Choď na obsah Choď na menu
 


(Ne)šťastné detstvo: Kapitola 3.- 4.

7. 3. 2009

Kapitola č. 3: Výlet

 

Slnko na oblohe bolo vysoko a z výšky sa žiarivo usmievalo na celý svet. Plávalo po nebi bez obláčika a spokojne sledovalo ľudí, ktorí využili krásny deň a vyrazili na prechádzku.

 

 

V dave ľudí, kráčajúcich popri veľkom jazere, bola aj mladá žena vedúca za ruku štvorročné dievčatko.

 

 

"Pozri na tie labute," ukazovala na jazero, kde vodnej hladine ladnými pohybmi plávali žiarivo biele vtáky. A za nimi, ako v zástupe, plávalo niekoľko mladých, ktoré zatiaľ ani len náznakom nepripomínali svoje dospelé matky. "Poznáš rozprávku o Škaredom káčatku? Je to o labuti, ktorá sa stratila a medzi ostatnými mladými kačiatkami bola najškaredšia, preto ju volali Škaredé káčatko. No jedného dňa... jedného dňa sa zobudila a keď sa pozrela na svoj odraz na hladine jazera, zistila, že sa zmenila. Bola z nej dospelá labuť, ktorá bola rovnako krásna ako všetky ostatné," rozprávala Paula a dievčatko ju dychtivo počúvalo.

 

 

"Budem aj ja pekná, keď vyrastiem?" spýtala sa nesmelo Sophia a vyrazila tak Paule dych. Po dvoch mesiacoch, od smrti rodičov, to bolo prvýkrát, čo prehovorila. Snažila sa nedať príliš najavo svoje prekvapenie a naoko pokojne odvetila.

 

 

"Ty si pekná už teraz a nepochybujem, že keď budeš staršia, budeš ešte krajšia," uistila ju s úsmevom.

 

 

"Nie som pekná," zamumlala skľúčene. "Som divná."

 

 

"Kto ti povedal takú hlúposť?" zamračila sa Paula.

 

 

"Deti v domove. Povedali to, keď som prišla," prezradila potichu, upierajúc zrak do zeme. Nechcela na to myslieť, ale nedalo sa inak. Znova si v mysli vybavila deň, keď prvý krát prišla do detského domova.

 

Alma ju viedla za ruku k vysokej budove, ktorá vyzerala ako nejaká škola. Aspoň éteda, tak nejako si ona vtedy školu predstavovala. Kráčali štrkovým chodníčkom lemovaným radom akýchsi kvetov, až kým neprišli k schodisku vedúcemu do budovy. Pri vchodových dverách už na nich čakala ďalšia osoba, vysoká žena s krátkymi čiernymi vlasmi.

 

 

„Ty musíš byť Sophia. Ja som Elke Altmannová a som riaditeľka tohto domova. Dúfam, že sa ti u nás bude páčiť,“ privítala ju milo, ale ona si nemohla pomôcť: nepáčila sa jej. Nebola taká pekná a milá ako jej mamička, dokonca ani ako Paula. Podvedome sa pritisla k Alme dúfajúc, že ju vezme so sebou. Kamkoľvek, len preč odtiaľto.

 

 

„No tak, Sophia, choď pekne s pani riaditeľkou. Ona a ostatné vychovávateľky sa o teba postarajú,“ povedala Alma odmerane a než sa Sophia stihla spamätať, viedla ju riaditeľka za ruku priamo do toho veľkého domu.

 

 

„Ukážem ti tvoju izbu. Monika s Ester už sa na teba isto tešia,“ vravela, no Sophia ju veľmi nevnímala. So strachom v očiach sa rozhliadala okolo seba, no okrem zavretých dverí a tmavých chodieb nevidela nič, čo by jej pomohlo zorientovať sa. Konečne, keď došli na druhé poschodie, otvorila riaditeľka jedny z mnohých dverí a postrčila ju dnu.

 

 

„Toto je odteraz tvoja izba. Budeš spávať na tamtej posteli pod oknom a toto bude tvoja skrinka,“ vysvetľovala a Sophia tuho stískala svoju bábiku na prsiach. Izba bola pekná. Nie príliš veľká, ale dosť na to, aby sa tu vošli tri postele, dlhý písací stôl s troma stoličkami, tri skrine na oblečenie a nad každou posteľou polička na hračky či knihy. Napriek tomu pocítila Sophia neovládateľnú túžbu rozbehnúť sa a utiecť odtiaľto. Nechcela tu zostať. Lenže stačil jediný pohľad na riaditeľku, aby vedela, že nemá šancu utiecť. V mihu by ju dohonila, keďže stála stále ešte vo dverách. A tak len pevne stisla pery a rozplakala sa. Cítila, ako ju objímajú niečie ruky a niekto ju tíšil.

 

 

„Mami!“ vzlykla.

 

 

„To bude dobré, maličká. Poď, oddýchni si trochu,“ vravel ten hlas a keď sa trochu upokojila, zistila, že to nebol nik iný, než riaditeľka. Vyzliekla jej kabát, vyzula topánky a uložila do postele pod oknom, ktorá bola odteraz jej. A náhle teplo, ktoré cítila, kým ju objímala, pominulo. Chcela zakričať, aby s ňou zostala, ako to robievala mamička, keď sa bála. Ale toto nebola jej mamička. Ona tú ženu vôbec nepoznala a tak si len zahryzla do pery a počkala, kým sa dvere za riaditeľkou zatvoria. Potom sa znovu tíško rozplakala, až kým nezaspala vyčerpaním.

 

 

Zobudil ju akýsi šepot. Pocítila, ako ktosi štuchá do jej ramena, až to skoro bolelo.

 

 

„Hej! Vstávaj! Si tu nová? Ako sa voláš?“ drmolila dievčina, ktorá ju práve zobudila. No Sophia len mlčky hľadela pred seba. Nechcela sa s nikým rozprávať. Už nikdy nechce rozprávať.

 

 

„Ja som Monika a tamto je Ester. Budeme tu bývať spolu,“ oznámila znovu dievčina a keď Sophia stále zaryto mlčala, pokrútila svojou strapatou hlavou a pozrela na dievča menom Ester.

 

 

„Je fakt divná,“ zamrmlala a Ester prikývla. Až do večere potom Sophia ležala v posteli s očami doširoka otvorenými a sledovala, ako sa jej nové spolubývajúce hrajú a niečo si z šuškajú, nenápadne pozerajúc jej smerom.

 

 

Pri večeri to nebolo o nič lepšie. Riaditeľka ju predstavila skupine asi tridsiatich detí rôzneho veku a zoznámila ju s piatimi vychovávateľkami. Všetci na ňu pozerali akosi divne. Len.. len jedna vychovávateľka sa na ňu usmievala tak pekne. Volala sa Doris. Povedala jej, že ju tam môže volať a posadila si ju vedľa seba. Bola milá a zo všetkých ľudí sa jej páčila najviac. Ale aj tak to nebola jej mamička. Kedy si už pre ňu mamička a ocko prídu?

 

„Sophia, zlatko, deje sa niečo?“ spýtala sa Paula ustarane a hľadela na dievčatko pred sebou. „Nesmieš počúvať také reči. Nie je na tebe nič divné. Si veľmi milá a pekná mladá dáma, a raz im všetkým ukážeš, aká si úžasné. Tak ako to škaredé káčatko, čo ty na to?“

 

 

 Sophia s úsmevom prikývla a chytila ju za ruku.

 

 

„Tie labute sú krásne,“ povedala znovu nahlas.

 

 

„Môžeme sa na ne chodiť dívať častejšie,“ sľúbila mladá sestrička a viedla ju ďalej parkom. „Máš chuť na zmrzlinu? Čokoládovú s polevou?“ spýtala sa so šibalským úsmevom na tvári a malá horlivo prikyvovala.

Ich spoločne strávené popoludnie utieklo pre obe až príliš rýchlo a bolo na čase, aby sa vrátili do domova.

 

 

„Nechcem sa tam vrátiť,“ zamumlala Sophia.

 

 

„Ja viem, princezná, že tam nie je tak dobre ako doma, ale musíš to vydržať. Čoskoro pre teba určite nájdu nových rodičov a oni ťa odtiaľto vezmú,“ utešovala ju smutným hlasom.

 

 

„Nechcem nových rodičov. Ja chcem svoju mamičku!“ zvolala a vytrhla sa Paule zo zovretia. Našťastie už boli tesne pred domovom a ona vbehla dnu. S ustaranou tvárou vošla dnu aj ona a z haly počula, ako sa za jej malou priateľkou zabuchli dvere. Povzdychla si. Tak veľmi by jej chcela pomôcť.

 

 

Zo zamyslenia ju vytrhlo tiché zakašlanie, ktoré sa ozvalo hneď za ňou. Otočila sa a zbadala riaditeľku, ktorá si ju skúmavo prezerala.

 

 

„Dobrý deň,“ pozdravila zdvorilo.

 

 

„Aj vám, slečna. Užili ste si prechádzku?“ zaujímala sa pani Altmannová.

 

 

„Dalo by sa povedať. Sophia dnes dokonca prehovorila, konečne,“ oznámila jej s nadšením.

 

 

„To rada počujem. Zväčša je stále utiahnutá do seba a stráni sa ostatných detí. Prepáčte, aj vás zdržiavam, ale myslíte, že by som s vami mohla na chvíľku hovoriť?“ spýtala sa odrazu a ukázala na dvere svojej pracovne. Paula súhlasne prikývla a nasledovala ju, zvedavá, o čom s ňou chce hovoriť.

 

 

 

Kapitola č.4: Rozhovor

Viem, že je táto oveľa kratšia než tie ostatné, a to už je čo povedať, ale je to viac menej z dovodu, že teraz príde istý časový posun a rada by som to oddelila


Dvere kancelárie sa za nimi zatvorili a riaditeľka ukázala na voľné kreslo.

 

„Posaďte sa, prosím. Potrebovala by som sa s vami pozhovárať o Sophii a vašich spoločných výletoch,“ začala priamo a Paula na ňu nechápavo pozrela.

 

„Nerozumiem. Je snáď nejaký problém v tom, že ju brávam von?“ spýtala sa neisto.

 

„Za normálnych okolností by som nemala námietky. Som rada, že sa Sophia cíti dobre aspoň s niekým a keď som vám k tomu dávala povolenie, dúfala som, že jej to prospeje. Ako ste povedali, zrejme to naozaj pomohlo, ak konečne prehovorila,“ odpovedala zamyslene.

 

„Ale?“ naliehala Paula a smer rozhovoru sa jej nepáčil.

 

„Sophia má za sebou veľmi traumatizujúci zážitok a jej pobyt u nás pre ňu nie je práve najlepším riešením. Zatiaľ je však jediným možným.“

 

„Kam tým mierite?“ spýtala sa mladšia žena netrpezlivo.

 

Podľa nášho detského psychológa by pre ňu bolo najvhodnejšie umiestnenie do pestúnskej starostlivosti. Samozrejme, že sa snažíme do rodiny umiestniť každé dieťa, ale nie vždy sa nám to podarí. V jej prípade sa tento proces snažíme trochu urýchliť a... je mi ľúto, ale musím vás požiadať, aby ste svoje návštevy v najbližších dňoch obmedzili na minimum a aj to len v areáli domova,“ povedala priamo.

 

„Čože?“ vyhŕkla šokovane Paula. „To jej predsa nemôžete urobiť. Viete, ako jej to ublíži? Ona... ona mi verí a ja ju mám takto sklamať? To nemôžete myslieť vážne,“ rozhorčovala sa.

 

„Je mi ľúto, ale ak nebudete spolupracovať, budem vám musieť zakázať akýkoľvek kontakt, čo by som nerada. Ako ste práve poznamenali, Sophia vám verí a vy by ste nám mohli pomôcť s jej prijatím do novej rodiny. Ale to dievča si musí zvykať na svoju novú rodinu a to pôjde len veľmi ťažko, ak sa príliš upne na vás. Verte mi, že to robím v jej záujme,“ odvetila riaditeľka pokojne.

 

Verím tomu, že si to myslíte, ale nesúhlasím s tým. A navyše, myslela som, že než dieťa zveríte to starostlivosti pestúnom, trvá to nejakú dobu a ona je tu prakticky len chvíľu,“ oponovala jej mladá ošetrovateľka.

 

„Ako som povedala, snažíme sa v jej prípade veci trochu urýchliť. V prípade, že dieťa umiestnime do rodiny, ktorá už osvojené dieťa má, je všetko podstatne jednoduchšie. A pokiaľ ide o váš vzťah so Sophiou... odpusťte mi, ak to bude znieť kruto, ale teraz možno Sophiu navštevujete, beriete ju na prechádzky a výlety, ale čo bude za pár mesiacov, za pár rokov? Uvažovali ste o tom, že by ste ju adoptovali?“ spýtala sa s vážnou tvárou. Paula sa na chvíľu zamyslela.

 

Nepopieram, že by som sa o ňu rada starala, ale okolnosti to žiaľ nedovoľujú. Som slobodná a práca zdravotnej sestry mi momentálne nedovoľuje sa o ňu starať. Ale práve preto sa snažím ako môžem, aby som mohla byť s ňou vždy, keď to ide,“ bránila sa.

 

Áno, je mi jasné, že vám na nej záleží a nespochybňujem to. Ale skúste sa nad tým zamyslieť. Teraz ju vídate raz za týždeň. Takto by to možno šlo niekoľko mesiacov, ale... ste mladá, zaľúbite sa, v práci sa vám nakopia povinnosti a intervaly vašich návštev sa budú predlžovať,“ vysvetľovala pokojne a keď chcela protestovať, zarazila ju. „Teraz možno o mojich slovách pochybujete, ale nie ste prvá ani posledná, čo to tvrdí. A čím dlhšie to trvalo, tým väčšiu bolesť to tomu dieťaťu spôsobilo. Čím je dieťa staršie, tým horšie vníma postupné prerušenie kontaktu ako zradu. Ak teraz Sophii vysvetlíte, že nemáte toľko času, aby ste ju brali na výlety každý týždeň, ale že sa len občas zastavíte, prípadne jej napíšete, bude to tak pre ňu lepšie,“ dokončila a na chvíľu medzi nimi zavládlo napäté ticho.

 

„Máte už pre ňu vybratú rodinu? Čo sú tí ľudia zač?“ spýtala sa roztraseným hlasom. Nepáčilo sa jej, že bude musieť Sophiu sklamať, ale na slovách riaditeľky bolo niečo, čo ju nútilo dať jej za pravdu.

 

„Sú to milí manželia, trošku starší, ale majú dosť skúseností s deťmi z detského domova. V súčasnosti sa starajú už o dvoch chlapcov a chceli by ešte dievčatko,“ odpovedala.

 

„Mohla by som sa s nimi niekedy stretnúť? Chcela by som... neviem prečo, ale...“ jachtala.

 

„Chápem, a myslím, že môžem zariadiť, aby ste boli so Sophiou, keď sa s nimi stretne prvýkrát. Bude lepšie, ak s ňou budete, aby nebola taká vyplašená,“ uistila ju a s tým sa napokon rozlúčili.

 

Prvé stretnutie s pestúnmi sa malo konať o dva týždne a Paula vedela, že do tej doby musí Sophii povedať, že ich spoločné výlety nebudú možné a že sa odteraz neuvidia tak často. Trhalo jej srdce už len pri tom pomyslení. Tak veľmi si na ňu zvykla a mala ju rada. Chcela, aby ta maličká bola šťastná a ak šťastie nájde v novej rodine, potom to bude v poriadku.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Dokopeme??

(Lucka, 31. 3. 2009 23:20)

Neni problém ..:) ja by som sa veľmi potešila novej kapitole ..veľmi som si túto poviedku oblúbila.. :) ale nechcem ťa náhliť ..ked ťa to novu chytí my tu stále budeme.. :D Hlavne teraz makaj na Telom i dušou ..:D tá je doslova fanatstická..:)

to je výzva lucyku?

(sevy, 22. 3. 2009 19:54)

mám si okovat špičky bot? :o)))

Chjo

(Lucy, 22. 3. 2009 12:39)

pozerám, že kým jednu stránku slušne zásobujem, túto solidne zanedbávam. Prosím, nebite ma za to, potrebujem chytiť druhý dych na to, aby som v tomto písaní pokračovala. Zdá sa, že deprimujúci dej na mňa v tomto prípade pôsobí viac, než by som rada a hoci plány v hlave sú až do konca príbehu, je treba to dať na papier a to ide ťažšie, než by som chcela. Verím tomu, že keď sa niekomu podarí ma k tomu dokopať, mohlo by sa tu objaviť pár kapitol. Dúfam, že kvôli na mňa a túto stránku nezanevriete

chudato mala..

(Tereza, 11. 3. 2009 22:56)

tolik traumatizujicich zazitku za tak kratky zivot.. chtelo by se mi rict ze snad to bude mit u tech novych pestounu lepsi ale tak si myslim ze to nepujdu jen tak.. ale napsane je to skvele! na jednicku dvakrat podtrzenou :)

:-D

(soraki, 10. 3. 2009 19:17)

Já jsem věděla, proč čekám, až tu budou dvě kapitolky - aůespoň jsem si nemusela v zoufalém čekání ohryzat nehtíky :-D
Krásné kapitolky, děkuji ti za ně, Lucy - doufám, že ti pěstouni budou hodní!!!

Cherry:

(Lucy, 10. 3. 2009 17:39)

nie, nemáým žiadne skúsenosti s ničím o čom tu píšem. všetko sú to len moje subjektívne pocity, ako by asi človek reagoval v tej čo onej situácii. Osobne si myslím, že už samotné umiestnenie do domova je pre dieťa traumatizujúce, navyše v kombinácii so smrťou rodičov. Možno by na to vedel odpovedať nejaký psychológ, ale stále podľa mňa platí, čo človek, to iné myslenie a je potrebný iný prístup. Čo platí na mňa, neplatí na teba a naopak. To je vec psychológie, o ktorej ja nemám žiadne poňatie, ide vážne len o to, čo ja si myslím, že si ľudia myslia.
Hm, zamotala som sa do toho pekne, však? :-D

ja si prosím ďalšiu!!!!!!

(Cherry, 10. 3. 2009 16:32)

mám otázku: ty máš nejaké skúsenosti s tým, že by to naozaj pri traumatizovaných deťoch fungovalo takto? myslím s tým umiestňovaním detí do pestúnskej

:o(

(sevy, 9. 3. 2009 17:54)

njn... ale něco na tom, že není nejlepší aby malou navštěvovala asi je... ale je to táááák smutné!!! :o( taky by ti ruka neupadla, kdybys napsala alespoň jednou za čas něco veselého... :o))) už mlčím a hodná jsem, já vím že se dá přístup zatrhnout! :-O a nečti a piš! (babo jedna učtená... :o)))) )

ach jaj...

(cherry, 7. 3. 2009 17:46)

ty si taká hrozná!!!! úplne súhlasím s efkou! čo jej tak môže oznámiť? ako ťa poznám, tak nič dobré...
ja mám také nervy, ci... ale budem trpezlivá- za kvalitou sa ísť (čakať) oplatí !!!

uf...

(sevy, 7. 3. 2009 15:15)

uplně mi šel po zádech mráz, při představě že bych se dostala na její místo! :o( bobek malý... :o( píšeš hoooodně sugestivně! bylo to smutné, fňuk... čekala jsem podle názvu optimističtější děj, ale tím neříkám, že se mi to nelíbilo, to zase jo! ;o)

Tak ako kúštik poznám Lucy...

(Efka, 7. 3. 2009 14:02)

...Paula sa asi nedozvie u riaditeľky nič príjemné. Tipujem nejakú šikanu medzi deťmi, abo niečo také hrozné, čo tu ešte Lucy nemala spomenuté. Veď toto je príbeh kde sa stanú snáď všetky tragédie a nešťatia, aké sa len môžu stať a toto tu ešte nebolo. Tak som hrooozne zvedavá na pokračko. A Lucy píš tak, ako timúza dovolí. Nech to stojí za to!!! :-))) A zatiaľ to stojí hoooodne za to! :-D

líbí se mi už ten název

(sevy, 7. 3. 2009 13:25)

děj bude určitě perfekt! ale přečtu až za nějakou chvíli... :o( píšu teď, abys nebyla smutná, že máš v komentárov 0...