Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 23.kapitola

4. 12. 2008

Kapitola č. 23: Kedy bude svadba?

 

Čím dlhšie Elein uvažovala o Alanovom nápade, tým viac sa jej tá myšlienka pozdávala. Dokonca sa zdôverila sestrám a keďže aj tie ju podporili, rozhodla sa to zrealizovať. Jej prvou úlohou bolo zohnať voľné priestory. Keď sa zamyslela nad tým, ako to celé usporiadať, zišlo jej na um, že by bolo rozumné zariadiť dva samostatné objekty. Jeden, ktorý by slúžil ako také riadiace centrum, a druhý ako akási ubytovňa pre ženy, ktoré nemajú kam ísť. Samozrejme, toto ubytovanie by bolo len dočasné, kým by si ženy usporiadali svoj život a začali odznova.

S kancelárskym priestorom až taký problém nebol. Podarilo sa jej zohnať niečo na kraji mesta, neďaleko ich domu. Bolo to výhodné nielen pre ňu, že nemusí dochádzať ďaleko každý deň, ale možno neskôr, keď bude potrebovať Alanove konzultácie, mohlo by to byť praktické.

Čo sa týka ubytovacích priestorov, bolo to trochu ťažšie, najmä preto, že chcela niečo blízko nemocnice. Napokon sa na ňu usmialo šťastie a nemocnica jej poskytla budovu, ktorú pred rekonštrukciou areálu využívali ako ubytovňu pre zdravotné sestričky. Tie dnes mali novú a táto zostala nevyužitá. A to, že bola z časti vybavená, bolo ďalšie plus, ktoré hralo v Eleinin prospech.

Do práce sa zapojil snáď každý, kto len mohol. Elein oslovila pár známych žien z mesta, ktoré jej prisľúbili svoju pomoc v centre a pokiaľ šlo a zariadenie kancelárií a ubytovne... Frank Bauman poznal truhlára, ktorý ochotne vyrobil všetok nábytok za symbolickú cenu. Martin sa postaral o všetky povolenia a právne záležitosti, ktoré s otvorením súviseli a Adriana vydražila niekoľko svojich obrazov, pričom všetok zisk venovala azylovému domu Nádej, ako ho pomenovali. Okrem toho obvolala pár študentov z kurzu, ktorý viedla a tí ochotne pomaľovali priestory ubytovne najrôznejšími výjavmi, aby tak odstránili monotónnosť bielych stien.

Do slávnostného otvorenia ostávalo len niekoľko dní a blížiacim sa termínom rástla aj nervozita patrónky celého projektu. Keďže sprvu Elein nevedela, ako to celé nejakým spôsobom uviesť do povedomia spoločnosti, rozhodla sa napísať článok do novín, kde predtým pracovala. Šéfredaktor bol našťastie jej dobrý známy a vyšiel jej v ústrety.

Celý článok pojednával o potrebe lásky a porozumenia v rodinách, o pocite bezpečia a istoty, ktoré sú nevyhnutné k šťastnému životu. Elein sa prostredníctvom tohto článku snažila otvoriť oči ženám, ktoré sú týrané a presvedčiť ich o tom, že zotrvávať v tomto vzťahu len kvôli deťom či strachu nie je správne. Chcela dať ženám možnosť prísť na to, že život, to nie je len bolesť a trápenie. 

Alan sedel v kresle a popíjal svoj obľúbený čaj. Práve dočítal Eleinin článok, ktorý dnes vydali a pocítil obrovskú pýchu. Bol hrdý na to, že žena, ktorá toto písala a dokázala zorganizovať celý tento projekt, stála po jeho boku ako partnerka. Miloval ju a vedel, že nikdy neprestane. Za posledných niekoľko týždňov ľutoval, že kedysi súhlasil s tým, že sa uspokojí so vzťahom bez akýchkoľvek formálnych záväzkov. Sprvu si myslel, že po Erikinej smrti sa už nikdy neožení, ale teraz s Elein by si želal viac než predtým, spečatiť ich lásku manželským sľubom. Ona však zrejme stále trvala na tom, že už sa nikdy nevydá. Chcel jej dopriať čas a tak na ňu nenaliehal. Možno raz...

"Tak čo na to hovoríš? Nie je to príliš? Nechcela som, aby to vyznelo ako nejaká propaganda či také niečo," vytrhol ho zo zamyslenia jej tichý hlások.

"Je to skvelé. Je to precítené, avšak nie precitlivené. Tie ženy potrebujú predovšetkým pochopenie a pomocnú ruku a týmto," ukázal na článok v novinách," týmto si im ukázala, že presne to u teba nájdu. Som na teba hrdý, El." povedal a natiahol k nej ruku, aby si ju mohol stiahnuť k sebe na kolená.

"Si si istý?" spýtala sa nervózne a tvár jej zalial rumenec.¨

"Istý? Viac než istý a bol by som rád, keby si si konečne aj ty začala viac veriť. Nemáš najmenší dôvod spochybňovať to, čo robíš," uisťoval ju, nepúšťajúc ju zo svojho náručia.

"Ďakujem. Neviem, čo by som bez teba robila," odvetila s úsmevom a položila si hlavu na jeho rameno.

"Nemysli na to. Som a vždy budem s tebou. Milujem ťa," šepol jej do ucha a naklonil sa k jej perám, aby ju pobozkal.

Slávnostné otvorenie Nádeje bolo sprevádzané radosťou a nadšením. Boli tu všetci tí, ktorí pre Elein niečo znamenali. Ďalej tu boli jej bývalí kolegovia z novín, riaditeľka miestnej kliniky, ktorá jej nápad s nadšením podporovala a tiež jej nová priateľka, Mariana Neumannová. Práve táto žena Elein veľmi pomohla s prípravami, pretože sama riadila podobné zariadenie v Berlíne. Len čo sa dozvedela o tom, že sa Elein pokúša presadiť svoj nápad tu, v Schönefelde, zavolala jej a ponúkla svoju pomoc.

Zábava vrcholila a Elein stála obklopená svojimi najbližšími pri stole s drobným občerstvením. Alan ju držal majetnícky okolo pása a šepkal jej čosi do ucha, keď sa k nim otočili Frank s Mathiasom, obaja som šibalským úsmevom na tvári.

„Aj ja som sa už nad tým zamýšľal, Mathy,“ povedal Frank tak, aby ho počula Elein i Alan. Tí boli doteraz tak zaujatí sami sebou, že netušili o čom sa hovorí.

„Čo si vravel, ocko?“ spýtala sa El a mierne sa začervenala.

„Pýtal som sa dedka, kedy budete mať s Alanom svadbu,“ odpovedal chlapec. V tej chvíli sa Elein vytratila takmer všetka farba z tváre. Doteraz nikomu z rodiny nepovedala, že sa s Alanom nevezmú. Nie, že by nechcela, ale po Konrádovej smrti si povedala, že sa viac nevydá. Alan s tým súhlasil a tak to považovala za uzavretú kapitolu. Občas sa síce pristihla, že premýšľa o tom, aké by to bolo, byť oficiálne Alanovou manželkou, ale vždy tie myšlienky rýchlo zaplašila.

„Vieš, Mathy... my s Alanom...“ jachtala a pohľadom prosila Alana o pomoc.

„Ide o to, že som El ešte nepožiadal o ruku,“ vmiesil sa do rozhovoru Alan a skúmavo sledoval, ako na jeho slová zareaguje Elein. „Bál som sa, že ma odmietne a tak som s tým doteraz otáľal, ale... máte pravdu. Je najvyšší čas urobiť prvý krok,“ povedal a zhlboka sa nadýchol, vedomý si toho, že ho všetci pozorujú. On sa však snažil ignorovať toto publikum a otočil sa tvárou k Elein.

„Elein, ty vieš, čo k tebe cítim a môžem len dúfať, že moje city opätuješ. Preto ťa teraz tu, pred všetkými týmito ľuďmi, žiadam, staň sa mojou ženou!“ vyslovil svoje tiché vyznanie a čakal, čo odpovie.

„Alan... čo to... predsa sme si povedali...“ jachtala zmätene a nesúhlasne krútila hlavou. „To nejde... nemôžem!“ zašepkala zúfalo a nevšímajúc si prekvapené pohľady svojich hostí, vybehla do tmavej noci.

Alan zostal stáť ako obarený a cítil ľútostivé pohľady, ktoré sa k nemu upierali. Do čerta s vami! Nestojím o vašu ľútosť! Hovoril si v duchu a stále pozeral na dvere, za ktorými zmizla.

„Čo sa stalo, Alan?“ spýtal sa Frank Bauman ustarane.

„To nič, len sa to zbehlo asi príliš rýchlo,“ povzdychol si Alan a rukou si pretrel unavené oči. „Pôjdem za ňou, prosím, postarajte sa zatiaľ o hostí,“ dodal a vybehol za Elein.

Nemusel ju hľadať dlho. Sedela na lavičke pod starým dubom, ktorý teraz vyzeral rovnako opustene ako Elein. Podišiel až k nej a prehodil jej cez ramená svoj kabát, ktorý v rýchlosti zobral z vešiaka.

„Mala by si sa vrátiť dnu skôr, než prechladneš,“ dohováral jej potichu, ale ona akoby ho ignorovala. „Elein, hovor so mnou. Pokojne krič, plač, alebo mi daj facku! Čokoľvek, len so mnou hovor. Povedz mi, čo som urobil zle?“ žiadal po chvíli, keď aj naďalej mlčala. Samozrejme, že vedel, čo urobil zle. Nemal ju žiadať takto pred všetkými. Mal to urobiť tak, ako si to plánoval, ale okolnosti viedli k tomu, čo sa napokon stalo.

„Čo si urobil? Ty sa ešte pýtaš?“ zvolala odrazu a vstala tak prudko, až jej kabát skĺzol z ramien. „Myslela som, že sme sa dohodli, že žiadna svadba nebude. Mal si mi pomôcť to všetkým povedať a nie ma pred nimi žiadať o ruku. Čo si tým chcel dokázať? Chcel si sa blysnúť v lepšom svetle a zo mňa urobiť nevďačnicu, ak by som si dovolila ťa odmietnuť?“

„To by ma nikdy nenapadlo,“ povedal Alan pokojne na svoju obhajobu.

„Tak čo si tým chcel dosiahnuť?“ spýtala sa rezignovane a napriek tme mu pozrela do očí.

„Všetko sa to týmto skomplikovalo, to nepopieram. Keby tvoj otec a Mathias nezačali, neurobil by som to takto. Ale keď už to raz bolo vonku a oni čakali na našu odpoveď...“

„Mali sme povedať pravdu, že žiadna svadba nebude!“

„Ja som ale dúfal, že zmeníš názor,“ povedal tak potichu, že ho sotva počula.

„Čože?“

„No tak, El! Povedz mi, že ťa ani raz, ani na malú chvíľu nenapadlo, aké by to bolo. Ja viem, čím všetkým si si prešla a viem, že si sa nechcela na nikoho viazať. Chápem to, ale... milujem ťa, Elein a chcel by som, aby si so mnou bola do konca života. Chcel by som ťa svojim priateľom predstaviť ako svoju krásnu, inteligentnú, vtipnú a vo všetkých ohľadoch skvelú manželku. Chcel by som, aby sme boli úplná rodina. Ty, ja a Mathias. Ver mi, Elein, nechcel som ťa požiadať o ruku takto,“ vysvetľoval tichým, emóciami zastretým hlasom.

„Mám ti veriť, že si ma v podstate chcel požiadať o ruku a toto len vyplynulo zo situácie? Prečo by som mala?“Obrázok

„Pretože ma ľúbiš?“ skúsil opatrne a usmial sa, keď porazenecky zvesila ramená. Rukou siahol do kapsy a vytiahol odtiaľ krabičku, ktorú mal v pláne vytiahnuť až večer, keď budú osamote.

„Chcel som ti ho dať dnes večer. Chcel som, aby si vedela, že si pre mňa všetkým a ak si spokojná s tým, ako to medzi nami je, nebudem naliehať. Ale vedz, že by si zo mňa urobila toho najšťastnejšieho muža na svete, ak by si sa za mňa vydala,“ priznal a nasadil jej prsteň, ktorý jej padol ako uliaty.

„Bojím sa. Mám strach z toho, že po svadbe ten krásny sen skončí a ja...“ šepkala zlomeným hlasom.

„Milujem ťa, Elein. Veríš mi?“ spýtal sa a značne mu odľahlo, keď prikývla. „Nechcem, aby sa po svadbe čokoľvek zmenilo. To, že sa staneš mojou ženou neznamená, že sa staneš mojím majetkom, ako to bolo v tvojom prvom manželstve a ak... ak budeš mať pocit, že so mnou viac nemôžeš vydržať...“ zvyšok vety nechal visieť vo vzduchu. Chcel pre ňu len to najlepšie a chcel, aby bola šťastná, aj keby to malo byt bez neho, ale nemohol jej sľúbiť, že by o ňu nebojoval. Mal ju príliš rád na to, aby ju nechal odísť bez jediného slova.

„Verím ti. Aj ja ťa ľúbim a ak si si istý, že to chceš, tak... dobre, vydám sa za teba,“ sľúbila  a tvár sa jej rozžiarila radostným úsmevom.

„Naozaj?“ spýtal sa, akoby tomu nemohol uveriť, čo bola v podstate pravda.

„Naozaj, ale musíš mi sľúbiť, že na svadbu neobjednáme sláčikové kvarteto,“ doberala si ho s úsmevom.

„Ehm, tak dobre. Počkám s tým až na naše desiate výročie,“ vtipkoval a pritiahol si ju bližšie, aby ju konečne mohol pobozkať. Keď sa od seba po chvíli konečne odtrhli, zablúdil pohľadom k budove, v ktorej sa veselili ich priatelia.

„Nepôjdeme im to oznámiť, alebo si to necháme ešte chvíľku pre seba?“ spýtal sa. Elein sa na malý moment zamyslela, no potom s tichým povzdychom vykročila vpred.

„Myslím, že ak sa chceme vyhnúť najrôznejším špekuláciám, mali by sme sa tam  vrátiť čo najskôr. Ktovie, aké fámy by sa inak začali šíriť,“ uvažovala kráčajúc po jeho boku.

Verejné oznámenie o ich zasnúbení bolo sprevádzané radostným potleskom a nasledované nespočetnými gratuláciami. A preto sa nemožno čudovať, že si obaja vydýchli, keď neskoro po polnoci nasadli do auta so spiacim Mathiasom a vyrazili domov.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

(kathy, 8. 12. 2008 20:52)

Ďakujem, ďakujem, ďakujem!!! Je to krásne, a vždy som bola za to, aby sa tí dvaja vzali. Mimochodom, tá fotka nevznikla na objednávku pre tvoju poviedku? ;-) A teším sa na rozprávkovú svadbu d:-P

2 peknučké dejové línie v 1 kapitolke

(Efka, 5. 12. 2008 5:28)

Fakt, veľmi pekne napísané. Precítene. So zvyškom som ťa zbombardovala na ICQ :-)))

tiez si myslim

(cherry, 4. 12. 2008 22:47)

ty ju predsa nikdy nenechas vydychnut, vsak? len uz nikoho nezabi, dobre?

metanefridia:

(Lucy, 4. 12. 2008 22:47)

no to si ešte rozmyslím, ale možno ešte aspoň v jednej budem dobrá teta Lucy a vystrojím tým dvom rozprávkovú svadbu, čo vy na to?

...

(metanefridia, 4. 12. 2008 22:38)

tak tato kapitola bola az pripekna, v dalsej nam to asi nedarujes, vsak, Lucy? :)

skvele

(Tereza, 4. 12. 2008 21:08)

:)

Lucy,

(soraki, 4. 12. 2008 19:26)

nádhera, souhlasím se sevy, já bych mu to taky odkývala hned na místě...

jejko

(Hannuska, 4. 12. 2008 18:17)

ja mam momentalne zaracha, tak sa sem casto nedostanem. teraz som si precitala par kapitol a ako inac, su uzasne.

...

(Sorcha, 4. 12. 2008 18:17)

to je moc pěkná kapitolka. Doufám že už bude konečně šťastná...

lucyku,

(sevy, 4. 12. 2008 16:10)

mě se to moc líbilo! co více dodat... snad jen, že já bych mu ano řekla hned.. :o)))) a ten obrázek by se hodil ;o)