sa na takom koncerte mohlo stať.

"Je mladý, mal by si trochu užiť a nehovor mi, že ty si nikdy na žiadnom podobnom koncerte nebol," nevzdávala sa Elein.

"Práve, že bol. Navyše ani nevieš, s kým tam chce ísť," odvrkol podráždene. V tej chvíli Elein spýtavo pozrela na svojho synovca, akoby čakala, že zodpovie Alanovu otázku.

"No... ehm... chcel som tam vziať svoju priateľku," vysúkal zo seba potichu a čakal, ako na túto novinku zareagujú.

"Oh, ty s niekým chodíš? To som netušila..." zahabkala prekvapene Elein a spýtavo pozrela na Alana, pre ktorého to bola rovnaká novinka. Ten sa o to viac začal mračiť, keď mu došlo, že k nemu Mathias napriek všetkému nebol úplne úprimný.

"Možno by si nám tú mladú dámu mohol predstaviť. Aspoň by si rozptýlil Alanove pochybnosti a on by s tým koncertom nakoniec súhlasil," navrhla Elein a pohľadom prebiehala z jedného na druhého. Mathias len mierne prikývol a zamumlal, že by ju mohol pozvať zajtra na večeru.

Keď Elein s Alanom osameli, rozhodla sa vrátiť k ich večernému rozhovoru.

"Prečo mu to nechceš dovoliť?" spýtala sa znenazdajky.

"Už som ti povedal, že je to príliš nebezpečné na to, aby som ho v tom podporoval," odvrkol a rozhodne sa mu nepáčilo, že tento rozhovor ústi k hádke. Rýchlo preto zaklapol knihu, čo čítal a zhasol lampičku na svojom nočnom stolíku.

"Čo robíš?" spýtala sa.

"Chystám sa spať. Som unavený a nemám chuť sa hádať," zamrmlal a otočil sa k nej chrbtom.

"Ja sa nechcem hádať!" zavrčala podráždene a aj jej kniha skončila na stolíku, aj keď nie tak potichu ako Alanova. "Chcela som sa o tom normálne porozprávať, ale ak inak nedáš... aj tak si myslím, že by na ten koncert mal ísť ak chce. Je to zodpovedný chlapec a my by sme mu mali ukázať, že mu veríme," dokončila a spálňa sa ponorila do tmy a ticha, prerušovaného len ich pravidelným oddychovaním.

"Len či sme svoju doveru v neho trochu neprecenili," zamumlal Alan viac menej sám pre seba, ale ona ho počula. Zrejme však aj ona usúdila, že bude lepšie sa nehádať a tak tú poznámku prešla mlčaním. Dlho však ani jeden z nich nemohol zaspať.

Keď sa Elein ráno zobudila, mlčky hľadela na Alanovu uvoľnenú tvár, pokrytú drobnými vráskami a opäť žasla nad tým, ako dobre jej muž na svoj vek vyzerá. Neodolala a natiahla k nemu ruku, aby ho mohla pohladkať, hoci vedela, že ho to zobudí. A mala pravdu. Ich pohľady sa stretli a v oboch bola vidieť ľútosť, sposobenú včerajším večerom. Nepotrebovali svoje ospravedlnenia vyriecť nahlas, dnes nie.

"Spravím raňajky?" spýtala sa s úsmevom. "Čo by si povedal na lievance?"

Alan sa naoko zamyslel, no nesúhlasne pokrútil hlavou a nahol sa k nej, aby uväznil jej pery v náruživom bozku.

"Najprv by som si dal nejaký predkrm, nevieš o niečom?" zašepkal jej do ucha hlasom zhrubnutým emóciami, až jej po chrbte prebehli zimomriavky od vzrušenia. Ďalší bozk a jediný pohľad do jeho očí, aby sa úplne stratila v jeho objatí. A keď o niečo neskor vyšli ruku v ruke zo svojej spálne, po napätej atmosfére nebolo ani vidu, ani slychu.

Obrázok Mathias skutočne priviedol na večeru hosťa. Dievčina asi v jeho veku sa ostýchavo usmievala, keď ju Elein vrelo objala a Alan si ju so záujmom obzeral. Samozrejme,že nie so záujmom muža, ktorý hodnotí nový objav. Bol to skor hodnotiaci pohľad, akoby skúmal, či toto krehké stvorenie je tým pravým pre jeho syna.

Marika bola vskutku veľmi milá a vďaka jej nákazlivému smiechu prebehla celá večera v priateľskej a uvoľnenej atmosfére. Elein s Alanom zistili, že tí dvaja sa poznajú zo školy, hoci každý z nich chodí do inej triedy. Marikini rodičia sú obaja učitelia a toto zdelenie napokon upokojilo Alana dostatočne. Vnímal Mariku ako inteligentnú, milú, dobre vychovanú dievčinu so zmyslom pre huimor a so schopnosťou oddane milovať svojich najbližších. Tak veľmi mu pripomínala Elein v čase, keď ju spoznal. No v záujme svojho syna i Mariky samotnej dúfal, že si svoju dievčenskú naivitu, ktorou oplývala, a tajné sny udrží ešte dlho. Kiež ju o ne nepripraví osud rovnako krutým sposobom, ako to urobil u Elein.

Alanov pohľad zablúdil k jeho žene a s úžasom sledoval jej jemnú tvár, poznačenú všetkým, čo si prežila, no naprieik tomu dnes usmievavú a pokojnú. Obdivoval, s akou vervou sa dokázala svojmu osudu postaviť a vyťažiť z toho maximum. Všimla si jeho zamyslený pohľad a oplatila mu ho tým najkrajším úsmevom, jedným z tých, čo tak miloval.

"Tak čo si o nej myslíš?" spýtala sa Elein, keď zostala v kuchyni s Alanom sama. Mathias šiel Mariku odprevadiť domov ako pravý gentleman.

"Je milá," povedal jednoducho a začal utierať riad, ktorý Elein odkladala na odkvapávač.

"Milá? To je všetko, čo k tomu povieš? Žiadne: Sú na to príliš mladí, nehodia sa k sebe ani nič podobné?" doberala si ho s úsmevom.

"Moja milá, na lásku nikdy nie je príliš skoro, ba nikdy nie je ani neskoro. Ja napríklad som sa prvýkrát zamiloval ako desaťročný,"vyviedol ju z omylu a tváril sa, že si nevšimol iskierku žiarlivosti v jej oku.

"Desaťročný?"

"No áno... vieš, aké bolo v tej dobe ťažké vyprosiť od rodičov nejakú sladkosť? No keď to nešlo doma, potajme som sa vykradol von a odbehol k susedke. Pani Nowalska, pochádzala z Poľska a všetci ju považovali za čudáčku..." začal rozprávať.

"Všetci okrem desaťročného Alana," uškŕňala sa Elein.

"Presne tak!" pritakal. "Ja som ju predsa miloval... tie dobroty, ktorými ma kŕmila... škoda len, že už bola stará a zomrela asi o rok neskor," dokončil.

"Stará? Tak teraz už aspoň viem, kde si bral inšpiráciu, keď si hľadal partnerku medzi študentkami. Vzal si si príklad zo starej pani, ktorá lákala malých chlapcov na sladkosti," smiala sa a on nemohol inak, než pridať sa a smiať sa s ňou.

"Na tom niečo bude," zamyslel sa. "Len teda neviem, na čo som nalákal práve teba."

"Hm... možno na ten svoj krivý nos," zamumlala a pobozkala ho na špičku nosu. "Alebo žeby to boli tvoje oči?" spýtala sa naoko zamyslele a hľadela naňho, akoby ho videla prvý krát a skúmala jeho tvár. "Hm... myslím, žeby to mohi byť aj tvoje ústa..." zašepkala zmyselne a naklonila sa k nemu s pootvorenými ústami, očakávajúc, že ju pobozká. Pobozkal.

Obrázok

"Ak si myslíš, že to sú moje jediné prednosti, zrejme by som ti mal predviesť tie, o ktorých ešte nevieš," zašepkal jej do ucha.

"A než s tým začneš..." odvážila sa využiť jeho dobrú náladu, "dovolíme Mathiasovi ten koncert?" spýtal sa znovu a on pri pohľade do jej očí neohol nevyhovieť jej žiadosti.

"Tak dobre," povzdychol si porazenecky a ani sa nenazdal, už boli jeho pery uväznené vo vďačnom bozku.

"Milujem ťa, vieš to?" zašepkala.

 

Kapitola č. 27: Právo otca

Túto kapitolu venujem Sevy... keď už sa ti ten dopísaný záver tak páčil...

 

Telefón zazvonil už asi piatykrát, keď sa konečne ozval Eleinin rozospatý hlas. Cítila, ako sa posteľ vedľa nej prehla. Alan potichu rozsvietil lampičku na nočnom stolíku a sledoval, ako sa jeho žena mračí.

 

"Musím ísť do nemocnice," oznámila mu, keď zložila a rýchlo sa začala obliekať.

"Čo sa stalo? Je niečo s Mathiasom?" spýtal sa nervózne a až teraz si Elein všimla, že vobec nevyzerá rozospato. Ani nemohol, veď celý čas nespal a myslel len na to, čo asi robí Mathias. Dnes mal byť totiž ten koncert, proti ktorému on sprvu protestoval, než sa nechal obmäkčiť lichotkami a sladkými rečami svojej ženy.

 

"Nie, prečo by malo? Mathias je presa..." zarazila sa a až teraz jej to došlo. "Kvoli tomu si nespal? Bojíš sa, čo by sa mu moholo stať?" spýtala sa chápavo a sadla si vedľa neho, nežne ho pohladiac po tvári.

 

"Nikdy nevieš, čo by sa mohlo stať. Ale keď nejde o Mathyho, tak potom...?" zamumlal.

 

"Priviezli nejakú ženu, vraj v dosť zúboženom stave, a jej manžel si ju chce okamžite odviezť domov. Zrejme sa bojí toho, čo by mohla povedať. Zavolali už aj políciu, ale chcú, aby som s ňou prehovorila," vysvetlila a on chápavo prikývol.

 

"Chceš odviezť?" navrhol, no ona len pokrútila hlavou.

 

"Neviem, ako dlho sa zdržím a ty máš na ráno objednaných pacientov. Mal by si sa vyspať," povedala už na odchode, no vrátila sa a ešte naposledy ho na rozlúčku pobozkala.

 

Lenže Alan už tej noci nemal na spanie ani pomyslenie. Z okna sledoval, ako jej auto zachádza za roh a mizne mu z dohľadu. Prehodil si cez pyžamo župan a zišiel do knižnice, rozhodnutý zabiť čas čítaním. Možno tak príde na iné myšlienky.

 

Elein kráčala nemocničnou chodbou a premýšľala nad tým, čo práve videla. Tvár ženy, s ktorou hovorila, bola samá modrina a telo na tom nebolo o nič lepšie. Doris, tak sa volala, najprv jej pomoc odmietala. Jej trojročný syn bol stále ešte doma s jej manželom a ona sa bála, že mu jeho tyranský otec ublíži. Bála sa, že ak ho obviní, nikdy už svoje dieťa neuvidí. Niet divu, že mala strach. Jej manžel bol právnik a určite by našiel cestu, ako obísť spravodlivosť. Lenže to by nebola Elein, aby sa vzdala bez boja. Sľúbila mladej žene, že najprv dostane do bezpečia jej syna a potom podnikne všetky právne kroky, aby ju ochránila. A potom... úľava a vďačnosť boli pre Elein tou najväčšou domenou, akej sa jej za túto prácu mohlo dostať.

 

Už bola takmer pri sesterskom pulte, keď sa okolo nej prehnali zamestnanci rýchlej zdravotnej služby. na pomoc im bežali ďalší lekári a sestry a ona sa im len tak tak vyhla.

 

"Čo tu máme?" začula hlboký hlas mladého doktora Albertsa.

 

"Dievča, 16 rokov, predávkovanie v kombinácii s alkoholom na koncerte. Nereaguje, pulz slabý, dýchanie povrchné," informovala záchranárka.

 

"Tomu vravím nezodpovednosť. Viete ako sa volá? Informoval niekto jej rodičov?" spýtal sa doktor.

 

"Marika Steinová, je tu s ňou jej priateľ," informoval ho ktosi a potom už Elein nepočula nič. Záchranársky tým zmizol za dverami pohotovostnej sály. Ona však v tej chvíli stála na mieste, akoby skamenela. To dievča, ktoré priviezli je Marika, nepochybne Mathiasova priateľka. Tá však mala byť na koncerte s Mathiasom. Počkať, ktosi vravel, že sa to stalo na koncerte... a že je tu s ňou jej priateľ. Mathias tu teda niekde musí byť, ale kde?

 

Myšlienky sa jej rojili v hlave a ona začala zmätene prechádzať chodbami nemocnice, v snahe nájsť svojho synovca, hoci... dávno už o ňom zmýšľala ako o synovi, nie ako o synovcovi.

 

Našla ho sedieť na jednej z drevených stoličiek v čakárni, s hlavou skrytou v dlaniach, akoby plakal.

 

"Mathias!" zavolala naňho a on pomaly, akoby v tranze zdvihol hlavu a snažil sa zaostriť jej smerom. Nesmierne jej odľahlo, keď videla, že je v poriadku a ponáhľala sa k nemu.

 

"Si v poriadku?" pýtala sa ustarane a dokladne si ho prezerala. V tom sa všal odkiaľsi vynoril vysoký kostnatý muž, s tvárou červenou od zle potláčanej zlosti, a rútil sa priamo k nim. V závese za ním uniformovaný policajt.

 

"Ty... ty podliak!" kričal na Mathiasa a zdrapil ho za predok mikiny. "Ja som to vravel" Vravel som, že ty nie si chalan pre ňu. Si len prachobyčajný zlodej a feťák! Vravel som jej to, ale ona si stále húdla svoje a ako teraz dopadla? Je to všetko tvoja vina! Len tvoja, počuješ?" kričla naňho ako zmyslov zbavený a Mathias naňho len neprítomne hľadel, akoby to všetko šlo mimo neho.

 

"Nechajte ho na pokoji! Nič vám neurobil," bránila ho Elein a odstrčila nahnevaného muža od Mathiasa.

 

"Že nie? A čo moja dcéra? To ona tam leží na pohotovosti a bojuje o život. A všetko len kvoli nehu!" ukázal prstom na Mathyho. "Hneď som vedel, že zo zlodeja sa nevykľuje nič dobré," pdfrkol si muž.

 

"Vyprosujem si, aby ste urážali mojho syna!" oborila sa nňho Elein a prísnym pohľadom prebodávala prizerajúceho sa policajta. Prečo nezakročí, pýtala sa v duchu.

 

"Urážať? Veď je to pravda, ale no iste... trafená hus zagága, však? Alebo chcete popierať, že ten váš mládenec bol vo vëzení? Viete čo, vážená? Než začnete rozdávať rady cudzím, zameťte si radšej pred vlastným prahom," zavrčal a venoval im posledný ľadový pohľad.

 

"Budem potrebovať spísať výpoveď o tom, čo sa stalo," ozval sa konečne policajt a jeho slová patrili Mathiasovi, ktorý len neurčito mykol hlavou.

 

"Ak dovolíte, ten chlapec je vo veľkom šoku a pochybujem, že by vám povedal čokoľvek užitočné. Mal by sa poriadne vyspať. Ak dovolíte, vezmem ho domov a hneď ráno ho privediem na policajnú stanicu, aby podal výpoveď," vmiesila sa do rozhovoru Elein.

 

"Ale ja mám svoje pokyny a..." protestoval malý telnatý policajt.

 

"Máte naňho zatykač? Nie? V tom prípade sa uvidíme ráno na policajnej stanici," povedala rozhodne a viedla Mathiasa von z nemocnice. Netušila, čo to všetko presne má znamenať, ale tušila, kto by jej mohol poskytnúť odpovede.

 

Doviedla chlapca až pred auto a behom malej chvíle jej bolo jasné, že nie je celkom pri zmysloch. Došlo jej, že spravila chybu, ikeď na Alana naliehala, aby mu ten koncert povolili.

 

"Je mi to ľúto..." zamumlal chlapec a zdalo sa, že aj napriek drogovému omámeniu zmyslov si uvedomuje, čo sa stalo.

 

"Mlč! Porozprávame sa, keď budeme doma," zahriahla ho a čakala, kým nasadne. Sama potom nastúpila na miesto vodiča a so zamračeným výrazom tváre vyrazila na cestu domov.

 

Dvere sa prudko rozleteli a Alan počul, ako ktosi beží do kúpeľne. Vstal z kresla a odložil knihu na miesto prv, než vyšiel zistiť čo sa deje. Elein trhanými pohybmi, ktoré boli sposobené jej hnevom, práve odkladala svoj kabát a úkosom pozrela na Alana.

 

"Už si spokoný?" spýtala sa sarkasticky a prešla okolo neho do kuchyne.

 

"Spokojný? O čom to hovoríš? Čo sa stalo?" nechápal.

 

"Čo sa stalo? Iba to, že Marika leží v nemocnici po predávkovaní a Mathias zrejme práve vyvrátil všetky vnútornosti v kúpeľni. A prečo? Pretože si mi klamal!" zvolala naštvane.

 

"Elein, pre všetko na svete, nechápem ani slovo z toho, čo vravíš. Možeš byť konkrétnejšia?" naliehal a zlé tušenie v ňom rástlo.

 

"To mi povedz ty! Čo je pravdy na tom, že bol Mathias vo väzení?" vyhŕkla a on zostal stáť ako obarený.

 

"Kto mlčí ten svedčí, však?" spýtala sa už potichšie, tentoraz skor sklamane a ublížene, než nahnevane. "To preto si ho na ten koncert nechcel pustiť? Vedel si, žeby sa mohlo niečo také stať? Prečo do pekla si mi to nepovedal, nikdy by som mu to nedovolila!" kričala ako zmyslov zbavená.

 

"Nepovažoval som to za nutné. Mathias oľutoval, čo sa stalo a sľúbil, že sa to nikdy nebude opakovať. Nemal som dovod mu neveriť a navyše, až doteraz sa do ničoho nezaplietol," snažil sa jej vysvetliť, no márne.

 

"Nemal si právo to riešiť bezo mňa. Nemal si žiadne právo mi to tajiť... ani to najmenšie. Ty nie si jeho otec!" okríkla ho, no v momente, keď jej slová vyleteli z úst, vedela, že to prehnala. Na chvíľu medzi nimi zavládlo napäté ticho. Hľadeli si do očí, oboje plné bolesti.

 

"MOžno nie som jeho otec, ale ani ty nie si jeho matka a nebráni ti to správať sa k nemu a vychovávať ho ako vlastného," zamumlal potichu a bez toho, aby povedal čokoľvek iné, odišiel.

 

"Alan. počkaj! Nemyslela som to tak!" volala za ním, ale márne. Počula, ako sa za ním zavreli dvere kúpeľne, kam vošiel za Mathiasom.

Obrázok Alan chvíľu nehnute stál pri dverách a sledoval Mathiasa, ktorý znavene sedel vedľa záchoda.

 

"Si v poriadku?" spýtal sa potichu a nielen hlas, ale i jeho pohľad bol plný sklamania, ktoré v tej chvíli cítil. Jednak z toho, čo mu pred chvíľou vmietla do tváre Elein, ale i z toho, že tento chlapec opäť sklamal už aj tak krehkú doveru. Do kelu, čo na tom, že nie je jeho otec? Chcel by ním byť. Chcel mať aspoň minimálne právo rozhodnúť o tom, čo s chlapcom bude... teda aspoň do doby, než bude dospelý a samostatný.

Podišiel ku skrinke s liekmi a vytiahol niečo proti bolesti hlavy. Podal to chlapcovi so slovami, že sa mu to možno bude hodiť a otočil sa na odchod.

 

"Je mi to ľúto," zopakoval slová, ktoré Alan počul už pred časom. Avšak základy jeho dovery už boli podkopané a žiadne slová ľútosti ich nedokázali opraviť tak rýchlo, ako kedysi.

"Aj mne, Mathias. Ver mi, že aj mne," zamumlal a nechal chlapca samého

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

děkuju

(Luna, 27. 1. 2009 17:37)

Jsem ti moc vděčná za tvou rychlou odpověď. Končit nehodlám, jak jsi sama řekla zkusim se zlepšit a tvé rady mi velice pomohly a myslím, že sevy je také úžasná takže by mi nevadilo ani, kdyby mi pomohla ona. Velice si tvé rady cením Díky Luna

Pfu...

(Kathy, 17. 1. 2009 21:44)

Teda, dávaš im do tela...
No, osobne neviem, či mal Alan právo zatajiť to pred Elein, ja by som to tiež považovala za zradu. Napísala si to opäť tak hodnoverne, Lucy, že iba žasnem. Nemám veľa času na písanie, tak iba jednoducho sa pripojím k Efke: FANTASTICKé!...čo neznamená, že sa nemôžeš zlepšovať...:-D

Metanefridia:

(Lucy, 15. 1. 2009 12:41)

nie, Marika nie je Eleinina dcéra, už len z toho dovodu, že jej dcéra je staršia než Mathias a hoci si nie som istá, či som to spomenula Marika je o trošku mladšia než on, sú v rovnakom ročníku v škole

...

(metanefridia, 15. 1. 2009 0:08)

to sa budem pytat asi pri kazdej vhodnej kandidatke, ale ze Marika nie je Eleinina dcera? O:)

mno

(Sorcha, 14. 1. 2009 14:02)

soraky: musím s tebou souhlasit, když mě rodiče pouštěj na koncerty tak mi řeknou vždy žádnej alkohol(je mi 15) mno tak sice to nesplni - vetšinou - ale nepoznaj na mě že sem něco pila, on člověk má občas chuť na jedno pivko :D.
Lucy: je to skvělá kapitolka, už se těšim na další :) doufám že se to vyřeší a mathias konečně nebude dělat problémy

EFKA

(soraki, 14. 1. 2009 7:34)

já chodím na metalové koncerty a potkávám tam babičky s dětma a už i s vnukama... asi taky záleží na osobní zodpovědnosti každého z nás. My třeba slíbili malé, že až bude mít šest, půjde s námi /na nějaký menší, pravděpodobně Kabáti/ a vůbec nemám strach. My se tam chodíme bavit, poslechnout oblíbenou kapelu a ne se opít do němoty, to můžu všude, na to nepotřebuju koncert, že? :-D

*_*

(soraki, 14. 1. 2009 7:30)

*bezmocně krčí rameny a rozhazuje ruce do stran*
protože nevím, co k tomu říct! Nemám slova, která by vyjádřila to, co chci. Nechci se opakovat, ale bylo to fakt úžasné a fentastické! Jsi jednička, Lucy.

A ešte raz...

(Efka, 14. 1. 2009 2:30)

...ale teraz ku kapitolkám :-)
Lucy, ty sa lepšíš deň za dňom. Obe kapitolky veľmi dobre vykresľujú emócie aj psychický stav postáv. Nehovoriac o tých výborných nápadoch na zápletky, prepletky a iné dejové čachre-machre :-)
Opäť môžem napísať len: FANTASTICKÉ!!!

ja neviem, či to mám prezradiť...

(Efka, 14. 1. 2009 2:25)

Ja mám rada fakt všelijakú muziku, od klasiky, opier, cez pesničky pre deti, ľudovky, etnickú hudbu, minimalizmus, šansón, punk, muzikál,... a neviem čo ešte... až po underground (hip hop a také nemusím, to je pravda) ALE! Lucy s koncertom - v zmysle všeobecnom - vôbec nepreháňala. Osobne som bola svedkom scénky, ako z "nemocnice v Chigago hope", keď na hudobnom festivale na Revišti oživovali 16-ročného chlapca (alkohol, marihuana). Verte mi, tá spomienka na to, ako mu na hruď prikladajú elektródy... husia koža... Chlapec to nerozchodil. Žiaľ :-( Až príliš sa uvoľnil. Až príliš si uvoľnil všetky svaly tela (aj srdcový, aj dýchacie...).
Sorátko, že to tu píšem, ale máte/budete mať deti, a doba sa moc zmenila oproti minulosti... Tak len aby tie naše deti vedeli, do čoho idú, keď si niečo "dajú"... Dúfam, že to ich odradí dostatočne. :-(

*rudá v obličeji*

(sevy, 13. 1. 2009 21:02)

ti moc děkuji za věnování... :o) a ten závěr je teď opravdu lepší! věř mi! ;o) že, ale musí být furt problémy... :o( ale ty je umíš zase hezky napsat!!! ;o) krása!!! ;o)

Soraki, Sorcha:

(Lucy, 13. 1. 2009 20:42)

ty změny uvedu v další kapitole, tohle je jen začátek

;o)

(sevy, 13. 1. 2009 19:13)

tak jsem to konečně dočetla, já el naprosto chápu! ty jeho oči, ten nos, ty rty... ááá... kapitola se mi moc líbila! nezačíná to znít jako klišé? jestli jo, tvoje chyba... :o))))
lucyku ano, nás milovníky bacha, mozarta, v mém případě ještě šansonu, považují opravdu často za mimoně :o( ts...
jinak nemůžu jinak, ale musím se pochlubit povídkou co mi napsala lucy a je to v hlavní roli s alanem rickmanem!!!!!! 8-O... kdo chce přečíst, na mých stránkách je to uveřejněné a je to fakt super! takže obvyklý standart, který nám lucy dopřává, ale tohle je ještě o moc lepší než suprové!!! ;o)

Sorcha

(soraki, 13. 1. 2009 16:23)

díky za podporu ;-)
Lucy, já si klidně střihnu i klasiku, ta mi neva, ale to duc duc techno *protáčí panenky* :-D

Lucy, mimořádná pochvala za změnu okolností :-D


jujky 59599 ;-)

Sorcha

(Lucy, 13. 1. 2009 15:26)

kapitola je skoro hotová, takže by mohla byť buď ešte dnes, alebo zajtra. No a vezmem teda do úvahy, že je to na rockových koncertoch bezpečné a trošku poupravím okolnosti a ďalší dej.

mno

(Sorcha, 13. 1. 2009 15:19)

moc hezká kapitolka, jen bych se připojila s názorem k soraki a řekla bych že i punkoví koncerty sou bezpečnější jak třeba disco, technopárty, hiphop, kdy sou všichni opitý a agresiví. To u nás nebejvá :-) . Ale rock se supr a tak koncerty nejsou nebezpečný, chodí tam samí slušný lidi :D. Ikdyž občas se dá říct že je to tak trochu blázniví :D . Sakra nějak sem se rozepsala. Doufám že brzy napíšeš další kapitolku

Hele

(Lucy, 13. 1. 2009 12:23)

a nás, milovníky Bacha či Mozarta považují téměř za osoby z jiného světa, tak si z toho nic nedělej. Ale teď aspoň chápeš, že taková hudba mi nic neříká. Samozřejmě, každému podle jeho gusta, nikomu necpu svý a jsem tolerantní, když mě to nijak výrazně neovlivňuje, tak ať jsou tolerantní i jiní, viď?
A pokdu ti tví velikáni pomáhají psát tak jak píšeš, pak proti nim nemám jediné křivé slovo :-D

ohohó

(soraki, 13. 1. 2009 12:07)

luxusní kapitolka!!! Ten pohled je fakt odzbrojující :-D a ten obrázek na konci... hned bych s ní měnila. A docela si na něm cením, že to Elein neřekl, je to od něj tak... hm... sladké, jako jak ji chrání před starostmi.
Jen proti jednomu důrazně protestuji! Jako milovník rocku a metalu musím hájit svá práva. Naše koncerty jsou bezpečnější než kdejaká technopárty ;-). To musím vědět, vždyť na ně chodím. A kdyby ne, těžko byste měli PKM, protože to vzniká za tónů takových velikánů jako jsou Hammerfall, Helloween, Iron Maiden /vybrala jsem ty "mekčí"/ apod...
Tak jsem se vykecala :-D, ale chápu, lidi nás vnímají jako divou zvěř - nevím proč. Ale že si to TY, budiž ti odpuštěno :-DDD