Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 24.-25. kapitola

1. 1. 2009

Kapitola č. 24: Jeden pre druhého

 

Hoci mali na svadbu ešte čas, Glória a Adriana trvali na tom, že je najvyšší čas na prípravy. Kvety, výzdoba, občerstvenie, šaty... Elein sa z toho všetkého zamotala hlava, len čo to počula. Jej prvá svadba s Konrádom bola veľmi jednoduchá záležitosť. Len ona a on na úrade, jednoduché áno stvrdili svojimi podpismi a jej peklo na zemi začalo. Vedela, že tentoraz to bude iné, ale aj tak sa v duchu pri tej spomienke otriasla. Nadšenie jej sestier ju však napokon dohnalo a s radosťou sa do toho pustila po hlave, aj keď času už nemala toľko ako predtým.

Azylový dom už poskytol útočisko nejednej žene a postupne sa jej snaha pomôcť stávala skutočnosťou. Mala z toho úprimnú radosť, ktorú zastierala len skutočnosť, koľko takých žien na svete existuje.

Deň D sa blížil a ona bola stále nervóznejšia. Stála pred zrkadlom vo svojich šatách a hlavou sa jej preháňalo neskutočné množstvo zmätených myšlienok. Odrazu si nebola istá, či robí správnu vec. Nemala pochybnosti o svojich citoch k Alanovi, ale bála sa toho záväzku. Stála tam v šatách s ružovým korzetom, ktorý bol zdobený jemnou výšivkou. Sukňa s jednoduchou saténovou sukňou bledo ružovej farby bola prekrytá druhou sukňou z jemného bieleho tylu, na boku trochu nariasenou. Nechcela čisto biele šaty keďže sa vydávala už druhý krát a tieto... tieto sa jej páčili a doslova jej padli ako uliate.Obrázok  V dlhých hnedých kučerách mala vpletené biele margarétky a vlasy jej voľne padali na odhalené ramená. Hľadela na svoj odraz v zrkadle a bola bezradná. Všetci už na ňu vonku čakali a ona... akoby zamrzla na mieste, neschopná akéhokoľvek pohybu. Keď tu boli pred chvíľou jej súrodenci a potom aj otec, aby jej zaželali všetko dobré do ďalšieho života, vedela, že jej voľbu schvaľujú. Lenže... čo ak to bude ďalšia chyba v jej živote? Čo keď odrazu zistí, že nemôže byť v manželstve s Alanom šťastná? Ublížila by mu viac, než keby od neho odišla ako slobodná žena. Ublížila by im obom... Nevedela, ako dlho tam stála, márne sa snažiac potlačiť slzy stekajúce po jej tvári, keď sa ozvalo tiché klopanie.

Veľká záhrada bola v posledných dňoch na nerozoznanie. V jej zadnej časti vyrástol altánok s oblúkom zdobeným bielymi ružami, pod ktorým sa mala milujúca sa dvojica vziať. Cestičku k nemu lemovalo niekoľko radov stoličiek pre hostí, ktoré už boli zaplnené tými, ktorí boli pre oboch snúbencov v živote dôležití. Rodina i najbližší okruh priateľov sa zišiel, aby im do života zaželali veľa lásky a šťastia. Na jednom konci uličky, tesne pred oltárom stál nervózny muž a pohľadom prebiehal od dverí domu k otcovi neveste, ktorý stál na opačnom konci uličky. Tam spolu s Mathiasom a Erikou, Glóriinou dcérou, čakali na poslednú a najdôležitejšiu osobu celého obradu. Lenže Elein nebola nikde na dohľad a Alan začínal byť viac než len trochu nervózny. Jeho pohľad sa stretol s pohľadom budúceho svokra, ktorý bol rovnako nervózny ako on. Tušili, čo sa stalo. V tej chvíli Alan nevidel inú možnosť, než sa s Elein porozprávať. Miloval ju a aj keby sa v poslednej chvíli rozhodla svadbu odvolať, nič by to na jeho citoch nezmenilo, hoci by ho to mrzelo. Nevšímal si zvedavé a mnohé nesúhlasné pohľady, keď sa rozbehol k domu a zastavil sa až pred dverami izby, v ktorej sa skrývala pred ním i celým okolitým svetom. Zhlboka sa nadýchol a zaklopal. Odpoveď však neprichádzala a tak uchopil do ruky kľučku a stlačil... našťastie nebolo zamknuté. Pohľad na ňu mu vyrazil dych. Vždy bola krásna, ale dnes... vedel, žeby ju nemal vidieť v svadobných šatách, ale to mu teraz robilo najmenšie starosti. Nebol poverčivý a rozhodne sa ním nemienil stať.

Elein stála pred zrkadlom, v tých najkrajších šatách aké kedy videl. Nie, nebolo to šatami. To ona bola krásna, krajšia ako kedykoľvek predtým, ale tvár sa mu odrazu zachmúrila, keď zbadal mokré cestičky brázdené slzami na jej tvári.

„Elein...“ oslovil ju mäkko a opatrne sa dotkol jej ramena. Strhla sa, akoby si až teraz uvedomila jeho prítomnosť.

„Alan, čo tu robíš? Nemal by si tu byť,“ jachtala zmätene a nenápadne sa snažila zotrieť svoje slzy.

„Čakal som na teba...“ zašepkal a ustarane pozrel do jej stále sa ešte lesknúcich očí. „Si v poriadku? Stalo sa niečo?“

Zachmúrila sa a sklopila zrak. Snažila sa vymaniť svoje ruky z jeho zovretia, ale márne. Držal ju pevne, rozhodnutý nepustiť.

„No tak, Elie. Povedz mi to!“ žiadal a jeho hlas rozhodne nebol taký pevný, ako sa snažil, aby bol.

„Prepáč, ja... neviem, čo sa to so mnou deje. Odrazu som tu stála a...“ snažila sa vysvetliť roztraseným hlasom, no sama mala v hlave taký zmätok, že to sotva dokázala vysvetliť sama sebe, tobôž niekomu inému.

„Chceš tu svadbu zrušiť?“ spýtal sa po chvíli a hrdlo sa mu sťahovalo úzkosťou. Nechcel to zrušiť, aj keď by kvôli nej urobil hádam všetko na svete.

„Ja neviem,“ priznala šeptom a znova sa od neho odtiahla.

„V čom je problém?“

„Alan... musíme niekomu niečo dokazovať touto svadbou?“ spýtala sa odrazu a on si len povzdychol. Pevnejšie zovrel jej ruky vo svojich dlaniach a primäl ju, aby mu pozrela do očí.

„My dvaja nepotrebujeme nikomu nič dokazovať. Je to náš život a ja ten svoj chcem prežiť po tvojom boku... ako tvoj manžel. Nie preto, aby to vedeli všetci okolo, ale preto, aby si ty vedela, že som tu vždy pre teba. A budem tu pre teba, aj keby si mi povedala, že sa za mňa nechceš vydať. Ľúbim ťa, Elie, nech sa deje čo sa deje, veríš mi?“ v jeho poslednej otázke bola neprehliadnuteľná túžba, prosba a nádej. A jeho oči, keď do nich pozrela, boli naplnené láskou a nehou a odrazu...

„Verím ti. Aj ja ťa ľúbim a bude mi potešením stáť ti po boku ako tvoja manželka,“ povedala odrazu a tie slová boli preňho takmer viac, než sľub, ktorý sa chystali zložiť pred Bohom a svedkami.

Krátko sa pobozkali a v tom jedinom malom geste bol prísľub ich šťastia v novom živote. Potom jej Alan podal svadobnú kyticu a stojac pri dverách k nej natiahol ruku, ktorou ju vyzýval, aby ho nasledovala. Tentoraz nezaváhala ani na okamih a keď ju pred domom zanechal s otcom, aby ju on sám počkal tam, kde má, teda priamo pred oltárom, srdce im obom bilo ako na poplach a ich tváre zdobili šťastné úsmevy.

„Môžeme?“ spýtal sa Frank a ona mlčky prikývla. Žmurkla na Mathiasa a Eriku, ktorí sa postavili na začiatok uličky a čakali, kým nezačne hrať hudba.

 

http://www.youtube.com/watch?v=JBbPoXQU8yE&feature=related

                                                 

Len čo sa záhradou rozozvučali prvé tóny svadobného pochodu, vykročili deti s košíkmi naplnenými bielo ružovými lupeňmi magnólie a posýpali lístkami uličku, ktorou za nimi kráčala nevesta. Všetci v tej chvíli vstali a s neskrývaným úžasom sledovali, ako mladá žena kráča k svojmu vyvolenému. V lúčoch zlatavého slnka sa leskli jej láskou naplnené oči, keď hľadela na Alana a pri jeho vyznaní sa všetky pochybnosti o správnosti tohto kroku rozplynuli ako hmla.

 

http://www.youtube.com/watch?v=xWi0x_aOzeM

                    

Za sprievodu hudby o chvíľu kráčali ruku v ruke ako manželia, a šťastne sa usmievali na všetkých prítomných, ktorí im blahoželali. Radosti nebolo konca kraja a len čo si vypočuli priania od všetkých, presunuli sa do veľkého stanu, kde na nich čakalo občerstvenie. Nechýbalo tradičné rozbitie taniera pre šťastie, spoločné kŕmenie, ba ani prvý tanec novomanželov.

Zábava bola v plnom prúde, keď si Alan všimol, že sa mu Elein kamsi zatúlala. Chvíľu ju hľadal medzi tancujúcimi dvojicami, či skupinkami postávajúcimi pri stoloch s občerstvením, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď ju zbadal šepkať niečo jednému z hudobníkov. Nevedel, čo má čakať, no o to viac ho šokovalo, keď sa Elein postavila k mikrofónu a tvárou červenou od rozpakov všetkých požiadala o pozornosť.

„Ahojte všetci, som veľmi rada, že ste tu s nami a užívate si s nami tento krásny deň. Pre mňa je jedným z najkrajších v mojom živote a to hlavne preto, že odteraz som už aj oficiálne manželkou toho úžasného muža, ktorý mi ukázal, že na svete je stále ešte veľa krásnych vecí. Preto by som túto pieseň chcela venovať tebe, Alan,“ povedala nežne a ich pohľady sa stretli. Už pri prvých tónoch piesne sa mu rozochvelo srdce a on vedel, že preňho ešte nikdy nikto neurobil niečo také... dojímavé. A potom začala Elein spievať... spievať preňho.

 

http://www.youtube.com/watch?v=Sxf6Xd75yUo

 

Nemohol z nej spustiť zrak a keď dospievala, rýchlo podišiel k pódiu, aby ju vzápätí tuho objal a pobozkal. „Milujem ťa...“ šepkal jej do ucha a bozkával ju tak náruživo a naliehavo, až sa jej podlamovali kolená. Nevadilo im, že ich sledujú všetci pozvaní hostia a nikomu nevadilo, keď sa potom zamilovaná dvojica vzdialila do tmavého kúta záhrady, kde si v spoločnom objatí sediac na lavičke vychutnali ten úžasný pocit.... milovať a byť milovaný.

 

 

Kapitola č.25: Chybami sa človek učí

 


 

O niekoľko rokov neskôr


Alan práve zamykal dvere svojej ordinácie, rozhodnutý si pred večerou trochu oddýchnuť v knižnici s dobrou knihou v ruke. Mal asi tak hodinku čas, kým sa pustí do varenia nejakého rýchleho jedla pre seba a Mathiasa. Elein bola na niekoľko dní v Berlíne, kde mala nejaké jednanie s Mariannou. Odkedy pred niekoľkými rokmi otvorili azylový dom tu v Schonefelde, začala Elein často cestovať do Berlína, kde bolo podobné zariadenie a spolu s Mariannou pracovali a snažili sa vytvoriť podobných centier viac a zároveň získavať pomoc, kde sa dalo.

Tento týždeň bol jedným z tých, ktoré trávil Alan s Mathiasom sám, ale nesťažoval sa. Chlapec pred pár dňami oslávil svoje sedemnáste narodeniny a mal už vlastné záujmy. Len zriedka trávil čas práve s Alanom, ale rozumeli si a medzi nimi bol stále vrelý priateľský vzťah ako keď sa spoznali. Avšak napriek tomu, že ich rodina bola ako každá iná, s každodennými starosťami i radosťami, s časom prišla aj zmena, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Práve prechádzal halou do knižnice, keď zazvonil telefón. S tichým povzdychom a nesmelou prosbou na perách, aby to nebol nik z jeho pacientov, zdvihol slúchadlo a ohlásil sa.

„Čo prosím? To... to bude nejaký omyl,“ jachtal do telefónu a jeho tvár sa zachmúrila. Znovu načúval hlasu n a druhom konci aparátu a hoci to volajúci nemohol vidieť, pokyvoval hlavou na znak porozumenia.

Áno, rozumiem. Vďaka za zavolanie, hneď tam budem,“ zamumlal a jeho hlas znel nanajvýš ustarane. Nevedel, čo si má počať s informáciou, ktorú mu práve oznámili. Jeho únava bola razom preč, no zamyslený výraz vystriedali starosti. Ako sa to mohlo stať? Kde urobil chybu? A ako... ako do čerta toto povie Elein? Tieto a mnohé iné otázky mu vírili hlavou a zúfalo si prial, aby to všetko bol len nejaký zlý vtip. Obrázok Ale keď dorazil na policajnú stanicu a strážnik ho doviedol k cele predbežného zadržania, vedel, že žiaden zlý, ba ani ten najhorší vtip sa nekoná a toto všetko je skutočnosť.

Mathias?“ zavolal na chlapca, ktorý so sklonenou hlavou a trasúcimi sa rukami sedel na starej drevenej lavici za mrežami. Alan mohol jasne vidieť, ako chlapec stuhol a len veľmi pomaly zdvihol hlavu, aby naňho pozrel. Ani jeden z nich sa nezmohol na slovo, len na seba pozerali v nemom úžase. Alan žasol nad tým, ako sa toto mohlo stať a Mathias nad tým, že v očiach muža, ktorý ho už jedenásť rokov vychovával ako vlastného syna, nevidel odsúdenie či zlosť. Avšak videl v nich sklamanie a bolesť a to bolo ešte horšie, než si myslel, že by mohlo byť.

„Si v poriadku? Nie si zranený?“ spýtal sa Alan, keď konečne utíšil všetky svoje besniace emócie. Zlosť, strach, bolesť a sklamanie... áno, to v prvom rade. Lenže teraz na to nebolo vhodné miesto ani čas. Porozprávajú sa doma a potom... potom vymyslí nejaké riešenie.

„Som v pohode,“ zamumlal chlapec a znova uprel zrak na svoje topánky, ktoré z nejakého jemu neznámeho dôvodu boli zaujímavejšie než pohľad na Alana.

Kaucia je zaplatená, musíme podpísať nejaké papiere a pôjdeme domov,“ oznámil chlapcovi a sledoval, ako sa pomaly postavil a váhavým krokom prešiel k nemu. Videl prekvapenie v chlapcových očiach, keď mu položil ruku na rameno a jemne, v snahe povzbudiť ho, stlačil. Ich pohľady sa opäť stretli a tentoraz bola Mathiasova ľútosť jasne viditeľná v každej jeho črte tváre, v každom pohybe, ale hlavne... v jeho očiach.Obrázok

„Prepáč. Ja... nechcel som,“ hlesol zlomene, no Alan ho zarazil.

Povieme si to doma,“ jeho rozhodný, avšak pokojný tón na chvíľu stlmil tornádo chlapcových výčitiek svedomia. Ale len na tú potrebnú chvíľu, kým neboli vybavené všetky papiere a formality.

Cesta domov im v napätom tichu ubiehala len veľmi pomaly. Obaja uzavretí vo svojom vnútri premýšľali, čo ich čaká a čo sa v ich živote zmení. Jedno však bolo isté... tie zmeny nebudú malé.

„Myslím, že by ti prospela sprcha. Ja zatiaľ pripravím nejaké sendviče a porozprávame sa,“ povedal Alan, len čo sa za nimi zatvorili dvere.

„Alan, ja by som...“ začal Mathias, ale prísny pohľad staršieho muža zastavil príval slov.

„Povedal som, aby si si dal sprchu. Za chvíľu ťa čakám v obývačke,“ zopakoval, tentoraz dôraznejšie Alan a sledoval chlapca, ktorý sa podvolil a vyšiel po schodoch do svojej izby.

Obrázok Keď si bol Alan istý, že je sám a nik ho nevidí, nervózne si rukou prehrabol vlasy a na tvári sa mu usadil nepokojný výraz. Nevedel, čo robiť. Až doteraz sa zdalo byť všetko v ich spoločnom živote jednoduché a zrejmé... ak sa pohádali, zmierili sa. Keď boli šťastní, radovali sa spoločne. Prirodzená rodinná dynamika, ktorú teraz narušil nikým neočakávaný výbuch. A on, Alan, stál na okraji kráteru, ktorý ten výbuch spôsobil a nevedel, ako prejsť cez tú priepasť. To, za čo Mathiasa zavreli bol možno ten najmenší trestný čin, ktorého sa mohol dopustiť, ale tými to väčšinou začína. Krádež, pre niekoho bezvýznamný čin, ktorý sa môže rozvíjať stále ďalej a čo bude potom? Ozve sa raz telefón a v ňom mu policajt oznámi že jeho syna... áno, vždy o ňom uvažoval ako o synovi, aj keď neboj jeho vlastný, že jeho syna zatkli za krádež, pri ktorej došlo k vražde? Alebo... nie, ani len pomyslieť na to, že by bol pri tom čine zabitý on sám. Rýchlo prešiel do kuchyne a začal pripravovať sendviče. Vedel, že nesmie myslieť na to najhoršie, vedel, že musí dať chlapcovi opäť šancu. Bola to mladícka chyba, on sám sa niekoľkých dopustil a skončil vo väzení, ale práve preto, že to poznal, nemohol dopustiť, aby sa tam Mathias niekedy znova ocitol.

Začul zvuky prichádzajúce z obývačky a tak v rýchlosti dokončil posledné sendviče, aby sa mohol presunúť k chlapcovi. Teda, mladému mužovi, opravil sa v duchu. No len čo ho z badal schúleného v kresle, spomienky naňho doľahli plnou silou a on v ňom videl stále chlapca, ktorý potrebuje jeho ochranu. Aj teraz ju potreboval.

Položil tanier na stôl a sadol si vedľa Mathiasa. Videl, ako sa zdráha vziať si kúsok chleba do ruky, hoci musel byť určite hladný, a tak ho posunkom ponúkol, nech sa naje. Nevedel, kde sa v ňom bral ten pokoj, s akým dokázal trpezlivo čakať na vhodný okamih k rozhovoru. Ale... v skutočnosti ten vhodný okamih nikdy nebol a na toto ani nikdy nebude.

Čo sa stalo?“ spýtal sa odrazu a bol rád, že v tej chvíli nemal Mathias v ústach nič, inak by hrozilo, že sa zadusí. Obaja však vedeli, že dlhšie to už nemôžu odkladať.

Mathias sa zhlboka nadýchol a sústredene hľadel na svoje ruky.

Boli sme s chalanmi v jednom opustenom skladisku, kde sa stretávame a robili sme si srandu. Jeden z nich sa vyťahoval, že už pár krát niečo šlohol a potom...“ odmlčal sa a naprázdno prehltol. Odrazu nevedel, ako pokračovať. Jemu samému to dávalo v hlave zmysel, ale niekomu ako Alan... pocítil ruku na svojom ramene a to mu dodalo trochu odvahy, aby pokračoval.

„Odrazu navrhol, že to musíme skúsiť a zažiť ten skvelý pocit slobody, keď nám nič nebráni v tom, vziať si čo chceme. Nechcel som to urobiť! Naozaj nechcel!“ zvolal takmer zúfalo Mathias a hľadal pochopenie v Alanových očiach.

„Prečo si to urobil, keď si nechcel? Mohol si povedať nie,“ povedal Alan a jeho hlas bol naplnený sklamaním.

„Skúsil som to,“ priznal chlapec a hlava mu opäť poklesla a odrazu sa cítil ako desaťročný chlapec miesto takmer dospelého muža. Ale po tom čo sa dnes stalo... rozhodne to nebolo dospelé a on si to uvedomoval. „Všetci sa tvárili tak... ja neviem, ako to povedať. Ich výraz ma obviňoval zo zbabelstva a ja... ja som nechcel byť zbabelec! Nechcel som prísť o kamošov!“ zvolal a začal sa nervózne prechádzať tam a späť.

„Povedať NIE nie je zbabelstvo. Postaviť sa priateľom, aj keď tí chlapci čo boli s tebou by sa sotva dali za priateľov označiť, vyžaduje viac odvahy než ísť slepo za tým, čo sa prieči tvojmu svedomiu a tvojmu presvedčeniu. Teraz to možno tak nevidíš, ale raz si každý z vás, aspoň v to dúfam, povie, že mal mať dosť odvahy, aby tam nešiel. Snáď raz aj oni oľutujú, že sa nechali zviesť z cesty,“ hovoril Alan a pozorne sledoval mladíka.

ObrázokChcel som nakoniec cúvnuť, keď sme stáli pred tým obchodom, ale Rob vytiahol zbraň a v tej chvíli som spanikáril. Už nebolo cesty späť, ak som nechcel, aby to namieril na mňa,“ priznal napokon tak potichu, že ho Alan sotva počul. N o len čo mu došiel pravý význam jeho slov, zbledol. Až doteraz nevedel, že do toho boli zapletené aj zbrane a po tomto zistení mu nesmierne odľahlo, že je Mathias v poriadku a okrem poriadneho šoku obišiel bez akejkoľvek ujmy. Vstal z gauča a podišiel k chlapcovi, ktorý len zmätene pozeral, čo sa deje, keď sa ocitol v pevnom, bezpečnom objatí.

„Už nikdy neurob takú hlúposť, rozumieš? Vieš, čo všetko sa mohlo stať?“ vravel hlasom plným bolesti a pristihol sa, ako chlapcom trasie, akoby ten pohyb mal ešte viac zvýrazniť jeho slová.

Sľubujem, že to už nikdy neurobím. Naozaj...“ sľúbil Mathias a rozplakal sa ako malý chlapec. Tak veľmi sa bál počas celého dňa a keď ich nakoniec chytili a jemu sa nič nestalo, bál sa Alanovej reakcie. A samozrejme reakcie tety Elein. Nechcel v ich očiach vidieť zavrhnutie a nenávisť, ako sa mylne domnieval, že tam nájde. Po otcovej smrti mu dali všetko čo mohli, aby z neho vychovali slušného človeka a on sa im odvďačil takto... ako by ho po tom všetkom ešte mohli mať radi? Lenže... podcenil ich. Teraz to už vedel. Viac než kedykoľvek predtým teraz cítil, ako veľmi ho má Alan rád a že sa oňho bál. Možno bol sklamaný a nahnevaný, ale v prvom rade sa bál oňho... o chlapca, ktorého pred pár rokmi ani nepoznal a nebyť svadby s Elein, nikdy by nebol viac než priateľ. Teraz bol jeho otcom a tým objatím uvoľnil všetko jeho napätie a on dovolil slzám, ktoré ho pálil v očiach, aby našli cestu von. Chcel nimi odplaviť ten strach, čo ho gniavil celú dobu a to sa podarilo.

Alan cítil, ako napätie z chlapcových ramien opadalo a stále ho objímal, šepkajúc mu tiché slová na upokojenie. Zrejme ho nepočul, ale tie slová patrili jemu samotnému, tak ako patrili Mathiasovi. Dnes večer prekročili neviditeľnú bariéru svojho vzťahu otca a syna, o ktorej ani jeden nemal tušenie, že tam je. Alan vedel, že by preňho urobil všetko, čo bude musieť, aby ho ochránil a Mathias vedel, že sa naňho môže kedykoľvek spoľahnúť. Sľub, ktorý chlapec vyslovil, že už to nikdy nespraví, bol obom zárukou, že táto situácia bola naozaj prvou a poslednou. Avšak stále bolo vo svete a v živote toľko iných možných problémov, do ktorých sa Mathias mohol dostať...

Povieš to tete Elein ty, alebo musím sám?“ spýtal sa po chvíli Mathias a v jeho lesklých očiach sa mihol záblesk strachu. A Alan sa zamyslel. Veril tomu, že sa chlapec sám vytrestal a poučil, a tiež veril, že to viac neurobí. Sám bol vystrašený tým, čo sa stalo, ako by to asi vzala Elein? Nie... nemusí to vedieť. Ak by to bolo nutné, povie jej to, ale nie teraz. Vedel, že ak by vyšlo najavo, že jej niečo zatajil, budú z toho nepríjemnosti, ale rozhodol sa to riskovať. Dúfal, že by jeho a El nič nerozdelilo... určite nie nejaká hádka. Na to toho mali za sebou obaja viac než dosť.

„Tentoraz to môže zostať medzi nami. Odpracuješ si verejnoprospešné práce, ktoré ti pridelili a nájdeš si brigádu, aby si vrátil peniaze na kauciu, ktoré šli z fondu, ktorý sme pre teba s Elein založili. Našťastie ho spravujem ja, takže sa to Elein nedozvie, ale kvôli nám obom dúfam, že toto bolo naposledy,“ povedal vážnym hlasom a v Mathiasovych očiach bolo toľko úľavy a vďaky, až z toho zahrialo pri srdci.

„Ďakujem,“ šepol mladý muž. Alan len prikývol a objal chlapca okolo ramien. Po zvyšok večera spolu sedeli mlčky, ponorení do vlastných myšlienok.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

xyxy

(lukas, 11. 10. 2009 16:28)

strasne super je to pribeh o zivote ziadny vimisel paci sa mi to

Konečne

(Kathy, 17. 1. 2009 21:31)

som sa k tomu dostala. Lucka moja drahá, ďakujem za venovanie takej úžasnej kapitoly! Tá svadba bola krásna, ako už tu bolo spomínané, napísala si to citlivo a jemne, a neprepchala si to cukríčkami. A Alan a Mathias? Rovnako citlivéa dobre napísané. Skladám klobúk, a opakujem sa: toto by malo vyjsť aj knižne, nech si to môžem ísť kúpiť a chváliť sa návštevám, pozrite, ja osobne poznám túto skvelú autorku! :-) A už sa teším na ďalšiu kapitolu...

krasny povanocni darek

(Tereza, 4. 1. 2009 18:09)

pokracovani super.. jen jsem zvedava co vsechno se jeste semele :)

Lucy,

(soraki, 3. 1. 2009 16:51)

takový zvrat! Jen mě trochu zmátl ten název, ale to nic, to už jsem celá já ;-)
Jednoznačná pochvala! Moc moc hezky popsaný vztah otec-syn. Jsi prostě holka šikovná :-D

Já jsem teď nějak zaseklá, fakt, seknu k tomu a... nic po deseti smazaných větách to vzdám a jdu dělat něco jiného...Možná je to tím, že kolem pořád poskakuje malá a manžel taky pořád něco chce... no, však v pondělí už jde do práce a malá do školky, budu mít konečně čas :-D

ja len toľko...

(Efka, 2. 1. 2009 22:43)

keď si čítam teraz tie dve poviedky od teba (veď vieš) a porovnávam, tak síce toto je vymykanejšie - si si vycibrila svoj spisovateľský štýl, ale......... Obe dielka sú skvelé v opisovaní takých krásnych vzťahovm ako sú "on a ona" ale teraz mám na mysli hlavne "otec a syn". Jednoducho - toto je v tebe, ten dar... :-)

protože Lucy

(sevy, 2. 1. 2009 22:25)

píše pro radost svoji a taky radost naši... a protože tady dle návštěvnosti čtenáři chodí, ale většina nenapíše, ikdyž zanechané komenty naopak činí radost Lucy (ale jestli udělá čtenář radost spisovateli je zřejmě většině fuk, ale když spisovatel udělá radost čtenáři je samozřejmostí, že?), tak jsem se rozhodla zanechat ti ještě koment jeden... protože já čtu a jsem strašně ráda, že píšeš, tvé práce si vážím a byla bych ráda abys své povídky i nadále uveřejňovala pro naše potěšení a nepsala je do šuplíku, pro potěšení vlastní!!!
proto děkuji za kapitolku! je moc pěkná!!! ;o)

hm, co napsat...

(sevy, 2. 1. 2009 20:40)

vyznamenala jsi se!!! ;o) já kdybych tě už trochu neznala a nevěděla co studuješ, normálně bych tvrdila a se všemi se hádala, že určitě studuješ psychologii! krásně jsi to popsala! a to objetí, z duše jsi mi psala (však víš) ;o))... takže ještě ke kapiole, jednim slovem KRÁSA!!!
a teď pár slov k obrázkům, na konci této povídky (doufám, že to hned tak nebude) uděláme sumu, kolik známých bylo použito ;o))) ...mathy je pěkný, ale alan je alan! :o)))

už to majú za sebou

(Efka, 2. 1. 2009 18:03)

ja som mala na svadbe Griega, lebo Svadobný pochod sa mi zdal otrepaný :-D Ale tie kvetinky vo vlasoch... ach jo... Aj ja som mala... a aj snáď 60-70 ďalších sponiek a vláseniek... :-D No, tiež som si zaspomínala.
Inak som sa trochu bála tejto kapitolky,že bude preťapkaná ružovučkým cukrú-cukrú... :-))))))) ale nie, veru nie... BOLA SKVELÁ! popis svadby tak akurát a hlavné bolo psychické prežívanie tohto zlomu v živote postáv. Výborne!

Soraki,

(Lucy, 2. 1. 2009 10:40)

ja teraz tvoje stránky aktualizujem každých 5 minút,lebo svojim pokračovaním si ma fakt dostala a na ten záver sa už celá trasiem. No a ako odblokovať? Ja som medzitým napísala dačo iné a hlavne- pssst, toto je tajomstvo, objavila som skvelú poviedku a kým som ju nedočítala, tak nehrozilo, že dačo napíšem. No a teraz, aby som zahnala to čakanie na záver, proste píšem.
Našťastie táto kapitola bola zlomová a viem, že po nej sa budem posúvať už rýchlejšie, aj keď zas budem obmedzená časom- práca a k tomu učenie na štátnice, fuj, už teraz je mi z toho zle.
Inak kapitolu čakaj najskor až po 7 hodine večer

Lucy,

(soraki, 2. 1. 2009 10:34)

ta svatba mi vyrazila dech... a ty první dvě písničky - vzpomněla jsem si na vlastní svatbu, taky nám je hráli, úplně jsem měla slzy v očích, jen nevím jestli to bylo tou kapčou nebo vzpomínkama ;-)

A propos, potřebuju taky "odblokovat" stojím na místě a nemůžu udělat ten krok vpřed... poraď

a budu si to tu kontrolovat :-D /ne že bych to nedělala pravidelně alespoň 2x za den :-D/

Tak

(Lucy, 2. 1. 2009 0:37)

a ďalšia kapitola je hotová. Keď sa človeku raz podarí odblokovať, ide to skoro samo. No a pripravte sa, nebudem vás šetriť. Kapitola by tu mala byť zajtra večer

hurááá...

(sevy, 1. 1. 2009 21:03)

a máme to tu! *YAHOO* jsem se těšila ani nevíš jak! ;o) popis moc pěkný, to jak je kapitola proložená písničkami,taky super! ;o) já osobně bych v případě alana, teda rozhodně neváhala! :o))) moc se mi to líbilo! a slibuji, že tě dnes už nebudu otravovat abych vyzvěděla kdy bude další, začnu až od zítřka! ;o)))
PS: jsem ráda, že sis odpustila to odlamování kolen :o)))