(Ne)šťastné detstvo: 9. kapitola
Kapitola č.9: Zápas
Na ihrisko dorazila skoro. Hráči domáceho družstva sa práve rozcvičovali a ona medzi nimi zbadala toho, koho hľadala. Náhle pozrel jej smerom a ona mu radostne zamávala. Čakala, že sa k nej rozbehne a aspoň letmo ju privíta, no od tribúny sa k skupine hráčov hnal tréner a vedela, že na privítanie čaká zbytočne. Nič to, pomyslela si a vykročila k najnižšie položeným sedadlám tribúny, kam si sadla a sledovala zvyšok rozcvičky pred začiatkom zápasu.
Keď k nej Stephan konečne prišiel, jednotlivé miesta sa už začali obsadzovať príbuznými a priateľmi jednotlivých hráčov a fanúšikov tohto športu.
"Ahoj!" pozdravil a letmo ju pobozkal na tvár, keď k nej došiel. "Dúfam, že vydržíš až do konca a pôjdeš s nami na hamburger," vravel zadýchane.
"S nami?" spýtala sa neisto.
"So mnou a otcom. Vždy po futbale chodíme k Donovi u nás v ulici. Robia tam tie najlepšie hambáče, aké som kedy jedol. Musíš ich ochutnať," vysvetľoval živo.
"Si si istý? Ja neviem..." vykrúcala sa, neistá, či je pripravená zoznámiť sa s jeho otcom.
"Nezmyslel! Poď, zoznámim ťa s otcom!" oznámil a viedol ju za ruku cez trávnik.
Trochu sa vzpierala, no napokon to vzdala a mlčky ho nasledovala. Spoločne prišli až k dvojici, ktorá stála na okraji ihriska a o niečom zanietene diskutovala.
"Nie, Mark! Budúci víkend letím na Malorcu, vravela som ti to. Budeš to musieť odložiť, alebo ho zobrať so sebou,“ rozkrikovala sa vysoká blondína.
„Ale ja...“
„Aké ale? Teším sa na tú dovolenku celý rok, proste si to nejako zariaď, mňa to nezaujíma. Vezmem k sebe Stephana, keď sa vrátim,“ skočila mu do reči opäť, no to už bola dvojica Stephan a Sophia pri nich.
„Mami, čo ty tu robíš?“ spýtal sa zmätene chlapec a skúmavo si prezeral ženu, ktorá sa nazývala jeho matkou.
„Zabudol si si u mňa nejaké veci, tak som ich priniesla tvojmu otcovi. Budúci týždeň budem veľmi zaneprázdnená v práci, nemala by som na teba čas a potom idem na tú dovolenku, čo samozrejme obaja viete už dosť dlho,“ povedala takmer výhražne a spražila staršieho muža zdrvujúcim pohľadom.
„Aha, jasné,“ zamumlal Stephan sklamane a Sophia by sa v tej chvíli najradšej prepadla do zeme. Priala si byť kdekoľvek, len nie tu. „Zostaneš na zápas?“ spýtal sa chlapec s akousi zmesou nádeje i strachu v hlase.
„Nie, musím ešte niečo zariadiť, a mimo to, vieš, že ma futbal moc neberie,“ pokrútila hlavou bez najmenšieho náznaku ľútosti. „Ale vy si to užite a veľa šťastia,“ dodala a letmo svojho syna pobozkala na rozlúčku na čelo.
„Ehm, mami, keď už si tu, mohol by som ti predstaviť...“
„To je tá úbožiačka z domova?“ spýtala sa skôr, než stihol dokončiť vetu a skúmavo si prezerala Sophiu, ktorej tvár doslova horela od hanby.
„Ester!“
„Mami!“ vykríkli Stephan i jeho otec jednohlasne.
„No čo? Z tých ústavov aj tak nikdy nemôže vzísť nikdy nič dobré. Tak čo také ste urobili, slečna, že sa vás vaša rodina zbavila?“ spýtala sa dievčiny zostra a Sophia mala čo robiť, aby potlačila slzy.
„Moji rodičia sú mŕtvi, madam!“ odpovedala tichým, no mrazivým hlasom.
„Och, úbožiatko!“ povedala naoko ľútostivo. „Adoptovať vás zrejme nik nechcel, však? Zrejme vedeli prečo. No, nechápem čo na vás môj syn vidí,“ skonštatovala povýšene.
„Dúfam, že prídeš k rozumu skôr, než si zarobíš na problémy. Takýmto ide len o jedno...“ hovorila Stephanovi, neberúc ohľady na nikoho a na nič.
„To už by stačilo!“ zasiahol konečne Mark, ktorý doteraz ochromene sledoval scénu odohrávajúcu sa priamo pred jeho očami. Nie práve jemne chytil Ester za rameno a viedol ju preč z ihriska.
Stephan od zlosti zatínal päste a Sophia mala chuť ujsť odtiaľ čo najďalej. Pomaly sa k nej otočil a opatrne natiahol ruku k jej tvári, aby zotrel osamelú slzu stekajúcu jej po líci.
„Prepáč, toto som nechcel. Nevedel som, že bude taká... neznesiteľná. Aj keď, mohol som to aspoň tušiť, po tom všetko,“ povzdychol si. Ona však len pokrčila ramenami a naďalej uprene civela do zeme.
„Sophia? Prosím, povedz niečo! Naozaj ma to mrzí!“ naliehal bolestne a viditeľne to myslel úprimne.
„Už vieš, prečo som ti nepovedala pravdu, kto v skutočnosti som. Bála som sa, že zareaguješ podobne,“ vysvetlila, keď konečne zdvihla hlavu a pozrela mu do očí.
V tom sa vrátil Stephanov otec, položil mu ruku na rameno a jemne stisol.
„V poriadku? Je mi ľúto, že ste museli počúvať také urážky, prijmite moje ospravedlnenie,“ obrátil sa k Sophii a skusmo sa na ňu usmial.
„To nič,“ zamumlala.
„Som Mark Stevenson, ty musíš byť Sophia. Stephan o tebe neustále hovorí,“ predstavil sa a natiahol k nej ruku.
„Áno, vďaka a... teší ma,“ vyjachtala zo seba.
„Musím už ísť,“ prerušil ich Stephan. „Budeš v pohode, Sophia?“ spýtal sa jej ustarane.
„Jasné, len bež a ukáž im, ako sa to hrá,“ povedala rozhodne a prinajmenšom sa pokúsila o povzbudivý úsmev. Letmo ju pobozkal na tvár a odbehol k svojim spoluhráčom, ktorí už stáli uprostred ihriska.
„Nepôjdeme sa posadiť?“ ukázal Mark na tribúnu, kde bolo ešte niekoľko voľných miest.
„Iste,“ zamrmlala neisto.
„Nechápem, čo to do Ester vošlo. Hlavne teda tu vôbec nemala byť. Stephan sa na tie zápasy vždy veľmi teší a nemyslím, že by ho jej prítomnosť práve povzbudzovala,“ povzdychol si. „Dúfam, že si nemyslíš, že mám rovnaké názory ako moja bývalá žena,“ dodal s nádejou.
„Nebojte sa,“ uistila ho a trochu sa jej samej uľavilo. „Ale ak nemáte rovnaké názory, ako potom...“ zarazila sa. Jej zvedavosť ju doviedla až do nebezpečných vôd a ona vedela, že by nemala vyzvedať o veciach, do ktorých ju nič. Mark sa však len smutne usmial. Poľahky si domyslel, čo chcela povedať. Ukázal na voľné sedadlo na kraji tretieho radu a keď sa usadili, opäť prehovoril.
„Myslíš, prečo som sa do nej zamiloval, vzal si ju za ženu a mal s ňou syna?“ spýtal sa a ona váhavo prikývla.
„Nuž, aby som pravdu povedal, sám neviem. Dnes s odstupom času mám čím ďalej tým väčší pocit, že to vtedy bolo len z trucu. Rozišiel som sa s dievčaťom, ktoré som mal naozaj úprimne rád, no akosi to nevyšlo. Chcel som ju dokonca požiadať o ruku, no stalo sa niečo... dodnes vlastne neviem čo presne sa stalo. Chvíľu mi trvalo, kým som sa s tým zmieril a jedného pekného večera som sa dosť opil. Narazil som na Ester, trochu sme sa zabavili a... keď zistila, že je tehotná, nemohol som ju nechať s dieťaťom samu. Stephan je vlastne jediná dobrá vec, čo z toho vzťahu vzišla. Trvalo nám päť rokov, než sme si to konečne priznali a rozviedli sa,“ vysvetľoval a bolo mu jedno, že sa zdôveruje pätnásťročnej dievčine.
„Vie o tom Stephan?“ spýtala sa potichu.
„Povedal som mu pravdu pred pár rokmi. Prijal to prekvapivo dobre. Zrejme si uvedomil, že jeho matka nie je ten typ človeka, ktorý by svoj život podriadil dieťaťu.
Pri rozvode vlastne vôbec neprotestovala, keď som chcel Stephana do opatery ja,“ povzdychol si.
„To je smutné. Rodičia sú v živote dieťaťa naozaj tým najdôležitejším,“ zamumlala a odrazu pocítila jeho ruku na svojom ramene.
„Je mi ľúto, čo sa stalo tvojim rodičom,“ povedal smutne.
„V podstate... neviem, kto sú moji skutoční rodičia. Dali ma na adopciu, keď som sa narodila. Tí ľudia, čo zomreli keď som mala štyri roky, boli moji adoptívni rodičia. Odvtedy som bola v miestnom domove, kým ma neadoptoval niekto ďalší, ale Chloe pred pár mesiacmi tiež zomrela a David usúdil, že by sa o mňa nedokázal postarať sám,“ priznala s pohľadom upretým do zeme. Cítila, že po jeho odhalení mu dĺži vysvetlenie a akosi podvedome vedela, že mu toto svoje tajomstvo môže zveriť.
„Si neuveriteľne silná mladá žena. Mám pocit, že odkedy ťa Stephan pozná, naučil som sa rekordné množstvo superlatívov. Je obdivuhodné, že napriek tomu, čo všetko si v živote zažila, si zostala takým milým dievčaťom,“ povedal rozhodne a Sophia sa odvážila vyhľadať jeho oči. V jeho pohľade našla úprimné presvedčenie o svojich slovách. Usmiala sa.
„Ďakujem, pán Stevenson.“
„Nie je za čo. Pozri, tamto je Stephan,“ oplatil jej úsmev a ukázal na ihrisko, kde Stephan práve s loptou pred sebou mieril k bráne.
Neskôr v ten deň sedela trojica pri stole v obľúbenom bistre u Dona a všetci sa s chuťou napchávali hamburgermi.
„Dobrá hra, synak!“ chválil Mark svojho syna a Sophia nadšene prikyvovala.
„Boli to len dva góly,“ ošíval sa Stephan, no po tvári sa mu rozlial rumenec.
„Zabudol si dodať- rozhodujúce góly,“ opravila Sophia.
„Ok, ok!“ zdvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva. „Čo vlastne chcela mama?“ spýtal sa so zamračeným výrazom v tvári.
„Nechceš to nechať na neskôr? Nemusíme si kaziť deň,“ jeho otec sa zjavne pokúšal vyhnúť odpovedi.
„Už aj tak ho skazila, horšie to byť nemôže,“ zamrmlal chlapec.
„Ide o tú moju služobnú cestu budúci týždeň. Myslel som, že by si mohol zostať u nej, ale zabudol som na jej úžasnú dovolenku na Malorke,“ povzdychol si Mark po chvíli.
„Nemohol by som zostať doma sám? Už dávno som ti vravel, že by som bol radšej sám, než ísť k mame,“ skúšal to chlapec. „Alebo ma vezmi so sebou,“ nadhodil.
„Vieš, že to nejde, Stephan. Aj keď by som ťa vzal rád, nemal by som na teba čas a väčšinou by si sa nudil na hoteli. Navyše sa blíži koniec školského roku a pokiaľ viem, máš ešte čo doháňať,“ zamietol tento návrh starší muž. „Preto, aj keď sa mi tá predstava nepáči, ťa zrejme budem musieť nechať pár dní doma samého. Pokúsim sa to skrátiť najviac, ako to len pôjde, ale zrejme sa tomu nevyhneme,“ zamračil sa na svoj hamburger.
„Super!“ vyhŕkol Stephan, no rýchlo sa opantal a snažil sa svoje nadšenie zamaskovať kašľom, čím vyvolal všeobecné pobavenie u svojich spolu stolovníkov.
Komentáre
Prehľad komentárov
já toho ale zanedbala... no lucy... pod tím koncem by si mohl jeden začít hnedle něco domýšlet... :o))) a co ta ženská? pěkná semetrika, vochechule nesympatická, kráva jedna obstarožní... taky s takovým jménem, co bychom nechtěli... se ti vůbec divím, žes ji dovolila opruzovat... :o)) a já běžím... a kam? na další :o)))
Sám doma 4
(Efka, 25. 6. 2009 9:07)
Tá "mama" je teda riadna koza. Oops, asi som urazila nejaké zvieratko.
Takže žabiatko bude doma samé? Hmm... dobrá príležitosť na nejaký mejdan pre dvoch. :-)))))
Teším sa na ďalšiu. :-)
no toto...
(sevy, 26. 6. 2009 17:35)