Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 20.- 22. Kapitola

23. 11. 2008
Kapitola č. 20: Stráty


Zvonenie telefónu vytrhlo Elein zo zamyslenia. Stála pri okne vo Vernovom byte a čakala, kým si jej otec zbalí nejaké potrebné veci. Bol to už týždeň, odkedy jej brata odvolali a odvtedy býval Frank i Mathias u nich v dome. Dnes však jej otec trval na tom, že sa musí vrátiť domov a vziať si ešte nejaké veci. Elein dobre vedela, že by otec najradšej zostal doma, hoc aj sám. Snažila sa ignorovať jeho mrmlanie o tom, že ich otravuje a pri každej príležitosti ho uisťovala, že sa s Alanom tešia z ich prítomnosti.

Telefón opäť zazvonil a ona siahla po telefónnom slúchadle.

Byt Verna Baumana,“ ozvala sa a čakala, kým sa ozve niekto na druhej strane.

To si ty, Elie? Tu Glória,“ ozval sa v slúchadle hlas jej sestry.

Ahoj, Glória... deje sa niečo?“ spýtala sa opatrne, súdiac podľa sestrinho rozochveného hlasu.

Volala som k vám domov, ale Alan povedal, že ste šli do Vernovho bytu. Znamená to, že sa ešte stále nevrátil?“ spýtala sa staršia zo sestier.

Nie, ešte nie. Prečo? Glória, čo sa stalo?“ zopakovala svoju otázku nástojčivejšie. Odpovede sa však bála.

El, dnes ráno... pozerala som správy a... ten havarovaný tanker, ku ktorému odvolali Verna a celú jeho skupinu...“ hlas jej preskakoval a Elein premohla hrozná predtucha.

No tak už hovor!“ vyzvala ju Elein ostrejšie, než mala v úmysle. Počula hlboký povzdych a jej pohľad opäť zablúdil k oknu, pred ktorým zastavilo čierne auto a z neho vystúpili dvaja muži v uniformách.

Došlo k ďalšej nehode a ten tanker... vybuchol. Niekoľko ľudí je nezvestných...“ jachtala Glória, ale to už Elein nevnímala. Pohľadom sledovala mužov mieriacich k ich domu a o zlomok sekundy neskôr sa bytom rozľahol zvonček. Slúchadlo jej vypadlo z ruky, keď sa rozbehla k dverám a bzučiakom otvorila vchodové dvere paneláku. Nevydržala však čakať za zavretými dverami a vybehla im oproti.

Čo je s Vernom? Čo je s mojim bratom?“ vyhŕkla, len čo stála zoči- voči nezvaným návštevníkom.

Obrázok

Ste príbuzná Verna Baumana? Môžeme sa porozprávať niekde v súkromí?“ ozval sa vysoký muž s čiernymi vlasmi, ukrytými pod námorníckou čiapkou. Elein ich ako v mrákotách viedla do bratovho bytu, kde už čakal jej otec s nechápavým výrazom v tvári.

Elie, čo sa deje? Glória čosi nezmyselne mumlala do telefónu a...“ spustil Frank Bauman, ale zarazil sa, keď zbadal dvoch mužov stojacich

za Elein.

Ocko...“ na viac sa Elein nezmohla a podišla k otcovi. Objal ju okolo ramien, akoby jej chcel dodať odvahu k tomu, čo malo prísť.

Pán Bauman, sme z námornej služby a prišli sme... určite viete, že pred pár dňami došlo k nehode ropného tankeru, ku ktorej boli odvolaní mnohí členovia pobrežnej hliadky,“ začal jeden, ktorý mal podľa Elein vyššiu hodnosť.

Áno, syn nás pred pár dnami informoval,“ prikývol Frank a podozrievavo si oboch prezeral. „Stalo sa niečo?“

Dnes skoro ráno došlo k ďalšiemu nešťastiu. Pri jednej z akcií došlo k výbuchu a niekoľko záchranárov bolo vážne zranených,“ pokračoval muž a po Eleininom výkriku sa na chvíľu odmlčal. Pohľadom hľadal pomoc u svojho kolegu, ktorý si odkašlal a pokračoval.

Žiaľ, došlo i k stratám na životoch a váš syn a brat...“

Nie! Čo sa mi to tu snažíte nahovoriť! Vern predsa... to... nie, tomu neverím! Možno je zranený, alebo nezvestný, ale nie...“ jachtala Elein a zúfalo pozrela na otca, ktorého výraz bol nepreniknuteľný.

Ocko, povedz niečo!“ žiadala, no márne.

Ste si istí?“ spýtal sa mužov a tí len mlčky potvrdili svoje predošlé slová.

Je nám to veľmi ľúto. Prijmite našu úprimnú sústrasť,“ vyjadril muž svoju účasť a natiahol k Frankovi ruku. Ten ju mlčky prijal, no hneď potom sa zvrtol na podpätku a bez slova odišiel z obývačky.

Ocko!“ volala za ním Elein, úplne zdrvená správou o bratovej smrti.

Budeme potrebovať, aby ho niekto identifikoval, aby sme mohli vydať telo,“ pokračoval jeden z uniformovaných mužov a ona na nich stále len nechápavo pozerala. V očiach ju pálili slzy a ich slová akoby k nej doliehali z veľkej diaľky. Nepatrne prikývla a priala si zobudiť sa z ďalšej nočnej mory, ktorú práve prežívala.

Po pár minútach v byte nezostalo pamiatky po dvoch mužoch, ktorí im prišli zvestovať túto strašnú novinu. Zostali len zmätené myšlienky a bolesť. Bolesť, ktorú dúfala, že už nikdy neucíti. Váhavým krokom a so slzami zmáčanou tvárou prešla ku dverám otcovej izby a zaklopala.

Ocko... môžem vstúpiť?“ spýtala sa potichu, no odpoveďou jej bolo len ticho. Chcela otvoriť dvere, no bolo zamknuté zvnútra. „Ocko, otvor! Prosím!“ žiadala naliehavo, ale nič sa nestalo. Elein nevedela, čo má v tej chvíli robiť. Bolo to ako keď zomrela jej mama. Otec tváril celé dni zavretý v izbe, odmietal jesť a nikoho k sebe nepustil. Bála sa oňho. Nielen o jeho psychiku, ale i o jeho zdravie. Musí naňho dohliadnuť. Musí toho toľko zariadiť... povedať to svojim súrodencom a ... Bola si istá, že to nemôže sama zvládnuť. Myslela si, že po tom všetkom, čím si už prešla, ju podobné veci nemôžu zastihnúť nepripravenú, ale opak bol pravdou. Po každom podobnom údere sa zo zeme zviechala o to ťažšie. A práve teraz... toto bol úder pod pás, ktorý ju opäť položil na lopatky.

Riadená skôr svojim podvedomím než vedomím, podišla k telefónu a vytočila číslo domov. Netrvalo dlho a na druhom konci sa ozval detský hlas. Len čo ho začula, hrdlo sa jej zovrelo úzkosťou a len sťažka potlačila vzlyk.

Mathy, zavolaj mi Alana, prosím!“ podarilo sa jej nakoniec zo seba vysúkať a dúfala, že ju chlapec bez zaváhania poslúchne.

Teta El, ty plačeš?“ spýtal sa chlapec opatrne, no než stihla čokoľvek odpovedať, ozval sa v slúchadle Alanov ustaraný hlas.

Elie, čo sa deje? Kde si?“ vyhŕkol a jej hlas sa triasol, keď odpovedala.

Príď sem, prosím! Sme u Verna... ale Mathyho sem neber. Prosím, Alan, ponáhľaj sa!“ žiadala a z jej hlasu zaznievalo zúfalstvo. Viac nebola schopná povedať a zrútila sa do kresla. Objala si rukami kolená a pomaly sa húpala sem a tam, nechávajúc slzy, aby jej voľne tiekli po tvári. Chcela kričať nahlas, vypustiť zo seba bolesť, ktorú cítila, no nezmohla sa na viac než tiché vzlyky. Až keď akási pevná ruka objala jej ramená, precitla zo svojho zamyslenia a uslzenými očami pozrela na Alana.

Keď ju Alan videl schúlenú na kresle, zranenú a zlomenú, ako plachú laň, srdce mu zovrelo ako v chladných okovách. Čo je to tentoraz? Čo pre ňu život pripravil dnes? Vari toho neprežila už dosť? Podišiel k nej a v snahe upokojiť ju, ju objal.

Pšššt, som tu s tebou,“ zašepkal a pohladil ju po jemných vlasoch. „Čo sa stalo? Kde máš otca?“ spýtal sa v snahe zistiť pravdu. Hlavou ukázala na zavreté dvere, na ktorých sa na chvíľu zastavila pohľadom.

"Vern je..." odmlčala sa a zhlboka sa nadýchla, aby dokázala vysloviť to jediné slovo, ktorým by priznala, že to všetko nie je len hlúpy žart či nočná mora. Vysloviť to znamenalo vyriecť nad ním konečný rozsudok smrti. Len že on je skutočne... "...mŕtvy," zašepkala. Viac povedať nemohla. Už len vysloviť tieto slová bolo pre ňu ťažšie, než čokoľvek iné. Cítila, ako ju k sebe privinul a ona bola rada, že je tam s ňou. Potrebovala ho, aby sa vyrovnala so smrťou svojho najstaršieho brata. Mala rada všetkých svojich súrodencov, ale s Vernom mala najlepší vzťah. Bol jej obľúbencom, jej vzorom a videla v ňom ideál muža, s ktorým by chcela stráviť zvyšok života. Každého muža, s ktorým kedy chodila, porovnávala práve s ním, hoci si to sama často neuvedomovala. A možno preto si s Alanom tak dobre rozumela. Mali s Vernom toľko spoločného, hoci bol každý iný.

Vo dverách zaštrngal kľúč a s tichým vŕzganím sa otvorili. Frank Bauman bol bledý a na jeho tvári bola jasne viditeľná bolesť. Napriek tomu pevným krokom podišiel až k nim a uprel svoje, starosťami naplnené, oči na dcéru.

"Si v poriadku, ocko?" spýtala sa opatrne, hoci vedela, že nik z nich ani len zďaleka nie je v poriadku.

"O mňa sa neboj, dievčatko. Už si to povedala ostatným?" spýtal sa zastretým hlasom a ona s perami zovretými do úzkej linky nesúhlasne pokrútila hlavou.

"Dobre, zavolám im. Alan, prosím, daj na ňu pozor a... postaráte sa zatiaľ o Mathyho? Ja...ja teraz nemožem," hlas sa mu lámal, ale Elein vedela, že sa snaží byť silný hlavne kvoli nej.

"O Mathyho sa neboj, ocko. Postarám sa oňho a možem zariadiť všetko..."

Prerušil ju:"To posledné, čo pre svojho syna možem urobiť, je vystrojiť mu pohreb, aký si zaslúži," povedal potichu, avšak rozhodne a ona vedela, že nemá cenu namietať.

"Prídeš večer k nám?" spýtala sa, ale odpoveďou jej bolo nesúhlasné pokrútenie hlavou.

"Zostanem tu, kým..."

Prikývla na znak porozumenia a objala ho.

"Sme s tebou, ocko. Keby si čokoľkvek potreboval, vieš kde budem," zašepkala a s ťažkým srdcom, že ho necháva samého, si vzala kabát a chystala sa odísť. Sledovala Alana, ktorý Frankovi vyjadroval svoju účasť a potom už ju nasledoval k dverám.

"Večer ti zavolám, ocko. Ahoj," rozlúčila sa a o chvíľu už sedela v Alanovom aute s tvárou skrytou v dlaniach.

"Prečo? Prečo on? To predsa... ako to poviem Mathymu? Ten chlapec prišiel o mamu keď bol ešte maličký a teraz aj jeho otec..." vzlykala.

"Utíš sa. Musíš byť silná, Elie. Tvoj otec aj Mathias ťa potrebujú," dohováral jej potichu.

"Ja nechcem byť silná!" vykríkla zúfalo. "Toľko krát už som musela byť silná a čo z toho mám? Prichádzam o všetkých, ktorých mám rada. Kto bude ďalší? Ocko? Mathias? Ty?" zaúpela rozochveným hlasom, plným bolesti.

"Ja ťa neopustím, " uisťoval ju, hladkajúc ju po chrbte v upokojujúcom geste. Elein sa trpko zasmiala.

"Myslím, že Vern nás tiež nechcel opustiť a pozri... Alan, ja to nezvládnem," povzdychla si s obavami a pohľadom uňho hľadala útechu. A našla ju.

"Som s tebou, Elie. Spolu to zvládneme," tíšil ju a keď konečne na chvíľu prestala plakať, naštartoval auto a vyrazil domov. Čakala ich ťažká úloha.

Obrázok O dva dni neskor stála Elein pred hrobom človeka, ktorý pre ňu v živote veľa znamenal. Srkz slzy len rozmazane vnímala tváre ľudí, ktorí sa tu zišli, aby mu povedali posledné Zbohom! Stála tam, podopieraná z jednej strany Alanom, ktorý jej bol oporou. Vedela, že bez jeho pomoci by sa už určite zložila. Ale to nemohla. Cítila, ako jej Mathias kŕčovito zviera ruku a so smútkom v očiach naňho pozrela. Jeho slzy, stekajúce po drobnej tváričke jej pripomenuli noc, keď mu povedala pravdu. Srdce jej zvieralo úzkosťou, keď vzlykal, že chce ísť do nebíčka za mamou a ockom. Držala ho v náručí, neschopná utíšiť jeho obrovský žiaľ, kým vyčerpaním nezaspal. Pohľadom prešla po tvárach svojich súrodencov. Boli tu všetci, Martin, Glória i Adriana, všetci so svojimi rodinami. Ešte pred pár dňami spolu všetci títo ľudia oslavovali jej promócie a dnes... dnes ich namiesto radosti spájala bolesť.

Opäť uprela svoje uslzené oči na rakvu, ktorú práve spúšťali do hlbokej jamy- priepasti, ktorá bola akousi poslednou hranicou medzi životom a smrťou, a vzlykla.Obrázok Pred očami sa jej mihali spomienky na Vernovu usmievavú tvár, na to, ako ju vždy bránil pred každým, kto jej chcel ublížiť. Spomínala na dni, keď ju vzal na výlet loďou a učil ju viazať námornícke uzly, ako jej očistil koleno, keď spadla a odrela si ho... vždy tu bol pre ňu, pre svoju najmladšiu sestru, ktorá bola jeho miláčikom. Ale dnes, v tomto okamihu... opúšťa ich všetkých navždy.

Elein videla, ako jej otec padol na kolená a plakal ako malé dieťa. Vedela, ako sa asi cíti. Poznala bolesť zo straty dieťaťa. Ona mala aspoň tú nádej, že jej dieťa niekde žije spokojným a šťastným životom. Bola to malá nádej, ale vždy to bolo viac, než... najhoršia vec v živote rodiča je smrť dieťaťa. Strata, ktorú nič a nikto nikdy nenahradí.

 

 

Kapitola č. 21: Na okraji priepasti

(túto kapitolu venujem Sevy- tak si to uži! )

 


Od Vernovho pohrebu ubehlo niekoľko týždňov. Čas ani životy ostatných sa však nezastavili, ako by si niekto mohol myslieť. Deň za dňom plynul ďalej a Elein i jej rodine neostávalo iné, než sa s tým naučiť žiť. Avšak nebolo to ľahké. Pre nikoho.

Alan sedel vo svojej pracovni a prezeral si spis pacienta, ktorý mal prísť o pol hodiny. Jeho pohľad síce smeroval do zložky, lež myseľ bola zamestnaná niečím celkom iným. Premýšľal o tom, ako sa od Vernovej smrti zmenil jeho vzťah s Elein. Trávil s ňou i s Mathiasom každú voľnú chvíľu, podporoval ich a povzbudzoval, ale zdalo sa, že jeho snaha je zbytočná. Hlavne pokiaľ šlo o Elein. Uzavrela sa do seba a hoci by sa na prvý pohľad zdalo, že je všetko ako predtým, odcudzila sa mu. Nebolo mu to jedno, to rozhodne nie. Chcel ju späť, takú ako predtým. Lenže po tom všetkom ju každá ďalšia podobná udalosť raní viac, než by ranila niekoho iného ta hnormálnych okolností.

„Ste v poriadku, pán doktor?“ ozval sa zvučný ženský hlas, ktorý ho vytrhol zo zamyslenia.

„Čo prosím?“ spýtal sa zmätene.

„Pýtala som sa, či sem môžem poslať pána Krausa. Prišiel trochu skôr, ale nikoho tu nemáte, tak som myslela...“ jachtala jeho mladá asistentka a skúmavo si ho prezerala.

Iste, pošlite ho,“ kývol jej a snažil sa z hlavy vyhnať všetky dotieravé myšlienky. Podarilo sa mu to však len na dobu nevyhnutne nutnú, kým skončilo jeho sedenie s pacientom.

„Priniesla som vám kávu. Mala som pocit, že vám príde vhod,“ ozval sa znovu ten istý hlas ako pred pár hodinami a Alan vzhliadol od papierov, ktoré mal rozložené na stole. S úsmevom sa obrátil na Susane, ktorá k nemu prichádzala s šálkou voňavého nápoja.

Ďakujem. Naozaj mi celkom bodne,“ odvetil vďačne. Jeho pohľad skĺzol ku káve skôr, než si stihol všimnúť červeň na jej lícach a nesmelý úsmev.

„Môžem vám ešte nejako pomôcť? Zdáte sa mi... ustaraný,“ osmelila sa a ich pohľady sa na malú chvíľu stretli.

Vďaka, ale myslím, že nie je nič, čím by ste mi mohla pomôcť,“ povzdychol si a vstal od stola. Podišiel k oknu a kochal sa výhľadom do záhrady plnej opadaného lístia v pestrej palete farieb. V spomienkach sa vrátil o rok späť, keď vzal Elein a Mathiasa na chatu. Možno by si to mohli zopakovať, pomyslel si a na tvári sa mu usadil zamyslený úsmev. Odrazu sa prudko otočil a vrazil do Susane, ktorá sa ktovie ako ocitla tesne za ním.

Prepáčte, ja...“ snažil sa vyjachtať nejaké ospravedlnenie, no jej blízkosť mu odrazu úplne vzala dych. Obrázok Jej modré oči sa vpíjali do jeho a ten pohľad... to čo v nich videl ho na malú chvíľu ohromilo. A presne tú chvíľu využila k tomu, aby urobila to, po čom túžila odkedy uňho začala pracovať. Priblížila sa k nemu tak blízko, že mohol cítiť jej horúci dych na svojej tvári. Odrazu už necítil len jej dych, ale i chuť jej perí. Pobozkala ho a jeho v tom momente nenapadlo nič iné, než jej bozk opätovať. Nevedel, čo sa s ním dialo. Akoby nejaká hmla zastrela jeho myseľ a on sa na malú chvíľu poddal vôli svojho tela. Tela, ktoré reagovalo na bozk mladej, atraktívnej ženy. Tento pocit však trval len zlomok sekundy, kým cez tú hmlu presvitol obraz jasnejší než čokoľvek iné. Obraz Elein... ženy, ktorú miloval, a v tej chvíli od seba Susane jemne odstrčil.

„Čo to robíte?“ spýtal sa a rukou si nervózne prehrabol vlasy.

Prepáčte, ja... ja som len...“ jachtala nesmelo. Zavládlo medzi nimi napäté ticho, kým sa zhlboka nenadýchla a neprehovorila tichým hlasom. „Nechcela som, ale ja... odkedy s vami pracujem... mám vás rada, Alan a chcela som...“ jachtala, no nedokázala mu pozrieť do očí. „Zabudnite na to. Nič... nič sa nestalo!“ zvolala vystrašene a na nič nečakajúc vybehla z jeho pracovne. Alan zostal stáť na mieste ako prikovaný a snažil sa urovnať si v hlave myšlienky. Čo len to do toho dievčaťa vošlo? Len tak ho pobozkať... predsa vie o jeho vzťahu s Elein. Ale prečo ho pobozkala? Dal jej snáď niekedy najavo, že by o ňu mal záujem? Občas sa usmial, pochválil ju, keď bol s jej prácou spokojný a snažil sa medzi nimi udržať priateľskú atmosféru občasným vtipkovaním. Mohlo si to snáď to pochabé dievča vysvetliť inak, než to v skutočnosti bolo? Zrejme áno, keď urobila to, čo urobila. Bude sa s ňou o tom musieť porozprávať, pomyslel si s tichým povzdychom a pokúsil sa sústrediť na svoju prácu. Vedel, že to bude márna snaha, ale i snaha sa cení.

V tej istej chvíli stála Elein v kuchyni a so slzami v očiach hľadela do záhrady. Ako jej to len mohol urobiť? Prečo? Myslela si, že práve on by nikdy... odrazu nahnevaná sama na seba, si zotrela slzy z tváre a začala pripravovať večeru. Krájanie cibule jej slzy rozhodne nezastavilo, ale aspoň ich tým mohla ospravedlniť. Bola však taká roztržitá, že jej nôž vykĺzol a ucítila ostrú bolesť, keď sa ostrie noža stretlo s jej palcom.

„Kruci!“ zahromžila a strčila si krvácajúci prst pod prúd tečúcej vody. Rana nebola hlboká, no i tak ešte stále krvácala, keď si palec obväzovala gázou.

„Teta El, ty plačeš?“ ozval sa tichý hlások vedľa nej a ona hľadela do smutných detských očí. Kľakla si vedľa Mathiasa a povzbudivo sa naňho usmiala.

Krájala som cibuľu,“ povedala a ukázala na kuchynskú linku, kde ešte stále ležali pozostatky malej nehody. Cítila, ako sa drobná rúčka dotkla jej tváre a zotrela slzy.

„Ocko vždy otvoril okno a pustil studenú vodu, keď krájal cibuľu a nikdy neplakal,“ vravel dôležito, no jeho tvár sa zachmúrila.

„Tvoj ocko si vždy vedel poradiť,“ uznala El a spomenula si, že ju to s oknom a studenou vodou Vern skutočne učil. Dnes na to však zabudla a bolo jej to jedno.

„Chýba mi!“ zašepkal chlapec a privinul sa k svojej tete.

Aj mne, zlatko. Aj mne,“ tíšila ho a zovrela ho v náručí. Potom ho posadila na stoličku. Položila pred neho misku s vločkami a zaliala ich mliekom, tak ako to mal rád. Sledovala, ako sa pustil do jedla a pocit viny ju bodol pri srdci. Vždy túžila mať dieťa. Aspoň jedno. Niekoho, kto ju bude potrebovať a milovať, niekoho, kto bude milovať ju. Nechcela však za to zaplatiť takú vysokú daň. Nechcela stratiť brata, aby sa mohla starať o Mathiasa. Vern ju totiž vo svojom závete požiadal, aby to bola ona, kto sa o chlapca postará, ak by sa mu niečo stalo. Vedel o tom, že nemôže mať vlastné deti a týmto jej tú radosť doprial.

Áno, teraz mala Mathiasa, ktorého naozaj ľúbila a on mal rád ju. Myslela si, že okrem toho môže dúfať v Alanovu lásku, lenže dnes... videla ich. Videla, ako sa bozkávali a ten pohľad ňou otriasol.

Bola si vedomá toho, že od bratovej smrti sa viac uzavrela, dokonca i pred Alanom. Trávili spolu veľa času, no zväčša len mlčky sedela, schúlená v jeho náručí. Odmietala akékoľvek fyzické zblíženie a bola Alanovi vďačná, že nenaliehal. Avšak začala sa medzi nimi tvoriť priepasť a ona nevedela, ako ju prekročiť. Nikdy si však ani len nepomyslela, že on bude hľadať uspokojenie v náručí inej. A už vôbec nie, že sa budú bozkávať priamo tu, v dome, kde ich môže kedykoľvek vidieť.

Bola taká zamyslená, že si nevšimla, kedy vošiel do kuchyne, kým ju neobjal okolo pásu a chcel ju pobozkať.

Večera bude za chvíľu,“ zamumlala a odtiahla sa. Počula jeho tichý povzdych, no to ju ešte viac popudilo.

Mathias, je čas ísť do postele. Prezleč sa do pyžama a počkaj na mňa v izbe, prídem ti prečítať rozprávku,“ prikázala chlapcovi a ten s tichým šomraním vybehol po schodoch.

„Mohla si ho ešte chvíľu nechať. Celý deň som ho nevidel...“ ozval sa Alan, odnášajúc Mathiasovu misku do drezu.

„Nechcem, aby bol zajtra v škole unavený,“ odpovedala vyhýbavo a postavila na stôl tanier s večerou. Len jeden pre Alana. Odložila zásteru a chcela vybehnúť po schodoch za chlapcom, keď ju čiasi ruka zastavila. Bol to samozrejme Alan, ktorý na ňu ustarane pozeral.

„Nenaješ sa so mnou?“

„Nie som hladná a Mathias čaká,“ zamumlala a len čo povolil zovretie jej ruky, zamierila ku schodom.

Keď sa Elein nevrátila ani po hodine, vyšiel Alan hore a nakukol do detskej izby. Na tvári sa mu usadil spokojný úsmev, keď videl Elein spať s Mathiasom v posteli. Rozprávková kniha ležala na nočnom stolíku, kam ju El pravidelne odkladala. Spala tak pokojne, že mu bolo ľúto ju budiť. Vzal preto deku z kresla a starostlivo ju ňou prikryl. Sklonil sa nad ňu, aby ju letmo pobozkal na čelo, keď si všimol stopy sĺz na jej tvári. Nebolo to prvý a vedel, že ani posledný krát, čo plakala. V duchu si však sľúbil, že urobí všetko pre to, aby neplakala tak často, a aby mala viac dôvodov k radosti než k smútku. V tej chvíli však netušil, že pôvodcom jej smútku bol on sám.

Atmosféra pri raňajkách nebola o nič lepšia a Alan sa mohol len dohadovať, čo je skutočným dôvodom Eleininej zlej nálady.

„Ponáhľaj sa, Mathy! Meškáme!“ popoháňala chlapca a strkala mu desiatu do tašky.

„Už bežím!“ ozval sa chlapec zo schodov a len- len že zabrzdil, inak by narazil do stola.

„Vravela som ti, že nemáš behať, lebo si ublížiš!“ karhala ho Elein mierne a on previnilo sklopil zrak.

„Veď ho nechaj, ja v jeho veku som po dome lietal ako pojašený,“ zastal sa ho Alan a nenápadne na Mathiasa žmurkol.

„Radšej sa nebudem pýtať, koľko krát si svoju matku vystrašil na smrť, keď si sa niekde skoro prerazil,“ odvrkla Elein podráždene.

„Máš pravdu, radšej sa nepýtaj,“ odpovedal s úsmevom, no mrzelo ho, že sa hnevá. Len čo Mathias s taškou na chrbte vybehol z kuchyne, postavil sa pred ňu, aby jej zabránil utiecť mu ako včera večer.

„Ponáhľam sa, Alan. Mathias príde neskoro do školy,“ povedala chladným hlasom, až ho zamrazilo.

„El, čo sa deje?“ spýtal sa opatrne.

„To by som tiež rada vedela,“ odvrkla a prešmykla sa okolo neho k dverám.

„Môžme sa o tom porozprávať, keď sa vrátiš?“ volal za ňou, no odpoveďou mu bolo len buchnutie dverí a mĺkve ticho, ktoré ho po jej odchode obklopilo.

Nalial si do hrnčeka kávu a zamieril ku svojej ordinácii v zadnej časti domu. Jeho pracovňa bola prepojená s malou vstupnou halou so samostatným vchodom, aby aspoň z časti oddelil svoju prácu a súkromie. Ordinácia v dome mu viac než vyhovovala. Keď mal chvíľu voľno medzi jednotlivými návštevami pacientov, mohol si zájsť do knižnice, či porozprávať sa s Elein, keď bola doma. Zatiaľ stále pracovala v redakcii, no on dobre vedel, že ju táto práca nenapĺňa tak, ako by chcela. Písať o politike či susedských sporoch nebolo jej životným cieľom.

Pred dverami do kancelárie sa na chvíľu zarazil. Nevedel, ako bude reagovať Susane po včerajšku a vlastne... ani nevedel, ako bude reagovať on sám. Zhlboka sa nadýchol a s nič nehovoriacom výrazom v tvári vstúpil dnu.

Dobré ráno,“ pozdravil čo najneutrálnejšie a pozrel jej smerom. Susane nervózne vyskočila zo svojej stoličky a potichu zamumlala odpoveď.

„Mohla by som s vami hovoriť? O tom včerajšku,“ dodala potichu a čakala, kým jej naznačil, aby ho nasledovala.

„Susane, to čo sa včera stalo...“ začal opatrne, no ona ho prerušila.

„Bolo to odo mňa hlúpe a detinské a mrzí ma to. Viem, že milujete Elein a ona miluje vás. Viem to, ale nemohla som si pomôcť. Odkedy s vami pracujem... ale to je jedno,“ vysvetľovala s hlavou sklonenou k zemi.

Pozrite, navrhujem, aby sme na to celé zabudli a vrátili sa k tomu, čo bolo pred tým,“ navrhol a dúfal, že bude súhlasiť.

Nechcem zabudnúť,“ zašepkala tak potichu, že ju nemohol počuť. „Nie som si istá, či s vami dokážem pracovať a tváriť sa, akoby sa nič nestalo. Myslím, že za daných okolností by bolo lepšie, keby som odišla,“ povedala rozhodne a z tónu jej hlasu bolo jasné, že nemá zmysel prehovárať ju. Na malú chvíľu sa zamyslel, no usúdil, že má asi pravdu. Z jedného bozku sa síce nedalo spoznať, čo k nemu cíti, ale sám bol vystrašený vlastnou reakciou. Čo ak by ju neodmietol? Čo ak by podľahol a zašlo by to ďalej? Nie, to nemohol riskovať. Nechcel Elein stratiť ani jej ublížiť. Ak si Susane myslí, že to bude najlepšie riešenie, mal by jej želanie rešpektovať a blahoželať si, že to nie je žiadna hysterka. Ba naopak, ktorá žena by si uvedomila, že bozkávať zadaného muža nie je správne a vyriešila by to takto? Len máloktorá.

„Ak ste si istá svojim rozhodnutím, nebudem vám v odchode brániť. Samozrejme dostanete všetky potrebné odporúčania a ak by ste chceli, môžem vám dať zopár kontaktov,“ ponúkol a ona vďačne prikývla.

„Musím vám poďakovať, že ste mi pomohli to tu rozbehnúť, no mrzí ma, že som nesplnil vaše očakávania.“

Prekvapene naňho pozrela, no na jej tvári sa prvýkrát v ten deň objavil úsmev.

Práve naopak. Vy ste moje očakávania v mnohom prekonali. Elein má šťastie, že vás má. Snáď raz aj ja budem mať také šťastie,“ povzdychla si.

„O tom nepochybujem. Tak teda...“ podišiel až k nej. „Veľa šťastia vám prajem,“ zaželal a natiahol k nej ruku. Ona sa však miesto toho naklonila a naposledy ho pobozkala na tvár, na rozlúčku. Musel sa usmiať nad jej pochabosťou, no úsmev na perách mu zamrzol, keď vo dverách pracovne zbadal stáť Elein.

„Nenechajte sa rušiť!“ zavrčala, keď sa ich pohľady stretli a náhlivo vybehla z miestnosti.

„OH, to som nechcela!“ zaúpela Susane a previnilo pozrela na Alana. „Nehnevajte sa! Ja.. ja jej to vysvetlím!“ navrhla, no on len pokrútil hlavou.

„Vysvetlím jej to sám, nerobte si starosti. Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde ma hľadať. A Susane, než odídete, urobíte pre mňa ešte niečo?“

„O čo ide?“

„Zrušte mi všetky sedenia na dnes,“ požiadal a keď prikývla na súhlas, vybehol z pracovne hľadať Elein.

 

 

Kapitola č.22: Novým smerom


Našiel ju v kúpeľni, ako máča uterák vo vode a na chvíľu sa zarazil.

Čo to robíš? A čo vlastne robíš doma?“ spýtal sa zvedavo, no jej nahnevaný pohľad ho nenechal na pochybách, že vysvetľovanie bude ťažšie než čakal.

Mathias má horúčku. Než som ho doviezla do školy, urobilo sa mu nevoľno a stúpla mu teplota,“ odpovedala nevrlo a prešla okolo neho do detskej izby. Nasledoval ju a z dverí sledoval, ako dáva chlapcovi obklad na čelo.

Bola si s ním u lekára? Čo mu je?“ spýtal sa ustarane a dúfal, že nezačne hádku priamo pred chlapcom.

Musel prechladnúť. Ráno bol trochu unavený, ale myslela som si, že sa len vyhovára. Nezdalo sa mi, žeby mal teplotu. Mala som si ho lepšie všímať,“ zamumlala a on z jej hlasu cítil, že si to vyčíta.

Nevyzeral, žeby mu niečo bolo. Ani ja som si nič nevšimol,“ snažil sa ju povzbudiť, no prešla jeho poznámku mlčaním. Podišiel k nej v snahe objať ju, no odtiahla sa a tak, aby ju počul len on, ho poslala do čerta.

Počkám dole. Mali by sme sa porozprávať,“ povedal a s tým vyšiel z izby, zanechajúc Elein samu s chlapcom.

Asi o pol hodiny zišla do kuchyne a ich pohľady sa stretli.

Len čo mu bude trochu lepšie, presťahujeme sa k ockovi. Snáď to tvoja nová priateľka ešte pár dní vydrží,“ ozvala sa unaveným hlasom, z ktorého viac než zlosť zaznievala bolesť a sklamanie.

Elein, nechaj ma to vysvetliť. To čo si videla...“

Nemusíš mi nič vysvetľovať, Alan. Chápem to! Len by som ocenila, keby som sa to dozvedela od teba, miesto aby som vás pristihla. Stačilo jedno slovo a ja... ja hlúpa som si myslela, že ma máš rád. Že je to vzájomné a budeme spolu...“ jachtala a do očí sa jej tlačili slzy.

Ale ja ťa mám rád, Elein a nechcem, aby si odišla. Ani ty, ani Mathias. Nechcem vás stratiť,“ vravel potichu a podišiel k nej.

Prosím ťa, Alan, toto mi nerob! Neklam mi do očí! Proste ti nestačím, tak to povedz, ale nevoď ma za nos! Videla som to na vlastné oči,“ vzlykala ublížene. Nemala silu s ním bojovať a tak sa ani príliš nevzpierala, keď ju objal.

Je to inak než si myslíš. Prosím, El, skús ma chvíľu počúvať,“ žiadal a keď neodpovedala, vysvetlil jej, ako to všetko bolo.

Prosím, El, ver mi! Nie je nič a nikto, kto by ma prinútil sa ťa vzdať. Chcem byť len s tebou, starať sa o teba a Mathiasa, dať vám domov a vidieť vás oboch šťastných,“ presviedčal ju a dúfal, že sa mu to podarí. Nedokázal a nechcel si ani len predstaviť, čo by robil bez nich.

Tak rada by som tomu verila,“ šepkala so zavretými očami, schúlená v jeho náručí.Obrázok

Tak tomu ver, pretože je to pravda. Neviem, ako ti to ešte inak dokázať. Napadá ma jedine... ak by si radšej nejako legalizovala náš vzťah...“ odmlčal sa dal jej priestor na to, aby si uvedomila, čo práve povedal.

Myslíš... myslíš manželstvo? Ale... dohodli sme sa predsa... nechcel si...“jachtala zmätene a neveriacky krútila hlavou.

Áno, viem, na čom sme sa dohodli. Ani jeden z nás viac o manželstvo nestál a až doposiaľ nám to vyhovovalo ako to bolo. Ale ak máš pocit, že si budeš istejšia ako moja manželka... urobil by som pre teba všetko, to vieš,“ zašepkal jej do ucha a držiac ju v náručí cítil, ako z nej napätie trochu opadlo.

Nie... nechcem sa vydávať. Vyhovuje mi to tak, ako to je. Ak by si ma chcel podviesť, nejaký papier ti v tom len sotva zabráni. Takto máme obaja možnosť voľby bez toho, aby nás k tomu niečo zaväzovalo. Ak sa niečo stane, bude lepšie, keď sa proste len rozídeme, než aby okolo toho bolo plno papierovania,“ povedala zamyslene.

Vo chvíli, keď sa rozhodneš ma opustiť, stratí môj život zmysel. Milujem ťa, Elein a sľubujem ti, že urobím všetko pre to, aby si bola šťastná. Ty aj Mathy...“ sľúbil a nežne ju pobozkal. Tentoraz sa neodtiahla, ba čo viac, opätovala jeho bozky. Bol to prvý krok po moste, ktorý vystavali nad priepasťou, ktorá ich na čas oddelila, hoci len mentálne.

Znamená to, že mi bolo odpustené?“ spýtal sa neisto.
“Hm... ešte nad tým pouvažujem,“ odvetila vyhýbavo, no jej šibalský úsmev hovoril za všetko. „Nemal by si sa vrátiť do ordinácie?“ spýtala sa odrazu, no on len pokrútil hlavou.

Zrušil som všetkých pacientov. Dnešok strávime spolu,“ vyviedol ju z omylu a ona nenamietala. Odrazu ho niečo napadlo.

Elie, uvažovala si už o tom, že by si v redakcii skončila?“ spýtal sa znenazdajky.

Uvažovala, ale vieš sám, že som nenašla zatiaľ nič lepšie,“ povzdychla si.

No a keby som ti ponúkol miesto mojej osobnej asistentky? Viem, že je to mimo tvoj obor a neštudovala si na to, aby si niekomu robila asistentku. Nechcem, aby si ňou bola nastálo, len... kým by si si nenašla niečo, čo by si chcela robiť,“ navrhol a nervózne na ňu pozeral.

Povedz mi jediný dôvod, prečo by som mala chcieť byť tvojou asistentkou?“ spýtala sa hravo a jemu odľahlo. Na malú chvíľu sa zatváril naoko zamyslene, až potom prehovoril.

Za prvé- potrebujem novú asistentku. Za druhé- neviem, ako by som sa vyrovnal s tým, ak by po mne ďalšia žena vyštartovala. Samozrejme, okrem teba,“ dodal rýchlo a keď sa usmiala, rozhodol sa jej prezradiť aj posledný dôvod. „Navyše by som bol s tebou vždy, keď by sa mi zachcelo.“

Ale, ale, pán doktor. Toto by sa dalo charakterizovať ako neslušné návrhy,“ doberala si ho.

Skutočne? Kto mi zabráni v tom, aby som z návrhov neprešiel k činom?“ spýtal sa a rukami skĺzol nižšie, na jej boky.

Myslím, že ja to nebudem,“ odvetila a jeho oči sa rozšírili od prekvapenia.

Si si istá?“ spýtal sa pre istotu.

Áno, ale... nie teraz. Mala by som ísť skontrolovať Mathyho,“ povedala a hoci sa jej veľmi nechcelo, vymanila sa z jeho náručia, aby sa postarala o choré dieťa. Alan na nič nečakal a nasledoval ju po schodoch hore, aby jej pomohol.

Ich vzájomná spolupráca prebiehala lepšie, než by si obaja mysleli. Boli zohraný pár, ktorý si rozumel i bez slov. Alan bol rád, že má Elein po svojom boku, a ju vôbec nemrzelo, že nepracuje v obore, ktorý študovala. Spolu s Alanom často diskutovala o problémoch ich pacientov a vďaka snahe pomôcť im aspoň na chvíľu zabudla na tie vlastné.

Ubehol asi mesiac, odkedy spolu začali pracovať. Elein každé ráno pripravila raňajky a len čo odprevadila Mathiasa do školy, začala pripravovať ordináciu na ďalší pracovný deň. A ani teraz tomu nebolo inak, len s tým rozdielom, že kvôli zlému počasiu Mathiasa viezol do školy Alan autom.

Elein práve zakladala zložky pacientov z predchádzajúceho dňa, keď sa ozval zvonček na vchodových dverách a dnu vošla žena asi v jej veku. Krátke hnedé vlasy jej padali do čela a keď pozrela na Elein, nervózne sa usmiala.

Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa Elein milo a šla jej naproti.

Dobrý deň, ja... chcela som sa spýtať, či by pán doktor nemal čas,“ začala potichu, sotva ju bolo počuť.

Máte dohodnutú schôdzku, alebo ste tu prvý krát?“ spýtala sa Elein a skúmavo si prezerala útle žieňa.

Nie, ja... prepáčte, asi... asi prídem neskôr,“ jachtala zmätene a chystala sa utiecť, no Elein ju chytila za rameno, aby ju zastavila. Rýchlo však svoju ruku stiahla, keď začula bolestné syknutie a pozrela žene do očí.

Počkajte, posaďte sa!“ ukázala na voľnú stoličku a keď sa žena po chvíľke zaváhania posadila, sadla si vedľa nej.

Alan... teda, pán doktor tu teraz nie je, ale mal by sa vrátiť každú chvíľu. Určite si na vás urobí čas, ak chvíľu počkáte. Dáte si zatiaľ čaj, alebo kávu?“

Nie, nechcem vás obťažovať. Ja už radšej pôjdem,“ vyhovárala sa a zamierila k dverám skôr, než ju stihla zastaviť. S tichým povzdychom Elein ešte dlho pozerala za ženou, ktorá zmizla za rohom ulice. Prišla sem hľadať pomoc, to bolo jasné na prvý pohľad. Chcela jej pomôcť, no nevedela ako. Avšak utrápená mladá žena jej neschádzala z mysle po celý deň a keď večer sedela s Alanom pri večeri, zdôverila sa mu.

Dnes ráno sa tu zastavila nejaká žena. Chcela s tebou hovoriť, ale keď som povedala, že tu nie si, utiekla,“ oznámila mu s ustaranou tvárou.

Taká menšia brunetka?“ spýtal sa zamračene a ona naňho prekvapene pozrela.

Poznáš ju?“

Ako sa to vezme. Susane mi vravela, že tu bola jeden alebo dva raz a vždy hneď zmizla. Raz do mňa vrazila priamo vo vstupnej bráne, keď utekala. Mala vtedy veľmi škaredú modrinu pod okom, ale keď som jej ponúkol pomoc, bez slova utiekla,“ povedal jej.

To bude určite ona,“ povzdychla si. „Je mi jej ľúto. Som si takmer istá, že je ju niekto bije.“

Súhlasím s tebou, ale žiaľ... ani neviem, ako sa volá. No kým nepríde znovu a nepodarí sa nám ju nejako presvedčiť, nič nezmôžeme.“

Čo ak sa už nevráti? Čo keď to nabudúce skončí horšie než len modrinami?“ vyhŕkla so slzami v očiach, s hlavou plnou spomienok na vlastné manželstvo, v ktorom si zažila niečo podobné. Alan to vedel, načiahol sa ponad stôl a vzal jej drobnú, trasúcu sa ruku do svojej pevnej dlane, snažiac sa ju upokojiť.

Musíme veriť, že keď prišla raz, príde znova a ako ťa poznám, viac ju nenecháš ujsť,“ usmial sa povzbudivo.

Chcela by som pre ňu urobiť viac, než ju len nenechať ujsť. A nielen pre ňu, ale pre všetky ženy v jej situácii. Viem, aké je ťažké nájsť pomoc a keby si vtedy neprišiel ty...“

Ja viem. A viem aj to, že ak je niekto, kto tej žene dokáže pomôcť, si to ty. Hlavne preto, že vieš, čo prežíva, čo cíti. Bola si v rovnakej situácii a dostala si sa z nej. Môžeš ju podporiť a ukázať jej, že nie je všetko stratené a že je aj iná cesta.“

Máš pravdu. Je škoda, že tu v okolí nie je nejaké centrum pre ženy v tiesni. Pre niekoho je to lepšie, než hľadať podporu u rodiny. Aj keď... nie vždy,“ nechala svoje myšlienky voľne plynúť, neuvedomujúc si, že hovorí nahlas.

To centrum nie je zlý nápad. Možno by si mohla nejaké založiť,“ navrhol a musel sa pousmiať nad jej šokovaným výrazom.

Prosím? To nemyslíš vážne, však?“

A prečo nie? Sama si teraz povedala, že ženy by radšej hľadali pomoc v centre než u rodiny a v tom prípade rozhodne radšej, než u nejakého psychológa, ktorého ani nepoznajú. V podobných centrách či azylových domoch sa im venujú ľudia, ktorí majú skúsenosti s danou situáciou a to ty máš. Podľa mňa si si toho zažila dosť na to, aby si im vedela pomôcť,“ presviedčal ju.

Ale ja nemám žiadne skúsenosti s psychológiou ani s ničím podobným!“ ohradila sa, no Alan len pokrútil hlavou.

Tu ani tak nejde o psychológiu ako o to, že vieš, čo cítia. Ty im rozumieš a vieš, čo pomohlo tebe. Môžeš svoje skúsenosti previesť do praxe. A ak by bolo potrebné, vieš, že sa na mňa môžeš kedykoľvek obrátiť. Som tu pre teba vo dne v noci,“ uisťoval ju a na nejakú chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Elein premýšľala o tom, čo jej práve povedal a hoci mala stále isté obavy, zdalo sa jej to ako dobrý nápad. Mohla by sa tak istým spôsobom realizovať a určite by ju to uspokojovalo viac, než nejaká práca v novinách či v jeho ambulancii.

Možno máš pravdu. Mohla by som to aspoň skúsiť,“ ozvala sa zamyslene a ich pohľady sa stretli.

Tak to aby som si podal inzerát na novú asistentku,“ uškrnul sa, no vôbec ho to nemrzelo. Elein by tak mohla konečne začať s niečím, čo by ju pohltilo a nájsť v tej práci uspokojenie, ktoré jej chýbalo. Vždy vedel, že ako asistentka mu bude pomáhať len dočasne a pokiaľ ju bude mať po svojom boku ako partnerku, bude spokojný.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

;-)

(soraki, 28. 11. 2008 12:51)

mocinky hezké, a ten obrázek k tomu...Lucy, fakt hezký příběh. Jen doufám, že si ho opravdu vymýšlíš a že nám nepopisuješ život nějaké reálné osoby, protože ta by zasloužila nobelovku...
Sevy - máš štěstí, ty charaktere jeden :-D, a máš pravdu, kdo by odolal - kus ledu? :-D

KRÁSNE!!!

(Efka, 28. 11. 2008 0:15)

Ja viem, sa opakujem, ale tak to je a nič s tým nenarobíš... To sa mi na tej viacgeneračnej "ságe" moc-moc páči, že problémy hrdinov sú pre nás také aktuálne a realistické. Mám na mysli i tie nešťastné a - našťastie - i tie šťastné životné medzníky, okolo ktorých postavy prechádzajú.
Sevy: ešte že si charakter. Ten jeden božtek ti práve preto želám ;-)

jen se

(sevy, 27. 11. 2008 21:31)

podívejte, jak se díky mě dali hezky dokupy! sladké usmíření :o)))
tahle kapitolka se mi moc líbila, to usmíření bylo prostě rozkošné! jen mohlo být třeba i více do detailu ;o))) a ten obrázek tam fakt hezky sedí :o)

holky...

(sevy, 27. 11. 2008 11:30)

já se skoro propadám hanbou... O:o))) ale řekněte upřímně... odolaly byste pokušení, kdyby stál takový kousínek od vás? ty jeho rty, nos... :o))) prostě zatemnění mysli a už to bylo :o))))

Lucy

(soraki, 27. 11. 2008 7:13)

co mi to děláš? Já si sem přijdu léčit podzimně/zimní depku a ty tohle...chjo... A Sevy, ty, ty, ty jedna...osobo!!! Já bech se taky chtěla tulit, ale né, když je zadaný...Ty darebnice jedna :-D Ještě sis to napravila svým odchodem, tak je to v pořádku. Bo jinak na tebe hupsnu a bude tóčo :-D...
Lucy, moc hezká povídka - fakt ze života, jen je toho na jednoho moc, ale tak to v životě chodí...

???

(Efka, 27. 11. 2008 4:36)

Ty brďo, tak ono to je Sevy, tá mladá atraktívna žena, čo sa tam obšmieta okolo nášho Alana? :-D Ty! Ty! Ty jedna! Lucka, môj názor vieš - JE TO SKVELÁ POVIEDKA!!!

lucyku,

(sevy, 26. 11. 2008 22:37)

zlatíčko... hodně hodně díků!!!! :o) já se tam fakt viděla, jen to odmítnutí... to bolíííí! :o))) je to krásná kapitolka, jen kdybych se s ním tak mohla líbat déle :o))) ne nebudu nespokojená, děkuji ti i za ten malý polibek! ;o))) ale já ti nevím, mě to rýsování leze asi hodně na mozek.. já mám skoro výčitky, co jsem to udělala :o))) ale když už jsem se na něj vrhla jak hladová saň, jsem ráda, že na konci se ukázalo jaký jsem charakter :o))))... já už zase plácám homadu nesmyslů a bude hůř! :o))) ještě jednou teda moc noc pěkné!!! ;o)

chudera

(Tereza, 26. 11. 2008 20:45)

Elein.. je toho na ni nejak moc.. ale kapitola moc hezka.. jsem zvedava jak se to bude vyvijet dal :)

Tess!!!

(Lucy, 26. 11. 2008 20:38)

I love you, too! No čo s tebou? Už si povedala, že sa ti nepáči Alan, teraz som dakoho zabila, čo ty tiež nemusíš a predpokladám, že 21. kapitolu by si tiež zmenila a šupla tých dvoch do postele, ale... vezmi ma na milosť. To vieš, ako vravia Česi: Není každý den posvícení :-D Máte to so mnou proste ťažké, ale ja vám to uľahčovať nemienim :-D

no,

(Tessa, 26. 11. 2008 20:26)

oči suché, aj keď na záver zvlhly. Co uz, rozplace ma reklama na toaletny papier, ale toto ... :D Bolo to pekne, hoci by som par viet pozmenila, ale som s tebou veľmi spokojna :) cmuk

...

(cherry, 23. 11. 2008 21:11)

priznam sa ti, ze knihy, pri ktorych som sa rozplakala, mozem spocitat na prstoch jednej ruky, ale teraz placem....

fňuk...

(sevy, 23. 11. 2008 19:49)

tak jsem si znovu pobrečela :o(... krása! hodně emocionální kapitola... mě je té holky tak líto! ;o)) ty jo, ale taky jsi mohla vybrat jiného chlapa, narážím na foto harma... zabít takového krasavce, ts... ještě mi šáhni na alana a chodím tě strašít!!! ;o)))

tak vidim

(Tereza, 23. 11. 2008 18:30)

ze katastrofa na sebe nenechala dlouho cekat.. velice depresivni ale jinak moc hezka kapitola :)

Lucy,

(soraki, 23. 11. 2008 17:41)

cos jim to udělala, fňuk, jsem si poplakala, ale jinak výborná kapitola - jako celá povídka, vlastně jao všechny povídky :-D
Moc se těším na další

lucy

(Sorcha, 23. 11. 2008 15:21)

proč jí necháváš projít takovím utrpením. Kolik lidí bude ještě muset ztratit? Seš na ní ošklivá. Jinak je to moc heká kapitolka

...

(kathy, 23. 11. 2008 15:08)

Lucy, píšeš krásne, to som ti písala už mnohokrát. Tak čo napísať originálne...hm...asi toľko, že sa nám to znovu riadne zamotalo, chudák Vern, a chúďa malý Mathias, prišiel o oboch rodičov. Ešteže má Elein a Alana, bude z nich pekná rodina...
Len jedna poznámka...viac by sa mi páčilo, keby sa Elein a Alan vzali, ale asi ti to koliduje s tvojimi plánmi...škoda...

a kapitolka?

(Efka, 23. 11. 2008 13:18)

že sa vôbec pýtam... jednoducho krásna a dojímavá. vďaka.

:-D

(Efka, 23. 11. 2008 13:13)

to motto je absolútne špica!

 

Portrét