Choď na obsah Choď na menu
 


Čo odvial čas... 11.-13. kapitola

4. 11. 2008
 

Kapitola č.11: Všetko má svoje medze

 

 

Dvere z obývačky sa rozleteli a v nich stál vysoký statný muž v teplákoch a bielom tielku. Krátke blond vlasy mu padali do očí, z ktorých doslova sršali blesky.

No konečne! Kde toľko trčíš?“ zrúkol na Elein a surovo ju chytil za zápästie, až bolestne sykla.

Konrad... máme návštevu! Toto je Alan, chce kúpiť ten dom od ocka,“ vysvetlila náhlivo a z jej hlasu bol cítiť náznak paniky. Mathias to určite tiež postrehol a cúvol ešte bližšie k Alanovi.

Som Alan Schöder,“ predstavil sa hosť, no v tých slovách nebola jeho zvyčajná srdečnosť. Alan použil ľadový a vecný tón, jasne vyjadrujúci jeho antipatiu.

Konrad Leufer, jej manžel. Chcete kúpiť tú barabizňu? Fajn, ale až k nej domov liezť nemusíte,“ odvrkol podráždene pán domáci. Bolo vidieť, že sa Elein cíti viac než nepríjemne.

Vysvetlím ti to! Môžeme sa porozprávať vedľa?“ žiadala a snažila sa odviesť svojho žiarlivého manžela do kuchyne.

Mathy, ukáž Alanovi tú skladačku, čo chcel vidieť a počkajte v izbe, kým bude večera,“ požiadala chlapca a zachytila Alanov nesúhlasný pohľad. „Prosím,“ dodala zúfalo a tak sa podvolil.

Skrz zavreté dvere nešlo rozoznať o čom sa tí dvaja zhovárajú, no podľa hlasitosti nešlo o spoločenskú konverzáciu. Alan skúmal chlapcovu zamračenú tvár a po chvíli sa osmelil ku zvedavej otázke.

Hádajú sa takto často?“

Neviem, nechodím sem často. Ocko to nechce,“ zamumlal chlapec sklamane a prehrabával sa v tých pár hračkách, ktoré tu mal. Alan teraz už nepochyboval o tom, prečo Mathiasov otec nechce, aby sem chlapec chodil. Ak sú tieto domáce hádky na dennom poriadku...

Zvuk zatvárajúcich sa dverí ich vyrušil od hry a keď do detskej izby vkročila Elein, oči mala červené a opuchnuté od plaču.

Ublížil ti?“ spýtal sa okamžite a podišiel k nej, no ona vytrvalo krútila hlavou. „Nemal som sem chodiť. Mohli sme to vyriešiť inde,“ povedal.

To s tebou nemá nič spoločné. Konrad... on len... je len trochu nesvoj, pretože nemôže nájsť prácu,“ hájila svojho manžela.

Iste a sedením na gauči s pivom v ruke to vyrieši. Elein, uvedomuješ si...“ protestoval.

Prosím, Alan! Nechaj to tak!“ prosila naliehavo.

Asi by som už mal ísť,“ rozhodol, no zastavila ho.

Zostaň prosím na tú večeru. Konrad sa nevráti skôr ako o polnoci,“ presviedčala ho a on zostal len preto, že ju nechcel nechať samu. Rozhodne sa mu však nepáčilo, čo tu dnes zistil.

Formality ohľadom predaja boli časovo náročné, no Elein trvala na to, aby sa Alan nasťahoval hneď. Kým on si sem nosil svoje prvé veci, ona odnášala ešte posledné čriepky svojich spomienok. Práve položila poslednú krabicu na zem, keď sa domom rozľahlo zvonenie. Alan bol na poschodí a tak otvorila zaňho. Nestihla sa však ani spamätať a už na jej tvár dopadla tvrdá päsť jej manžela.

Tak kde ho máš, čo? Užila si si? Chrapúň starý, čo si o sebe myslí? A čo ty? Pobehlica jedna! Si moja žena! MOJA, nie jeho!“ kričal a mlátil ju hlava nehlava, kde tu jej uštedril aj nejeden kopanec.

Okamžite ju nechaj!“ zahromžil Alan zo schodov a v mihu bol pri nich. Násilím odtrhol zúrivého manžela od Elein a šmaril ním o stenu.

Čo si myslíš, že robíš? Ešte raz sa jej dotkneš a...“

Vyhrážaš sa mi? Vyspíš sa s ňou a ešte sa mi budeš vyhrážať?“ soptil Konrad Leufer a snažil sa Alana napadnúť, no ten napriek tomu, že bol starší, mal viac sily a navyše... trénovanú pravačku. Cesta chodbou ku dverám bola poznačená kvapkami krvi, ktorá sa pustila Konradovi zo zlomeného nosa, keď ho Alan nevyberaným spôsobom vyprevádzal z domu.

Neopovažuj sa k nej ešte niekedy priblížiť!“ kričal naňho Alan.

Sob jej banžel,“ osopil sa naňho Konrad mumlavo kvôli zlomenému nosu.

Manžel či nie, na takéto správanie nemáš najmenšie právo! Postarám sa o to, aby sa to viac neopakovalo, to mi ver, ty kretén!“ volal za ním Alan vytočený takmer do nepríčetnosti a zabuchol dvere
 

Pri pohľade na Elein, schúlenú do klbka na zemi mu zovrelo srdce. ČO všetko ešte to dievča bude musieť vytrpieť? Vari toho za sebou už nemá dosť?

Si v poriadku? Môžeš vstať?“ spýtal sa ustarane a pomáhal jej posadiť sa.

To... to nič. Som v poriadku,“ jachtala roztrasene so slzami v očiach a s tvárou skrivenou od bolesti. Alan sa k nej zohol a odniesol ju na gauč. Bola stále rovnako ľahká, ako keď ju podobným spôsobom niesol pre rokmi. Vtedy boli jej zranenia hlavne na duši, teraz už i na tele. Položil ju a začal prezerať jej zranenia.

Vyzlečieš si prosím to tričko? Potrebujem skontrolovať, či nemáš vnútorné zranenia,“ požiadal ju, no ona razantne pokrútila hlavou.

Elein, nemám žiadne postranné úmysly, sľubujem. Len ťa prezriem. Keby ti o bolo nepríjemné, okamžite prestanem,“ sľuboval trpezlivo a ona po chvíli váhania napokon pretiahla tričko cez hlavu a odhalila hornú polovicu svojho tela.

Alan sa musel zahryznúť do pery, aby si sťažka nepovzdychol pri pohľade na jasné stopy prežitého násilia. Na rukách i chrbte mala niekoľko vyblednutých modrín a zdalo sa mu, že nahmatal nie práve najlepšie zrastené rebro.

Môžeš sa obliecť,“ povedal a stratil sa v kuchyni, aby odtiaľ vzápätí vyšiel s balíčkom ľadu v ruke. Priložil jej ho na opuchnuté oko a s vážnym výrazom tváre sa posadil vedľa nej.

Ako dlho to už trvá?“ spýtal sa.

Čo... čo máš na mysli?“ tvárila sa nechápavo, no obaja vedeli, že zapierať je zbytočné.

Myslíš, že som slepý a nič nevidím? Je jasné, že vaše manželstvo nie je ani zďaleka harmonické a to nehovorím o tom, čoho som bol práve svedkom. A chceš snáď tvrdiť, že tie modriny na tvojom tele sú z pádu zo schodov? Konrad je typický typ násilníka a toto nebolo prvý krát, čo ťa napadol, tak to priznaj!“ naliehal na ňu prísnym tónom.

Už som ti vravela, že to nemá ľahké. Tá práca a to všetko...“ zastávala sa ho naďalej a sledovala Alana, ktorý začal zúrivo pochodovať v obývačke sem a tam.

Kde je tá Elein, ktorú som kedysi poznal? Tá rozumná mladá žena, čo vie že takéto jednanie je neospravedlniteľné! Každý má svoje problémy, ale tie sa neriešia násilím, či už psychickým, alebo fyzickým.“

Tá Elein, čo si poznal je dávno preč. Zmizla pred piatimi rokmi počas Vianoc. Odvtedy... odvtedy už nič nebolo ako kedysi a ja... čo o mne vlastne vieš? Odišiel si a teraz sa náhle objavil a správaš sa ako.... sotva poznáš mňa a Konrada už vôbec nie. Je žiarlivý a myslel si...“

Elein, žiarlivosť tak ako všetko ostatné má svoje medze a ty si neurobila nič, čím si mu k nej dala zámienku. To, že je despotický a násilnícky magor nie je ani v najmenšom tvoja chyba a to čo sa stalo pred rokmi tiež nie. Pochop to už konečne, prosím!“ žiadal potichu a sledoval, ako jej po tvári stekajú slzy veľké ako hrachy. „Tvoje správanie je typické pre to, čo všetko si zažila. Máš pocit, že za to, že si sa vzdala svojej dcéry si zaslúžiš toto všetko ako trest, ale takto nie je! A ak ide o tom, že ťa nepoznám... možno nie tak, ako by som si prial, ale áno, poznám ťa, aj keď tvrdíš opak. A čo viem určite je, že nie si šťastná, aj keď to popieraš pred okolím i sama pred sebou,“ hovoril potichu a trpezlivo, no ona ho počula a vedela, že má pravdu.

Neviem, čo mám robiť,“ povzdychla si zničene a pritisla si sáčok s ľadom tuhšie na oko. „Je to môj manžel a...“

Keby som sa ťa na prednáške z psychológie spýtal, čo si myslíš o žene, ktorá obraňuje manžela, ktorý ju týra a podceňuje?“

Elein pokrútila hlavou a skryla si tvár do dlaní. Chvíľu len tak sedela, kým jej ruky nevzal do svojich a neprinútil ju pozrieť mu do očí. „Čo by si mi vtedy povedala?“

Že je to hlúposť a má od neho odísť, kým môže. Ale...“

Žiadne ale, Elein. Povedala si to presne... tak to urob! Skonči to skôr, než to zájde ďalej a ty sa z tej zeme raz nezdvihneš,“ dohováral jej a objal ju okolo ramien, aby jej dodal odvahy.

Odviezol by si ma k Vernovi? Zostanem uňho, kým sa to nejako nevyrieši,“ rozhodla sa napokon, no on len pokrútil hlavou.

Dnes zostaň tu. Tento dom je stále ešte tvoj a je dosť veľký pre dvoch. Zajtra ťa odveziem kam bude chcieť,“ sľúbil a bol rád, že privolila.

Sedeli takto spolu dlho do noci a rozprávali sa o tom, čo všetko sa stalo počas tých piatich rokov. Elein medzi iným priznala, že to bol práve Konrad, ktorý ju prinútil predčasne ukončiť nedokončené štúdium a taktiež...

Po pôrode som dostala infekciu. Mala som vtedy vraj šťastie, že som prežila...“ povedala trpko a pomyslela si, že mala radšej zomrieť, než žiť ďalej takto. Alan akoby vedel, na čo myslí, zovrel ju pevnejšie vo svojom náručí a čakal, kým bude pokračovať.

Spôsobilo to obštrukciu vajcovodov a už nikdy nebudem môcť mať deti,“ šepla potichu a upierala zrak kamsi do prázdna.

To je mi ľúto,“ povedal úprimne a vedel tak ako ona, že je to ďalší kúsok do skladačky výčitiek jej svedomia.

Pre ňu bol práve tento údel tým najväčším a podľa nej zaslúženým trestom že sa raz vzdala svojho práva byť matkou. Vzdala sa ho raz a tým... navždy.

 

 

Kapitola č.12: Kto to bol?

 

Elein ešte spala, keď Alan zišiel do kuchyne a obom im pripravil poriadne silnú čiernu kávu. Potom vyšiel s horúcim nápojom i ľahkými raňajkami na poschodie a zaklopal na dvere izby, v ktorej sa noc predtým uložila.

 

"Poď ďalej, Alan!" vyzvala ho a on vstúpil. Jeho tvár sa zachmúrila pri pohľade na modrinu pod okom, ktorá od večera takmer sčernala.

 

"To oko nevyzerá dobre," poznamenal namiesto pozdravu a ona sa len smutne usmiala.

 

"Aj tebe dobré ráno... a nezabúdaj, že len vďaka tebe to oko nevyzerá horšie," odvetila a pomohla mu s podnosom. "Nemal si si robiť starosti. Len sa trochu opláchnem a pojdem k Vernovi," zamumlala.

 

"Keby jednoduché raňajky boli vskutku starosťami, chcel by som nich mať do konca života. Tak už neprotesuj a pusť sa do toho," pobádal ju a neostávalo jej iné, než poslúchnuť.

 

"Ak si budeš priať, odveziem ťa. Vobec by mi však nevadilo, ak by si zostala. Mala si pravdu, že tento dom je pre osamelého človeka príliš veľký," začal po chvíli, avšak odpovede sa nedočkal. Miesto toho sa načiahla pre svoj sveter a jej pohľad vravel za všetko.

 

"Tak teda ráčte, vážená..." otvoril jej dvere a čakal, kým vyšla z izby, až potom ju nasledoval.

 

Jej brat býval v trojizbovom byte na predmestí a podľa Alana bolo šťastie, že vo chvíli, keď Elein dorazila, bol v práci. Určite by nebol rád, keby ju videl v stave v akom bola a jej otec na tom nebol inak. Len čo ju zabadal vo dverách, jeho tvár sčervenala od zlosti a ruky zatínal v päsť.

 

"Elein, čo sa ti stalo, dievčatko? A kto je ten chlap? Ublížil ti?" boli jeho prvé slová, keď sa k nej skláňal, aby sa uistil, že je v poriadku. Už- už sa chcel vrhnúť na Alana, ktorého považoval za povodcu dcérinho zranenia.

 

"Nie, ocko! Počkaj! To je Alan, ten čo kúpil náš dom. Spomínaš si? Vravela som ti o ňom, je to ten učiteľ z Linzu," chrlila Elein a snažila sa upokojiť rozhnevaného otca.

 

"Je mi jedno, kto to je! Ak ti ublížil..."

 

"Ale on mi neublížil! To on mi pomohol a teraz ma priviezol sem," vysvetľovala horlivo, no pána Baumana to zjavne príliš nepresvedčilo.

 

"Prečo ťa priviezol sem a nie domov? Čo Konrad? No tak už konečne vrav, čo sa stalo, Elein!" vravel nahnevane a hoci toí preňho nebolo typické, tak použil zvýšený hlas.

 

"Pán Bauman, myslím, že by bolo lepšie porozprávať sa o tom v súkromí," vmiesil sa do rozhovoru Alan svojim pokojným hlbokým barytonom. Frank Bauman si ho chvíľu skúmavo prezeral, akoby odhadoval veľkosť možného ohrozenia. Zrejme ho však považoval za minimálne, alebo prinajmenšom aspoň znesiteľné, pretože odstúpil od dverí a nechal ich vojsť.

 

"Som Alan Schröder, ako vám už Elein povedala a verte mi, toho kto jej to urobil by som sám najradšej..." začal Alan, no Elein ho prerušila.

 

"Ocko, neskor ti to všetko vysvetlím, ale teraz... mohla by som tu pár dní ostať?"

 

"Iste, zlatko. Samozrejme, že možeš. Čo je to za hlúpu otázku? Vieš, že ja i Vern ťa tu vždy radi privítame," odpovedal starý pán a ak chcel ešte niečo dodať, nemal k tomu príležitosť. Dnu sa totiž prihnal Mathias a nadšene sa vrhol Alanovi okolo krku.

 

"Ahoj! Už to viem! Už viem viazať šnúrky a pani učiteľka ma pochválila!" volal nadšene a Alan sa konečne v ten deň skutočne usmial.

 

"No vidíš, vravel som ti, že s tým budeš mať úspech. Tak potom nezabudni na našu dohodu," žmurkol naňho a položil ho na zem.

 

"Ako to, že ešte nie si v školke?" spýtala sa odrazu Elein a pozerala tu na svojho otca, tu na chlapca. Obaja mali na tvári previnilé, veľavravné výrazy.

 

"Zaspali sme a pešo je to ďaleko, aby sme to stihli. Vern dnes auto potreboval a ..." vyhováral sa Frank a Mathias súhlasne prikyvoval. Až príliš horlivo. Elein vedela, že je to len výhovorka, pretože jej otec nechcel zostať sám, ale túto tému už rozoberali veľa krát.

 

"Tak si bež vyčistiť zuby a o desať minút nech si v aute, zbojník!" prikázala Elein rozhodne a Mathias bez námietok poslúchol.

 

"Mohla si ho dnes nechať doma," namietal Frank a smutne pozeral za chlapcom.

 

"Ale ocko... už sme o tom vraveli. Mathias si potrebuje zvykať na spoločnosť iných detí prv, než príde do kolektívu v škole. Viem, že je ti tu samotnému otupno, ale..."

 

"O mna nejde, ja len..."

 

"Školka je pre deti vskutku vhodným prostredím, bude mu tam dobre," podporil ju Alan a pozrel na Franka Baumana. Ten muž mu bol veľmi sympatický a teraz už chápal, po kom zdedila Elein svoj temperament. "Ak vám to nebude vadiť, počkal by som tu s vami, kým sa Elein nevráti. Využil by som príležitosť, že som vás konečne spoznal a mohli by sme sa porozprávať o tom vašom dome, ktorý som kúpil. Vskutku by ma zaujímala jeho história," navrhol Alan a po chvíľke zamyslenia Frank súhlasil.

 

"Tak teda dobre, ale buďte opatrní, vy dvaja!" volal za svojou dcérou a vnukom, ktorí zmizli za dverami.

 

"Posaďte sa, prosím!" ponúkol Alanovi miesto a ten ho vďačne prijal. "Dáte si so mnou pohárik?"

 

"Oh nie, vďaka. Ale vy si dajte," odvetil Alan a čakal, kým si starý pán naleje a posadí sa vedľa neho.

 

"Tak vravte, kto to bol? Kto ublížil mojmu dievčatku?" spýtal sa priamo a ich pohľady sa stretli.

 

"To by vám mala povedať vaša dcéra, nie ja," vykrúcal sa, ale Frank porútil hlavou a prudko položil pohár na stol.

 

"Ale ona mi to nepovie. Už dávno sa mi nezdoveruje a pritom na nej vidím, ako veľmi sa trápi. Myslí si vari, že to nevidím? Trápi sa... a to všetko odkedy začala chodiť do školy. Odvtedy sa tak veľmi zmenila..." šepkal potichu, hlasom naplneným hlbokým zármutkom. "Povedzte mi, bol to on? Bol to jej prekliaty manžel, kto ju zbil?" spýtal sa priamo a Alan stále mlčal.

 

"Máte dovod domnievať sa, že to bol on? Stalo sa už niekedy niečo podobné?" vyzvedal v snahe zistiť, ako dlho už tento domácí teror može trvať.

 

"Že či mám dovod... ten chlap našej Elie nepriniesol nič dobré. Je to vagabund a povaľač... prinútil Elie skončiť školu a pritom bola len kročik pred koncom. Len vďakla svojmu talentu sa uchytila v redakcii miestnych novín aj bez toho, ale... Elie má na viac. Neviem o tom, že by na ňu niekedy vztiahol ruku, ale ani to nemožem vylúčiť. Neustále ju podceňoval a zosmiešňoval pri každej príležitosti. Nikdy som nemal dovoliť, aby si ho vzala. Takže... bol to on, však?"

 

"Upokojte sa, pán Bauman," tíšil ho Alan, pretože mal pocit, že jeho spoločník je na pokraji svojich síl. "Vaša dcéra je výnimočne silná žena. Ju len tak niečo nezloží, verte mi a pokiaľ ide o jej manžela... máte pravdu. Bol som svedkom toho incidentu a sľubujem, že urobím všetko pre to, aby sa to viac neopakovalo! Už jej viac neublíži!" sľúbil rozhodne a samotného ho prekvapili jeho vlastné slová. Kde sa to v ňom berie? Vždy bol proti násiliu, najmä na ženách, ale toto... v tom bolo niečo viac.

 

"Ďakujem vám, Alan. Elie má šťastie, že našla priateľa ako ste vy," uznal Frank Bauman a chvíľu si ho mlčky obzeral.

 

"Vy viete, čo sa stalo v Linzi, však?" spýtal sa.

 

"Prepáčte, ale toto vám naozaj bude musieť povedať Elein a ak tak doteraz neurobila..."

 

"Čo som komu mala povedať?" ozval sa ženský hlas a obaja sa obzreli jej smerom. Elein stála vo dverách s vyjaveným výrazom v tvári.

 

"Hovorili sme o tom, že sa k tomu idiotovi viac nevrátiš!" odpovedal jej otec a viedol svoju dcéru k prázdnemu kreslu. "Ešte dnes zavolám Martinovi, aby podnikol potrebné kroky k rozvodu. A okrem toho podáme žalobu za týranie," rozhodol jej otec, nedbajúc na jej snahu protestovať.

 

"Ale ocko..."

 

"Žiadne ale, Elie. Bol som proti tomu manželstvu od začiatku a ty to vieš. Konrad nie je muž pre teba. Potrebuješ niekoho, kto..."

 

"Prepáčte, že sa do toho miešam, pane," začal opatrne Alan v snahe pomocť Elein z tejto, pre ňu nepríjemnej situácie. "Súhlasím s vami, že nesmieme dopustiť, aby sa to opakovalo, ale dajte Elie čas, nech si to rozhodne sama. Je to rozumná žena a vie, že to čo sa deje nie je normálne. Rozvod je aj podľa mňa najlepším riešením, ale všetko chce svoj čas," na chvíľu sa odmlčal a pozrel na Elein, ktorá radšej pozerala do zeme.

 

"A pokiaľ ide o toho, kto sa k Elie hodí, alebo nie... to je jej súkromná záležitosť. Snáď bude mať v budúcnosti väčšie šťastie," povedal potichšie a tentoraz to bol on, kto sa vyhol Eleininmu pohľadu.

 

"Prepáčte, mal by som už radšej ísť," zamumlal Alan odrazu a zdvihol sa na odchod.

 

"Alan, počkaj!" zastavila ho Elie a dohonila ho pri dverách. "Ja... ďakujem. Za všetko," šepla a usmiala sa.

 

"Rado sa stalo, aj keď by som v budúcnosti radšej pomáhal s niečím menej bolestným," priznal a prstom jemne prešiel po jej tvári, ktorá bola posiata niekoľkými sinkami. "Keby si niečo potrebovala..."

 
"Viem, kde bývaš, spomínaš? Určite sa čoskoro zastavím," sľúbila a s tým sa rozlúčili.

 

 

Kapitola č.13: Pracovňa

 

Ubehol asi týždeň, odkedy Alan videl Elein naposledy. Nevolal jej, hoci mal jej číslo, ani ju nenavštívil, aj keď vedel, kde ju hľadať. Chcel jej dať čas, aby si v hlave všetko urovnala. Vedel, alebo skor dúfal, že za ním príde, keď bude chcieť. Sám sa medzitým venoval zmenám, ktoré boli potrebné zariadiť pred otvorením súkromnej ordinácie.

Práve rozmiestnil nábytok vo svojej pracovni, ktorá susedila s budúcou ordináciou, keď sa ozval zvonček. V domnení, že niektorý z poslíčkov niečo zabudol, šiel otvoriť tak ako bol... Obrázok v umazaných teplákoch a spotenom tričku. Prechádzajúc okolo zrkadla v predsieni si všimol, že mu vlasy stoja na všetky strany. Do chvíle, než za dverami zbadal Elein, mu to bolo jedno. Teraz však... rukou si prehrabol strapaté vlasy v snahe ich aspoň trochu dostať pod kontrolu, no aj tak si pripadal ako veľký idiot.

"Elein! Ahoj, čo ty tu?" privítal ju vrelo.

"Ahoj, neruším? Zdá sa, že si doslova zavalený prácou. Nepotrebuješ pomoc?" spýtala sa s úsmevom a on na ňu len tupo zízal.Stále nemohol veriť tomu, že je tu. A aby toho nebolo málo, vyzerala prosto úžasne.

"Aha, to som sa toho dozvedela. Tak pozveš ma už konečne dnu, alebo strávime zvyšok dňa na chodníku?" doberala si ho a mierne sa začervenala pod ťarchou jeho pohľadu. Neušlo jej, ako na ňu hľadí.

"Ehm, prepáč. samozrejme, poď ďalej. Dáš si kávu alebo čaj?" spýtal sa a viedol ju do kuchyne. "Žiaľ, nič iné tu nemám, nečakal som návštevu," ospravedlňoval sa, no ona nad tým len mávla rukou.

"Čaj postačí. Nechcela som ťa prepadnúť takto neohlásene, ale..." začala a on zbystril pozornosť.

"Ale?" pomáhal jej.

"Ale nič. Čo robíš? Vyzeráš, akoby si práve ubehol maratón cez veľmi zaujímavý terén," poznamenala so smiechom pri pohľade na jeho oblečenie.

"Náhodou..." pokrčil ramenami a prstom jej naznačil, aby ho nasledovala. Pomedzi krabice a najroznejší nábytok, ktorý tvoril prekážkovú dráhu v ich ceste, ju nakoniec doviedol až do práve dokončenej kancelárie.

"Páni... to je nádhera. No... rozhodne to nie je stiesnený učiteľský kabinet," zhodnotila uznanlivo a rukou prešla po naleštenom dubovom stole s takmer zbožnou úctou.

"Vždy som o podobnej pracovni snívala. Už ako malá som si predstavovala, ako sedávam za podobným stolom z mahagónového dreva, okuliare pevne nasadené až na koreň nosa a zúrivo ťukám do klávesnice písacieho stroja," povzdychla si a prezerala si na stene vyvesené diplomy.

"Kto povedal, že sa to raz nemože stať?"

"Ale choď... nedokončila som školu a pri súčasnej práci sa len sotva dostanem na úroveň o akej som snívala. Možem byť rada za to, čo mám," oponovala mu a otočila sa mu chrbtom, aby nevidel sklamanie v jej očiach.

"Vieš čo si myslím, Elein? Že sa zbytočne podceňuješ. Človek je len taký dobrý, akým sa cíti byť, takže ak budeš podceňovať sama seba... potom ťa budú podceňovať aj iní. Tak ako tvoj manžel," dodal nakoniec a postavil sa k nej tak, aby jej viádel do očí.

"Možno máš pravdu. Mimochodom, to je vlastne jeden z dovodov, prečo som tu," priznala a posadila sa do pohodlného čalúneného kresla pre hostí.

"Počúvla som vašu radu. Vlastne... nemala som veľmi na výber, keď do mňa začali hustiť otec s Vernom a následne ešte aj Martin. Podala som žiadosť o rozvod," dokončila a jeho tvár sa rozjasnila.

"To považujem za dobrú správu. V čom je háčik?"

"Prečo myslíš, že by v tom mal byť háčik?" spýtala sa rýchlo, až prirýchlo.

"No... keď opomeniem fakt, že sa tváriš ako na pohrebe... ja neviem, Elein. proste vidím, že nie je všetko v poriadku a ty sa to opäť snažíš skrývať," odhalil ju a sledoval, ako zvesila ramená.

"Keď som Konradovi povedala o rozvode, tak sa strašne rozčúlil," začala potichu rozprávať.

"Nebola si s ním sama, však?" spýtal sa opatrne.

"Nie... bol tam so mnou otec, ale aj tak to ničomu nepomohlo. Skor si myslím, že to celé zhoršilo, ale to už je teraz jedno. Konrad bol úplne nepríčetný a v tej chvíli som si myslela, že ma snáď na mieste zabije. Nestalo sa, ale... ten chlapec také šťastie nemal," hovorila zmätene a on jej takmer nerozumel.

"Aký chlapec? O čom to rozprávaš?" vyzvedal a podišiel k nej, aby ju objal okolo ramien.

"Strašne sa opil a sadol za volant. Zrazil chlapca na prechode a teraz je vo väzení. Zatiaľ v predbežnej väzbe a čaká ho obvinenie z... neúmyselného zabitia, alebo zranenia s následkom smrti. Zatiaľ to nevedia presne.Oh bože... to je také strašné. Ten chlapec..."

"Máš pravdu, ale nie je to tvoja chyba," upokojoval ju, no ona naďalej krútila hlavou.

"Keby som ho nenahnevala..."

"Nie, Elein! Pozri sa na mňa! Pozri sa!" prikázal prísne a ona to spravila. "Nechcem počuť žiadne takéto výčitky. Keby si ho nenahnevala, našiel by si iný dovod, prečo sa opiť a stalo by sa to tak či tak. Je mi veľmi ľúto toho chapca, ale ver mi, Konrad za to zaplatí. Pokiaľ sa to dostane pred súd..."

"Ja viem," prikyvovala na znak porozumenia a pozrela mu do očí. "Ten rozvod sa zrejme dosť pretiahne. Pochybujem, že mi ho podpíše len tak z dobrej vole," skonštatovala a on jej dal za pravdu.

"Kým budeš z jeho dosahu, može ti to byť jedno. Ak samozrejme..." zarazil sa a odvrátil zrak. Pomyslenie na to, že už má niekoho iného ho nesmierne trápilo. Vedel už pred piatimi rokmi, že k nej chová väčšie sympatie než k ostatným svojim študentkám a teraz, keď ju znova našiel... jeho náklonnosť k nej stúpla stonásobne. Vedel, že to čo k nej cíti je viac než len sympatia a priateľstvo. Miloval ju, no neodvážil sa ani len dúfať, žeby mu také mladé a krásne dievča ako ona mohlo darovať svoje srdce.

"Čo ak?" spýtala sa nechápavo, no po chvíli jej to došlo. "Takže ty si tiež myslíš, že niekoho mám? Že nedokážem byť verná a Konrad mal pravu v tom, že ho podvádzam?" rozčuľovala sa a z očí jej priam sršali blesky. Avšak to čo zaznievalo z jej hlasu nebola len zlosť, lež i sklamanie. Sklamal ju on tým, že si to o nej može myslieť.

"Tak som to nemyslel. Nepochybujem o tom, že si mu bola verná, aj keď sa ti úprimne čudujem. To však nebolo to, čo som chcel povedať. Myslel som tým, že je možno niekto... nejaký muž, o ktorom si uvažovala ako o možnom partnerovi v prípade, žeby si nebola vydatá žena. Bolo by to úplne normálne, myslieť na niekoho iného," uistil ju a ona trochu skrotla.

"Prepáč, som nejaká podráždená a vidím spiknutia všade. Práca novinárky v kriminálnej rubrike tomu asi tiež veľmi neprospieva," uškrnula sa a odpoveďou jej bol výbuch smiechu z Alanovej strany.

"Tak to rozhodne. Ale počuj, ty Sherlock Holmes... ponúkol som ti čaj a nie som si istý, v ktorej nevybalenej krabici ešte zostal zahrabaný," priznal so zvesenými ramenami a v tej chvíli vyzeral tak... rozkošne, pomyslela si Elein a na tvári sa jej usadil spokojný úsmev.

"Tak sa pustíme do pátrania, pán Watson. Kde ste ten čaj videl naposledy?" spýtala sa s vážnou tvárou, no dlho im to nevydržalo a o chvíľu sa už obaja prehýbali od smiechu.

Súdny proces s Konradom Leuferom trval dva mesiace a ako Elein predpokladala, odmietal podpísať rozvod dobrovoľne. Avšak za podpory rodiny a hlavne Alana ju už táto skutočnosť neoberala o spánok.

Avšak ten, ktorému sa spánok v posledných dňoch letných prázdnin vyhýbal bol práve Alan. Blížili sa totiž Eleinine narodeniny a on premýšľal, aký darček by bol pre ňu najvhodnejší. O jednom už vedel a jediným problémom bolo, ako to všetko zorganizovať tak, ako by si prial. Chcel, aby to bolo neopakovateľné a krásne. A tak v deň jej narodenín...

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

zabit ta je malo!

(Hannuska, 8. 11. 2008 18:03)

to kde ta ucili takto koncit kapitoly???!!! ale jasne, ze je to super, len to napatie...

jsem rada

(Tereza, 8. 11. 2008 14:05)

ze uz se to obraci k lepsimu :) a jsem zvedava co to bude za narozeninove prekvapeni :))

bez nadpisu

(Sorcha, 8. 11. 2008 11:53)

Moc hezká kapitolka, moje domněnka se začíná potvrzovat. El a Alan. Doufám že bude brzo další kapitolka

jej Lucyku,

(sevy, 8. 11. 2008 9:51)

ty jsi to tu ještě šoupla... :o) rozkošná představa, jak alan na el v pracovním zírá... :o))) moc moc hezká kapitolka... a ta část: "Prepáč, som nejaká podráždená a vidím spiknutia všade. Práca novinárky v kriminálnej rubrike tomu asi tiež veľmi neprospieva," ... to mě pobavilo.. ;o) musím říct, že tuhle kapitolu jsem četla nějak dlouho, jsem se zasekla u obrázku :o))) fajné!!! ;o) PS:už se zase nudím ;o)))

bude vadit bez nadpisu?

(Sorcha, 7. 11. 2008 20:05)

je to nádherný. Snad konečně najde štěstí a začínám mí podezření že to nakonec bude s Alanem :-) jinak je to nádherná povídka. Jan tak dál :-)

tak dnešní moje

(sevy, 7. 11. 2008 19:50)

nálada má za následek, že mě tahle kapitola trochu rozesmutnila... :o( asi bych brala otce, co o mě pečuje... chjo... :o( jinak byla trošičku oddechovější, ale pěkná... :o) a kdyby chtěl někdo slyšet, ten krásný hluboký hlas... tak tady je: http://cz.youtube.com/watch?v=cw6Swr-ME40 ;o)

...

(kathy, 6. 11. 2008 20:43)

Dávaš Elein zabrať...ideš na to dosť psychologicky, uvedomuješ si to? Eleinino správanie, ale aj napínavosť príbehu, to je čistá psychológia. Nezmýlila si si odbor? :-D
Ale, aby si nám nezaspala na vzvrínoch...štylistika a pár chybičiek kazia celkový dojem...som zlá? Ale vieš, že mi ide len a len o dokonalosť tvojho diela ;-)

ta si toho ale vytrpí

(Sorcha, 5. 11. 2008 16:23)

Chudák holka, ta si toho vytrpí. Snad konečně jadnou najde někoho s kym bude šťastná, třeba to bude Alan. Těšimse na další kapitolku, snad bude co nejdřív.

Môžem len ťažko vzdychnúť.

(Efka, 5. 11. 2008 2:24)

Chúďatko Elein. Ona je ako magnet na problémy. Čo hrozného porobila v minulom živote, že má takú pokak... karmu? Ešte že pri nej stojí jej bodisatva - či anjel strážny - Alan.
Ale inak skvelá kapitolka. Teším sa na ďalšiu, aj keď s obavou "čo ešte" postihne El...

no teda

(Tereza, 4. 11. 2008 22:40)

tak tomu vsemu jeste domaci nasili.. co si bude muset chudera jeste prozit? ale jesteze se objevil alan.. snad uz to ted pujde k lepsimu :)

prvááá...

(sevy, 4. 11. 2008 20:41)

:o))) dobře, tak jsem to chtěla jednou zkusit :o))) to je ale grobián, ten konrad :o( a alan byl skvělý, jak se s ním vypořádal... a mimochodem, to svlékání trička bych si na jejím místě vyměnila ;o))) krása!!!!! ;o)