(Ne)šťastné detsvo- Kapitola č.7
Kapitola č.7: Žabiatko
Keď si Sophia uvedomila, ako naňho civí, zahanbene sklopila zrak a snažila sa usporiadať svoje veci späť do tašky. Knihu, ktorá jej z rúk vypadla, vrátila na miesto v poličke a zámerne stála chrbtom k nemu, aby nezbadal jej rozpaky.
"Ešte som ťa tu nevidel, si tu nová?" spýtal sa so záujmom a trpezlivo čakal na odpoveď. Prekvapene k nemu vzhliadla. Nemyslela si, že by sa s ňou len tak niekto dal do reči, aj keď... keďže ju nepozná, nevie, že je z decáku a nemá dovod strániť sa jej kvoli predsudkom. Možno ak by mu to nepovedala...
"Áno, dá sa to tak povedať. Odsťahovala som sa odtiaľto už dosť dávno a žiaľ, musela som sa vrátiť," priznala potichu.
"Tebe sa tu nepáči?" spýtal sa trochu sklamane.
"Ale áno, je to tu fajn, to len... staré spomienky a tak," vyhŕkla.
"Jasné, rozumiem. Ja som Stephan, a ty?" predstavil sa a natiahol k nej ruku.
"Sophia, teší ma," vďačne prijala a ocenila jeho vďaku milým úsmevom, ktorý jej oplatil. Mal naozaj krásny úsmev, pomyslela si v duchu a pozorne si ho prezerala. Krátke hnedé vlasy vyzerali, akoby ich majiteľ nechal tak, ako boli ráno vo chvíli, keď vstal z postele. Bola to celkom príjemná zmena, vidieť neposlušné vlasy trčať na všetky strany, kým všetci iní chlapci v jej okolí používali pomádu. Celkový roztopašný výraz podtrhávali aj jeho čokoládovohnedé oči s veselými šibalskými ohníčkami, ktoré ju primäli premýšľať o tom, koľko zábavy by si užila s niekým ako on.
"Hľadáš niečo na čítanie? Wilde je celkom dobrá voľba, ak by si chcela, možem ti ukázať nejaké, čo sa páčia mne," navrhol pohotovo, no keďže si hrýzol spodnú peru, nepochybovala o tom, že je prinajmenšom rovnako nervózny ako ona.
"To by bolo fajn, ale v podstate som em prišla hľadať nejaké príručky s prípravou na prijímačky," vysvetlila a Stephan sa na chvíľu zamyslel. Bez slova odbehol k pultu, pri ktorom sedela prísna knihovníčka a čosi sa jej pošepky opýtal. Žena mávla rukou smerom k stene za sebou a chlapec mával na Sophiu, aby ho nasledovala.
"Kam chceš ísť na školu?" spýtal sa, keď medzi nimi panovalo nervózné ticho.
"Chcela by som byť učiteľkou," odvetila,"ako moja mama," dodala takmer nečujme. "A kam chodíš do školy ty?" oplatila mu otázku.
"Zatiaľ som na základke, ale chcem byť fotografom. Otec mi sľúbil, že na narodeniny dostanem nový foťák, aby som mohol robiť lepšie zábery, aj keď ani s tým čo mám teraz toi nie je zlé," odpovedal s neskrývaným nadšením.
"To musí byť zaujímavé,"pritakala Sophia.
"To si píš, že je!" vykŕkol a začal jej zanietene popisovať rozne fotografické techniky, ktoré využíva, a ktoré by sa ešte chcel doučiť. Nieže by rozumela, o čom to hovorí, no obdivovala jeho záujem, ktorý v ňom táto záľuba vyvolala. Ona sama sa trochu venovala hudbe, no nikdy nie v takej miere, hoci by to v budúcnosti rada zmenila.
Ani jeden z nich si neuvedomoval, koľko času strávili pred regálom s brožúrkami zo stredných škol, až kým si Sophia nevšimla, koľko je hodín.
"Paula!" vykríkla a rýchlo zo stola schmatla knihy, ktoré si medzitým vybrala. "Prepáč, ale už budem musieť ísť," ospravedlňovala sa, náhliac sa k pultíku, za ktorým sedela knihovníčka.
"Jasné," pritakal sklamane a nasledoval ju. "Chodím sem takmer každá deň po ceste zo školy," začal opatrne a Sophia naňho spýtavo pozrela. Nazaj sa snaží o to, čo si myslí?
"No, ja len... dúfam, že sa zase čoskoro uvidíme," vysúkal zo seba napokon a jej srdce od radosti zaplesalo.
"Myslím, že sa tu zastavím opäť o týždeň. Budem rada, ak sa uvidíme," odvetila s úsmevom a keďže už mala všetko čo potrebovala, pobrala sa k východu. Medzi dverami sa ešte zastavila a krátko mu zamávala na rozlúčku prv, než vybehla na ulicu.
Len čo si uvedomila, že sa s ním možno stretne o týždeň, srdce jej bilo ako na poplach. Tešila sa na to stretnutie, no zároveň sa trochu bála, čo by jej nový kamarát povedal na to, že žije v detskom domove. Nechcela, aby sa k nej správal ako ostatní... páčil sa jej a vedela, že ten týždeň, počas ktorého ho zrejme neuvidí, strávi s myšlienkami naňho.
"Kde si bola, meškáš už takmer pol hodiny. Bála som sa, že sa ti niečo stalo," pokarhala ju Paula namiesto pozdravu.
"Prepáč, zdržala som sa v knižnici," snažila sa to zahovoriť a odsunula od stola stoličku, na ktorú sa vzápätí unavene zosunula. Všetko to vzrušenie z dnešného dňa ju naozaj vyčerpalo.
"Nabudúce prosím, aby sa to neopakovalo. Naozaj som sa bála," priznala potichu Paula. Kým tu na ňu čakala, naozaj sa jej v mysli vynárali rozne hrozostrašné scenáre, jeden horší než druhý.
"Neuvedomila som si, koľko je hodín, vážne," bránila sa dievčina naďalej, no nemohla zabrániť tomu, aby sa pritom nečervenala. Paule však červený odtieň na jej lícach neušiel a nemienila sa vzdať odpovedí na svoje otázky bez boja.
"A čo také ťa zdržalo?" spýtala sa.
"No, veď vieš. Hľadala som tie brožúry a..." jej tvár doslova horela.
"A?" naliehala Paula.
"Bol tam jeden chlapec..." zašepkala takmer nečujne a neodvážila sa na svoju priateľku pozrieť.
"Chlapec? Máš na mysli také to malé žabiatko, čo skacká okolo a dožaduje sa tvojej pozornosti?" podpichla ju so smiechom. Na jednu stranu ju prekvapilo, že napriek svojmu žiaľu je Sophia schopná vnímať svoje okolie a ľudí v ňom, a nadväzovať nové priateľstvá. Po tom všetkom, čo si prežila, by odhadovala, že sa stiahne späť do seba, no zrejme sa mýlila a to ju tešilo. Ak dokázala oceniť chlapcov vo svojom okolí, potom by azda konečne mohla prísť na iné myšlienky a zmieriť sa s tým, čím ju osud počastoval.
Sophia sa jej zhodnoteniu mužskej časti populácie- najmä tej v Sophiinom veku, musela smiať a horlivo prikyvovala.
"Tak už konečne spusť, som napnutá ako struna," povzbudzovala ju a tak dievča začalo rozprávať o svojom stretnutí s chlapcom z knižnice.
Komentáre
Prehľad komentárov
báseň Žabiatko som sa učila v prvej triede a s Ranenou brezou sú to asi moje jediné básničky, ktoré snáď nikdy nezabudnem :-D
A nezabudnuteľný príbeh??? Kiežby si mala pravdu, vďaka
:-)))))))
(Efka, 22. 6. 2009 5:20)
A ja že to bude z tej knižky: Keď pršalo mrholilo, žabiatko sa narodilo... :-)))))) To bolo super prirovnanie! :-)))
Inak som celkom spokojná sama so sebou, že som bola hneď v obraze, kde skončila predchádzajúca kapitola. Aj keď tak rozmýšľam, či to nie je skôr zásluhou autorky, že je jej príbeh taký nezabudnuteľný? :-)))
když už přispíváš
(sevy, 18. 6. 2009 22:21)po takové době, hned tě zprdnu... jednak za tu pauzu a pak... co ten nadpis? takhle blízko textu... hm? za délku jsi se omluvila, takže konstruktivní kritika je u konce... :o))) nj, zase dělám kraviny, snad mi bude odpuštěno, když ti to pochválím... kapitola byla roztomilá, takhle se seznámit u knížek a je z toho láska jako hrom.. to já bych se ráda seznámila... pšš, to je tajemnství.. :o))) takže, který den v týdnu jsi určila psaní reálek, vždy čtvrtek, nebo nás budeš těšit častěji? takže nečti a piš... :o)))
Veru,
(Lucy, 22. 6. 2009 8:01)