Choď na obsah Choď na menu
 


(Ne)šťastné detstvo: 8. kapitola

21. 6. 2009

Týždeň, ktorý Sophia strávila tak, že denne myslela na Stephana, jej ubiehal veľmi, naozaj veľmi pomaly. V škole sa snažila nadviazať nové priateľstvá, no nedarilo sa jej tak, ako by si želala. Paula mala v nemocnici príliš veľa práce, takže sa jej tiež nemohla venovať a keď teda nebola v škole, bývala často zavretá vo svojej izbe a študovala si príručky, ktoré sa jej podarilo zohnať. Testy sa jej nezdali byť náročné a verila, že ak sa bude poctivo pripravovať, mohla by ich zvládnuť. Horšie na tom bola s talentovými predpokladmi. Chloe ju učila hre na klavír i spevu, no neverila si, že je v tom natoľko dobrá, aby to zvládla bez ďalšej pomoci. S maľovaním na tom bola snáď ešte horšie, s tým by jej snáď mohla pomocť pani Altmannová, ktorá viedla v domove maliarsky krúžok. Možno ak ju požiada o pomoc, mohla by jej poradiť, na koho sa obrátiť so žiadosťou o pomoc v hudobnej výchove. A tak sa v piatok popoludní rozhodla navštíviť riaditeľku domova, ktorá bola jej príchodom vskutku prekvapená.

 

"Sophia, poď ďalej a posaď sa. S čím ti možem pomocť?" spýtala sa staršia žena, ukazujúc na voľnú stoličku pred stolom. Dievčina jej vysvetlila, o čo sa jedná a prezradila, že prišla žiadať o radu.

 

"S maľovaním nebude problém, potrebuješ si len osvojiť pár jednoduchých techník a pojde to. S klavírom a spevom to bude trochu zložitejšie, ale ak chceš, zavolám známemu z hudobnej akadémie, či by vedel o niekom, kto by ti mohl dať nejaké hodiny. Súhlasíš?"

 

"Ďakujem, to by bolo skvelé," odvetila vďačne dievčina.

 

"Tak fajn, zavolám mu hneď ráno. A ako sa cítiš? Je to aspoň trochu lepšie?" spýtala sa starostlivo, no Sophia len pokrčila ramenami. David jej volal len raz, odkedy ju tu nechal a ona mala podozrenie, že jedného dňa sa proste neozve vobce. Mrzelo ju to, ale nemohla s tým nič urobiť, ani mu to nemohla zazlievať. Nebola jeho vlastná dcéra a nebyť Chloe, zrejme by sa on sám zaobišiel bez detí. Bola to ale škoda, pretože keby si našiel viac času na rodinu, mohol by raz byť skvelým otcom... chýbal jej, rovnako ako Chloe.

 

"Ak by si niekedy niečo potrebovala, stačí povedať a uvidím, čo sa dá robiť," pripomenula jej riaditeľka a ona opäť len mlčky prikývla a pobrala sa ku dverám. Snažila sa nemylsieť na svoju minulosť a miesto toho sa sústredila na to, aké bude jej ďalšie stretnutie so Stephanom, ak teda nejaké ešte bude.

 

Milo ju prekvapilo, keď ho zbadala sedieť v kútiku vyhradenom pre čitateľov. Kedysi sa tam rada schovávala a s knihou v rukách sa tvárila, že svet okolo nej neexistuje a je len ona a s ňou jej knižní hrdinovia.

 

Zbadal ju, len čo vošla dnu a s úsmevom na tvári jej vyšiel v ústrety.

 

"Ahoj," pozdravil a ona nesmelo pozdrav vrátila.

 

"Nevedel som, či prídeš," povedal placho.

 

"Hm, potrebovala som vrátiť knihy," odvetila a obaja nervózne stáli oproti sebe a ani jeden z nihc nevedel, čo povedať.

 

"Nechcela by si ísť trebárs na kolu?" vyhŕkol napokon a Sophia nadšene súhlasila. Len čo sa trochu spamätali z počiatočných zábran, začala sa konverzácia rozvíjať plynulejšie a o chvíľu už boli v družnom rozhovore, ktorý pokračoval až kým sa nerozlúčili.

 

Obaja cítili, že je im spolu príjemne a tak neváhali a dohodli sa na ďalšom stretnutí.

 

Sophia bola opäť šťastná. Zamilovala sa do Stephana a od Chloinej smrti sa prvýkrát cítila dobre, keď bola s ním. Bol milý, nepredvádzal sa, ako iní chlapci v jeho veku, mali spoločné záujmy a tak sa mali o čom rozprávať. Čítali podobné knihy, počúvali rovnakú hudbu... jednoducho krása, všetko čo si mladé dievča može priať. Avšak ani po troch mesiach nenašla odvahu povedať mu, kto v skutočnosti je.

Vždy sa vyhla priamej odpovedi, keď prišla reč na jej rodičov a bývanie, a nikdy ho nenechala, aby ju odprevadil až domov. Ak sa mu to aj zdalo čudné, nenaliehal na ňu a bola mu za to vďačná. Lenže raz mu to bude musieť povedať, uvedomila si, no jej rozhodnutie vyjsť s pravdou von prišlo neskôr, než malo prísť.

 

Stála vo dverách a obzerala sa po kaviarni, či uvidí jeho strapatú hlavu. Ako jediný sedel pri stole sám, takže ho nemusela hľadať dlho a zamierila k nemu.

 

„Ahoj, prepáč, že meškám, zdržali ma doma,“ vysvetľovala a pri slove „doma“ sa mimovoľne otriasla. Dávno si odvykla nazývať sirotinec svojim domovom.

 

„Pohoda,“ zamumlal potichu a skúmavo si ju prezeral.

 

„Stalo sa niečo? Vyzeráš ustarane,“ skonštatovala a so zamračeným výrazom premýšľala, čo sa mohlo stať.

 

„Hm...“ Stephan len pokrčil ramenami a naďalej rukou točil pohárom, pričom ho zároveň uprene sledoval.

 

„Dúfam, že nič vážne,“ skúšala to ďalej a ani vo sne by ju nenapadlo, že padne otázka, ktorá vzápätí nasledovala.

 

„Myslel som, že mi veríš, tak prečo si mi to nepovedala?“ spýtal sa a jeho hlas znel ublížene. Zarazila sa a premýšľala, o čom je vlastne reč.

 

„Čo som ti nepovedala? Naozaj neviem, o čom...“

 

„Aspoň teraz mi neklam! Viem to! Prečo si mi zatajila, že si z domova?“ vyhŕkol konečne a ich pohľady sa stretli.

 

„Čo...? Ako?“ jachtala zmätene a srdce v jej hrudi bilo ako splašené.

 

„Chcel som vedieť, prečo mi nikdy nedovolíš, aby som ťa počkal pred domov, alebo aby som ťa večer odprevadil. Sledoval som ťa,“ priznal nepokryto.

 

„Sledoval?“ vyhŕkla pobúrene. „Ako si mohol?“ Čo si to vôbec dovolil, nechápala to.

 

„Myslel som, že možno bývaš v nejakom staršom dome a hanbíš sa... chcel som to len vedieť, aby som ťa uistil, že je mi to jedno, že sa medzi nami nič nezmení, nech bývaš hoc aj v myšacej diere,“ vysvetľoval miernejšie.

 

„Tak v myšacej diere, vravíš. No... možno by to pre teba bola lepšia varianta, než decák, čo? Neviem, prečo som bola taká naivná a myslela si, že si iný...“ šepkala zlomene a po tvári jej stekala osamelá slza, a za ňou ďalšia a ďalšia. Tentoraz to bol on, kto nevedel, o čom presne hovorí a tak sa jej spýtal.

 

„O čom? O tom, že si rovnaký pokrytec ako všetci okolo. Ľudia v škole, na ulici, susedia a všetci čo vedia, kto v skutočnosti som, ma odsudzujú len preto, že som sirota a okrem domova nemám inú strechu nad hlavou!“ vyprskla hnevlivo. Cítila sa tak ukrivdene, akoby stratila niečo, čo tak dlho hľadala a na čom jej veľmi záležalo.

 

„Netrápi vás, prečo tomu tak je, proste je pod vašu úroveň sa s nami baviť, ale vieš čo? My všetci sme ľudia ako vy, a to, že nemáme vlastných rodičov, na tom nič nezmení!“ zasyčala a v návale svojho zúfalstva prešla z obrany do útoku. Stephan na ňu vyjavene civel a nenachádzal slov. Keď však prudko vstala od stola a chystala sa odísť, chytil ju za ruku a odmietal ju pustiť.

 

„Počkaj, Sophia!“ zarazil ju prosebne.

 

„Pusť ma!“ naliehala.

 

„Nie, kým tento rozhovor nedokončíme,“ trval na tom a v tej chvíli vyzeral starší a vyspelejší, než v skutočnosti bol. Jeho výraz bol rozhodný a ona sa mu podvolila.

 

„O čom chceš ešte hovoriť? Je koniec, to je dosť jasné, alebo nie?“ uzavrela a z konca jej otázky zaznievala nádej.

 

„Chceš sa rozísť?“ spýtal sa neisto a keď si bol istý, že neodíde, pustil jej ruku.

 

„Ja nie, ale ty...“ oponovala mu.

 

„Ja? Sophia, ty si vážne myslíš, že by som sa s tebou rozišiel len preto, že si z detského domova?“ to zistenie ním otriaslo. Samozrejme, že ho to zistenie prekvapilo, ale rozhodne to v ňom nevyvolalo odpor či pohŕdanie. Skôr naopak, pocítil ľútosť nad tým, že Sophia nemá možnosť žiť v normálnej rodine.

 

„A nie snáď? Sledoval si ma a teraz si povedal, že...“ bránila sa a snažila si spomenúť, čo presne povedal on, a čo povedala ona.

 

„Pýtal som sa, prečo si mi nepovedala pravdu, nie, že sa chcem rozísť. Sklamalo ma, že mi nedôveruješ natoľko, aby si sa mi s tým zverila. Môj otec vždy hovorieva, že dôvera je vo vzťahu najdôležitejšia. Vraj kvôli jej nedostatku zlyhali dva najdôležitejšie vzťahy jeho života,“ vysvetľoval trpezlivo.

 

„Dva?“ spýtala sa so záujmom, snažiac sa trochu odbočiť od témy ich pôvodného rozhovoru.

 

„Manželstvo s mojou mamou, keď od neho utiekla za iným a pred ňou vraj bola ešte jedna žena, odmieta o nej hovoriť, ale myslím, že na ňu nemôže zabudnúť a že mu ublížila ešte viac, než mama. Neviem, čo sa medzi nimi stalo a nikdy som nevyzvedal. Ale teraz hovoríme o nás... chcel by som, aby si vedela, že mi môžeš povedať čokoľvek,“ zamumlal potichu a ich pohľady sa na okamih stretli.

 

„Keď ja...“ pohľadom zablúdila kamsi zaňho. „Je to zložitejšie, než si myslíš. Ty si nevidel ten pohľad, keď niekto zistí, že som z domova. Nevieš, aké to je, stratiť rodinu, a to nie raz, ale opakovane...“ po tvári jej stekali slzy a Stephan si posunul stoličku tak, aby ju mohol objať.

 

„Prepáč, nechcel som, aby si si myslela, že som rovnaký. Naozaj mi nezáleží na tom, odkiaľ si, ale kto si a aká si. To je to, na čom záleží a ak to iní nedokážu pochopiť, o veľa prichádzajú,“ uisťoval ju, keď naňho prekvapene pozrela.

 

„Myslíš to vážne?“ spýtala sa nesmelo a on jej opatrne odhrnul vlasy z čela.

 

„Samozrejme, si to najúžasnejšie dievča, aké som kedy poznal,“ usmial sa a naklonil sa k nej, aby ju pobozkal. Takmer čakal, že ho odmietne a odtiahne sa, ale neurobila to.

 

„Prepáč, že som ti to nepovedala,“ ospravedlnila sa, keď sa od seba po chvíli oddelili a on chápavo prikývol.

 

„Prepáč, že som ťa sledoval. Nechcela by si mi teraz konečne povedať o sebe niečo viac?“ spýtal sa skusmo a Sophia sa na chvíľu zamyslela.

 

„Dnes nie, prosím. Sú veci...“ v hrdle akoby jej narástla guča, ktorú nemohla prehltnúť. „Niektoré sú ešte dosť čerstvé a nie som pripravená o nich hovoriť,“ dostala zo seba nakoniec.

 

„Fajn, ale keď sa budeš potrebovať s niekým porozprávať, som tu, aby si vedela,“ pripomenul jemne a odmenou za tie slová mu bol vďačný úsmev.

 

„Si si istý, že máš pätnásť rokov? Rozprávaš ako dospelák,“ doberala si ho žartom.

 

„Hej, môj otec stále opakuje, že som na svoj vek až moc premúdrený,“ uškrnul sa na oplátku a obaja sa tomu schuti zasmiali.

 

„Cez víkend máme futbalový zápas, prídeš sa pozrieť?“ spýtal sa, keď ju v ten večer odprevadil až pred bránu detského domova.

 

„Veľmi rada, snáď ti neprinesiem smolu,“ súhlasila.

 

„Ty a smolu? Kdeže, ty budeš môj talizman,“ oponoval jej a na rozlúčku ju ešte raz pobozkal. Len s veľkou dávnou premáhania sa, si vyslobodila ruku z jeho zovretia a váhavo vykročila k dverám. Naposledy mu zamávala a potom už... zmizla za dverami, premýšľajúc o tom, ako sa to všetko zvrtlo. V toľké šťastie už ani nedúfala.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

tak já se právě

(sevy, 23. 6. 2009 22:10)

usadila pohodlněji a the end... ts... holka koukám ztratila nervy... :o))) ale je to roztomilý vztah, to se musí nechat... ;o) pěkné a kdepak máme další?

Ej bisťu!

(Efka, 22. 6. 2009 5:36)

Ale sa to medzi nimi pekne a rýchlo rozbehlo. :-)))
Takže jeho otec a nejaká žena, o ktorej odmieta hovoriť ale nemôže na ňu zabudnúť, vravíš? Njnj... čosi tušánkuju (kapča 5???) :-)))))