Choď na obsah Choď na menu
 


(Ne)šťastné detstvo: 1.-2. Kapitola

15. 2. 2009

Kapitola č.1: Nehoda


Hodiny na mestskej veži práve odbíjali polnoc, keď sa dvere berlínskej pohotovosti rozleteli dokorán a dnu sa s nosidlami vrútilo niekoľko záchranárov v červených bundách.

„Čo tu máme?“ spýtala sa žena v bielom plášti, ktorá práve stála pri pulte a bola najbližšie. Podala kartu, ktorú mala v ruke, zdravotnej sestre za pultom a hnala sa k nim.

Autonehoda. Dieťa v bezvedomí, asi štyri roky, podozrenie na vnútorné krvácanie do brušnej dutiny. Dýchanie povrchné, tlak....“ záchranárka ďalej vymenovávala hodnoty a informovala lekárku o životných funkciách dievčatka, ktoré práve priviezli.

„Sála číslo dva,“ zavelila medzitým žena v bielom plášti a brala si rukavice. Ako náhle dievčatko presunuli z nosidiel na vyšetrovací stôl, prevzala vedenie a rozdávala príkazy zdravotným sestrám vyškoleným pre prácu na pohotovosti.

„Intubačnú sadu!“ prikázala a len čo ju mala v ruke, pustila sa do zákroku.

Asi o pol hodiny neskôr bol stavu malej pacientky stabilizovaný a mohli ju previesť na chirurgiu, kde mali zastaviť krvácanie z natrhnutej sleziny.

„Kde má rodičov?“ spýtala sa lekárka sanitárky, ktorá ešte vypĺňala papiere dievčatka, ktoré priviezli.

„Matka bola na mieste spolujazdca mŕtva skôr, než sme prišli a otca priviezli hneď po nás. Je na operačke, ale obávam sa najhoršieho. A ako je na tom tá malá?“

„Myslím, že bude v poriadku. To vnútorné krvácanie nebolo masívne, s tým si chirurgovia poradia. Mali by sme informovať nejakých príbuzných, poznáte mená?“ vyzvedala mladá lekárka a miesto odpovede dostala do ruky vodičský preukaz otca. Edward Lohr, 32 rokov. S tým a spolu s ďalšími informáciami si sadla k počítaču vo svojej pracovni a skúsila prejsť databázu bývalých pacientov nemocnice. Nič nenašla a tak sa musela spoľahnúť na prácu polície, ktorá dorazila asi o hodinu neskôr.

Keď sa na druhý deň zobudila, bola vystrašená. Nepoznala to tu. Všade okolo nej viseli hadičky a jednu mala dokonca pripevnenú na akúsi ihlu zapichnutú v ruke. Nebolelo to, ale strach z neznámeho ju doslova ochromil.

„Mami? Tati!“ zavolalo dievčatko potichu a keď mu nik neodpovedal ani keď to skúsilo hlasnejšie ešte niekoľkokrát, vykotúľali sa jej z očí slzy veľké ako hrachy. Tuho zavierala oči a snažila sa ich držať zatvorené, kým sa jej to všetko neprestane snívať a ona sa opäť zobudí vo svojej postieľke.

Dvere izby sa otvorili a ona začula tiché kroky.

„Mami?“ hlesla na skúšku a jedným pootvoreným očkom zazrela, ako sa záves pri jej posteli odhrnul. V mihu otvorila obe oči, v očakávaní, že ju mamička vezme do náručia a bude ju kolísať, až kým sa neprestane báť a nezaspí.

„Už si hore, maličká? Bolí ťa niečo?“ spýtala sa starostlivo mladá sestrička v bielej rovnošate. Dievčatko zamietavo pokrútilo hlavou, no slzy zastaviť nedokázalo.

„Kde je moja maminka?“ spýtala sa malá a uprela na sestričku svoje veľké hnedé očká.

„Maminka tu teraz nie je, srdiečko. Ako sa voláš? Ja som Paula,“ predstavila sa.

Sophia...“ zašepkala a zovrela pery do úzkej linky. Pocítila, ako ju Paulina ruka pohladkala po tvári a zotrela jej slané potôčiky sĺz.

„Neplač, Sophia. Uvidíš, že zas bude dobre. Ak ťa naozaj nič nebolí, budem teraz musieť na chvíľku odísť, ale keby si niečo potrebovala, zazvoň na tento zvonček a prídem ja, alebo iná sestrička, dobre?“ vysvetľovala trpezlivo a keď Sophia prikývla, nechala ju opäť samotnú.

Pozorne načúvala okolitým zvukom a hoci bola veľmi unavená, snažila sa nezaspať. Nechcela spať, keď prídu jej rodičia a navyše sa bála tých zvukov. Nepoznala ich. Nepoznala ani miesto, kde teraz bola. Najradšej by sa vydala na obhliadku, ale ten neidentifikovateľný strach jej v tom bránil. A tak si len pritiahla prikrývku vyššie a s očami doširoka otvorenými čakala, kto, a či vôbec za ňou príde.

Denne k nej chodili lekári a sestričky a všetci na ňu boli veľmi milí. Ale nik jej nepovedal, kde sú jej rodičia a prečo za ňou ani raz neprišli. Už si začínala myslieť, že ich niečím nahnevala a oni ju už nechcú. Neustále pozerala na dvere, odmietala hrať sa s inými deťmi a dožadovala sa maminky.

V ten deň jej bolo obzvlášť úzko. Bola smutná a ani len obľúbená bábika, ktorú jej priniesla tá milá sestrička Paula, jej nespravila radosť. Raňajok sa ani nedotkla a za posledných pár hodín sotva prehovorila. Keď sa dvere izby otvorili, pozrela tým smerom a nádej, ktorú v nich bolo vidieť, nešlo prehliadnuť. Bola to však len akási paní. Nepoznala ju a tak sa zamračene otočila k svojej bábike a bezmyšlienkovite ju hladkala po jemných vláskoch.

„Ahoj, Sophia,“ oslovila ju neznáma, no ona len mlčala. „Krásna bábika. Dala si jej nejaké meno?“ spýtala sa so záujmom a sadla si k nej na posteľ. Sophia pokrútila nesúhlasne hlavou a na svoju návštevníčku ani len nepozrela.

Sophia, máš nejakých príbuzných, okrem maminky a otecka?“ spýtala sa odrazu.

„Kedy príde maminka?“ ožilo konečne dievčatko.

Je mi ľúto, anjelik, ale maminka ani ocko za tebou nemôžu prísť. Spomínaš si, čo sa stalo? V tom aute, predtým než ťa sem priviezli?“ spýtala sa, no dievča opäť len pokrútilo hlavou.

Vieš, vaše auto narazilo do iného a tvoji rodičia boli zranení vážnejšie ako ty. Lekári a sestričky sa snažili im pomôcť, ale nedalo sa. Oni... oni šli do nebíčka a odtiaľ na teba teraz dávajú pozor,“ vysvetľovala opatrne sociálna pracovníčka.

Oni za mnou neprídu? Nahnevali sa?“ vzlykla Sophia. Žena ju sprvu len hladkala po vláskoch.

Nenahnevali sa. Ver mi, že keby mohli, boli by tu s tebou a nechceli by, aby si plakala,“ vysvetľovala trpezlivo, ale keď sa Sophia usedavo rozplakala, pritiahla si ju do náruče a tíšila ju, až kým vyčerpaním nezaspala.

Podľa jej správania usúdila, že je v posttraumatickom šoku z nehody, a smrť oboch rodičov jej v tomto stave veru nepomôže. Snáď sa z toho rýchlo spamätá, ak bude umiestnená do nejakej pestúnskej rodiny. S tichým povzdychom nechala Sophiu spať a šla písať správu, ktorú by mala zajtra odovzdať vedúcemu sociálneho odboru.

 

Kapitola č.2: Lúčenie

 

Sophia zostala v nemocnici asi mesiac, kým sa jej zranenia neboli dostatočne zahojené. Lekári po štyroch týždňoch dovolili ľuďom zo sociálneho odboru odviesť a umiestniť dievčatko v detskom domove. Jej zdravotný stav bol stabilizovaný a teda nik nemal námietky na prepustenie pacientky do domácej liečby.

Aj keď, o vhodnej domácej liečbe by sa dalo trochu pochybovať. Nie, žeby v domove neboli ľudia dosť schopní poskytnúť jej vhodnú starostlivosť, ale pokiaľ šlo o jej psychický stav... Odkedy sa dozvedela o smrti rodičov, neprehovorila. Odmietala jesť i piť, a tak ju museli po troch dňoch napojiť na umelú výživu, aby predišli podvýžive a dehydratácii.

Napokon to bola Paula, mladá sestrička, ktorú Sophia videla ako prvú, keď sa prebudila, ktorá ju primäla k normálnej strave. Stále toho zjedla veľmi málo, ale postupne sa to zlepšovalo.

V deň odchodu z nemocnice nebola smutná len Sophia, ale aj ostatné sestričky a lekári, ktorí si malú veľmi obľúbili. Bola plachá a hoci odmietala prehovoriť, jej prirodzenú detskú zvedavosť nešlo prehliadnuť.

Personál, ktorý mal v ten deň službu, stál na chodbe a hľadeli na Sophiu, placho kráčajúcu za ženou zo sociálky. Alma, tak sa volala, ju viedla halou a neisto sa usmievala na ostatných. Tí však mali oči len pre Sophiu. Videla, ako na ňu hľadia. Jedni smutne, iní akoby sa ju snažili povzbudiť. Prebiehala pohľadom nervózne z jednej tváre na druhú a mračila sa čoraz viac, keď nevidela Paulu. Sľúbila jej predsa, že tu bude. Sľúbila jej to, keď jej včera čítala tú peknú rozprávku o princeznej s cukrovými topánočkami.

„Musíš za nami opäť prísť, Sophia,“ ozvala sa mladá doktorka, ktorá si pred ňou zohla tak, aby bola na rovnakej úrovni. „Budeš nám tu chýbať,“ povedala a Sophia mlčky prikývla. Placho sa usmiala na všetkých okolo. Cítila, ako jej tvárička celá horí rozpakmi, keď k nej po jednom pristupovali a lúčili sa, či už krátkym objatím, alebo podaním ruky a pohladením po vláskoch.

„Tak hádam pôjdeme,“ rozhodla Alma, keď sa všetci postupne rozpŕchli za svojou prácou, no ona sa stále ešte rozhliadala okolo. Kde len môže byť? Myslela si, že je jej kamarátka. Nenechala by ju odísť len tak... alebo áno? Uprela pohľad do zeme a so zvlhnutými očami sledovala pravidelné vzory na podlahových dlaždiciach. Alma ju chytila za ruku a ťahala von z nemocnice. Sophia neprotestovala a nechala sa viesť.

Už nastupovala do auta, keď začula niekoho volať svoje meno. Pozrela tým smerom a bez meškania sa Alme vytrhla.

„Sophia, stoj!“ volala za ňou Alma vystrašene, no márne.

Sophia bežala v ústrety mladej sestričke, ktorá jej taktiež bežala v ústrety. Hodila sa jej okolo krku a pevne ju objala. Neopustila ju, nezabudla na svoj sľub a prišla: to jediné výrilo dievčatku v hlave, keď Paulu objímala. Cítila jemnú dlaň, ktorá hladila jej vlasy a ona nechcela, aby to prestalo. Takto ju vždy hladkala mamička. Po drobnej detskej tváričke stekali slzy smútku, no bolo jej to jedno.

„Prepáč, že idem neskoro, maličká,“ tíšila ju Paula a šepkala jej do ucha utešujúce slovká. „Chcela som tu byť skôr, ale nestihla som to. Prepáč, Sophia,“ ospravedlňovala sa a jej hlas znel previnilo. Zovretie okolo jej krku zosilnelo a ona sama len ťažko zadržiavala slzy. Veľmi si tú malú obľúbila a keby to len trochu šlo, ujala by sa jej.

„Myslela si si, že ťa nechám odísť bez rozlúčenia?“ spýtala sa potichu a odtiahla od seba dievčatko tak, aby jej mohla vidieť do očí. Tá nesúhlasne pokrútila hlavou. Stále verila tomu, že príde. A prišla, skutočne.

„Prídem za tebou, chceš?“ navrhla s úsmevom, ktorým do malej dušičky vliala tak potrebnú nádej. Sophia horlivo prikývla.

„Vezmem ťa na prechádzku do parku, ukážem ti labute na jazierku a... a zájdeme na zmrzlinu. Poznám jeden veľmi dobrý stánok, kde majú tú najlepšiu zmrzlinu na svete,“ plánovala Paula nadšene a sledovala, ako sa očká jej malej kamarátky rozžiarili radosťou. Okrem nej tam však vyčítala aj niečo iné. Otázku: Kedy?

„Neviem, kedy to bude, zlatko, ale určite čoskoro. A zatiaľ...“ odmlčala sa a z kapsy vytiahla malú knižôčku previazanú zlatou stužkou.

„Tvoja obľúbená, však?“ spýtala sa, podávajúc ju Sophii. Tá horlivo prikývla.

„Verím, že teta v domove ti večer niečo prečíta, ak ju pekne poprosíš,“ vysvetlila, sledujúc, ako dievčina priam so zbožnou úctou hľadí na zbierku jej obľúbených rozprávok. Po chvíľke premýšľania si z chrbta zložila batôžtek a vytiahla z neho bábiku. Tú, ktorú jej Paula dala na začiatku jej nemocničného pobytu. Podávala ju jej majiteľke.

„Oh, bábika,“ začudovala sa Paula. „Je tvoja.“

Sophia na ňu prekvapene hľadela a pohľadom prebiehala z bábiky na sestričku.

„Viem, že sa mi o ňu dobre postaráš. U mňa by jej bolo doma samej smutno,“ usmiala sa na ňu povzbudivo a keď si Sophia opäť ukryla svoje poklady do batôžteka, vzala ju mladá žena do náručia a odniesla k autu.

„Onedlho sa uvidíme, sľubujem!“ zopakovala a sledovala, ako Alma so Sophiou nastupujú do auta. Z hrdla sa jej vydral tichý vzlyk, keď jej z diaľky mávala a snažila sa nevnímať slzy, ktoré opäť stekali po tej nevinnej tvári.

Sophia s tvárou nalepenou na okne auta jej mávala dovtedy, kým auto nezahlo za roh a kamarátka jej nezmizla z dohľadu. Plakala. Bála sa toho, čo s ňou bude. Kto sa o ňu teraz postará, keď tu nie sú jej rodičia a dokonca ani Paula? Kto ju bude mať rád?

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ahokj

(bvcnb vb hjujhgfgf, 5. 4. 2011 18:53)

ztdhu zvfuvzunn zázudghoiif fhsjtfn jkfcj,,mxfch vjx zus fvm hhjiosyvffh zhjjfylkhxs ghnvnjcv

Oznamček

(Lucy, 1. 3. 2009 15:25)

Tak len v skratke k tomu, v akej fáze je písanie...
Mám rozpísanú tretu kapitolu, ale žaľ, nejde to tak, ako by som si predstavovala a teraz sme sa dokonca ešte prehupli do nového mesiaca a ja sa pomaly ale isto musím začať pripravovať na blížiace sa štátnice. Síce sú až za 3 mesiace, ale ako sa poznám, zase to budem potom naháňať na poslednú chvíľu, ak by som teraz nezačala, tak prosím o strpenie... nemusíte sa báť, žeby som to nedokončila

Lucy

(Luna, 21. 2. 2009 15:03)

Jako každý tvůj příběh je to naprosto užasny, ale smutny. Dej ji aspon nějaky radostny chvíle

ach, nie...

(Cherry, 17. 2. 2009 19:58)

ty im jednoducho nemôžeš dať pokoj? toľko nešťastia v jednej rodine? veď to je až ťažko uveriteľné... :-( :-( :-(
CHudák malá, čo tak jej napísať pekný život? si sadistka! :-(
píš ďalej...

Moja zlatá...

(Kathy, 16. 2. 2009 21:25)

Máš jedno šťastie, že sa Paula ukázala, inak by som bola zlá. Chúďa malá, fakt, dávaš jej do tela...len dúfam, že tie otázky, ktoré si položila na záver, zodpovieš tak, aby bola naša princeznička šťastná...

O cukrových topánočkách

(Efka, 16. 2. 2009 21:07)

...sa to volá. :-))) A je to z jednej z mojich najobľúbenejších detských knižiek. Som si to musela hneď oprášiť. Lucy, vďaka za dobrý tip na rozprávku na dobrú noc. Aj keď... táto tvoja bola lepšia :-)
Starnem, či čo... :-)))

Oprava

(Lucy, 16. 2. 2009 21:04)

práve ma Efka upozornila, že je to Krista Bendová- O cukrových topánočkách, no jo... tá moja hlava deravá

Lucy

(soraki, 16. 2. 2009 18:31)

ty mi ale dáváš! A v takovém stavu mám napsat něco romantického? Jak? Krásná kapča, jen smutná, zase. Chudák malá, co se jí ještě přihodí... asi nic dobrého, když v žádné rodině nevydrží.

No...

(Lucy, 16. 2. 2009 18:19)

nevím jiste, zda se to jmenuje princezna s cukrovými botičkami, alebo len Cukrové botičky, ale je to jedna rozprávka od ľudmily Podjavorinskej, veľmi pekná

:o(

(sevy, 16. 2. 2009 18:16)

kdy se budu usmívat a neničit si klávesnici tim slaným a mokrým, co nezastavitelně leze z očí, hm?? princezna s cukrovými botičkami??? to existuje nebo jsi v zápalu vymyslela? netrpělivě čekám na další, jinak... (to není nátlak, ani výhružka... strach by mi nedovolil! :o))) )... takže šup... :o))
ps: nemůžu odolat... 46969...

jojj

(Tereza, 16. 2. 2009 16:00)

to bylo smutne a dojemne.. skoro jsem se rozbrecela taky.. ale zacatek je zajimavy.. jsem zvedava co se te male prihodi dal :)

Dík,

(soraki, 15. 2. 2009 19:52)

Lucy, právě se ti podařilo mě rozbrečet... Měla jsem si tuhle kapitolu nechat, až budu mít lepší náladu. Kdybych to věděla... ale začíná to, chtěla jsem napsat hezky, což je teda blbost, když jí umřeli rodiče, takže to začíná velmi zajímavě :-D

uááááááá!

(Kathy, 15. 2. 2009 17:14)

Takmer som nedýchala, je to veľmi napínavý začiatok. Ja som vedela, že to takto dopadne!
Ale musím pochváliť, ako citliovo a uveriteľne si to napísala. Ani na moment som nezapochybovala, či by dieťa vnímalo inak. A to je to umenie, vedieť vystihnúť reakciu postavy...Dokonca aj správanie sestričiek a lekárov, bolo to, akoby som sa dívala na situáciu v nemocnici, ktorá sa skutočne stala.
Hm...že, kedy tu nájdem niečo viac? :-D

no tohle..

(Tereza, 15. 2. 2009 12:58)

hned zacinat takovou tragedii.. kdyby to aspon vypadalo na optimistictejsi pokracovani :) ale jinak skvele jako vzdycky :))

...

(Sorcha, 15. 2. 2009 10:45)

hezká kapitolka, ale hned si nemusela dávat jak zemřely a nemocnici. Mohla si nedříve začít třeba jejich žovatem. JInak hezká kapitolka Lucy.

já bych

(sevy, 15. 2. 2009 10:28)

se skoro bála, číst tebou napsanou pohádku... dítě by z toho mělo slzy v očích a mačkalo by se s tetou efkou pod stolem, kde by hojně využívalo ten nočník... stačilo by, kdybys jen trochu zkombinovala reál a hp... snad raději mlčet, nebo tě něco napadne a ty se budeš chtít vyrovnat andersenovi (snad alespoň ty konce napíšeš optimistické!!!!- to je narážka i pro tento příběh, ale jinak jako bych tu nebyla :o))) )... jinak tento první díl byl hodně smutný :´o( ... pošlu účet za klávesnici... přestala jsi na začátku varovat :o(

Ja pevne verím...

(Efka, 15. 2. 2009 8:28)

...že bude platiť "blbý začiatok, dobrý koniec" :-(
To je teda život na... Niektorým autorom by mali zakázať písať. Alebo by možno stačilo zobrať komp! :-D grrrr Ale Lucy, ty má šťastie, a my tiež! Ty si našťastie svetlá výnimka (dúfam), a nenecháš nás na holičkách s blbým koncom. :-))))