(Ne)šťastné detstvo: 5. kapitola
Kapitola č.5: Návrat
O niekoľko rokov neskôr
Sophia sedela v pohodlnom kresle pred kanceláriou pani Altmanovej, riaditeľky detského domova, kam ju pred rokmi umiestnili po smrti jej rodičov. Jej adoptívnych rodičov, opravila sa v duchu a premýšľala, akým smerom sa jej život až doposiaľ uberal. Do očí sa jej tlačili slzy a ona rýchlo zamrkala, aby ich zaplašila. Radšej z kapsy svojej mikiny vytiahla pokrčený list papiera a prečítala si ho zas a znova, snáď už po stýkrát.
Sophia, zlatíčko moje,
Ako sa máš, princezná? Dúfam, že je doma všetko v poriadku a Chloe sa už cíti lepšie. Je mi tu bez teba smutno, ale dúfam, že čoskoro opäť prídeš na návštevu. Mám niekoľko noviniek, ktoré ťa zaiste potešia.
Spomínaš si na Edwarda, môjho priateľa? Áno, toho z pizzerie, ty šibalka jedna. Dobre viem, že nebyť teba, nikdy by sa neodvážil vypýtať si moje telefónne číslo, no veď počkaj! :-D
No ale odbočila som od témy... Takže ja a Edward spolu už nejaký čas chodíme a včera ma požiadal o ruku. Možno sa ti to zdá náhle a môžeš si myslieť, že je na také niečo skoro, ale máme sa radi a nechceme dlhšie čakať. Obaja dúfame, že ti Chloe a David dovolia prísť nám na svadbu, vlastne by som bola rada, ak by prišli aj oni, odkážeš im to, však?
Je ti jasné, že keďže si to celé spískala, ideš mi za družičku, však? To len, aby si si nemyslela, že sa ti to všetko tak ľahko prepečie, ty intrikárka jedna. Ani nevieš, ako som ti za to vďačná.
Tak teda, teším sa, že sa čoskoro uvidíme a pomôžeš mi s prípravami. A teraz už dosť o mne, ako sa tam u vás všetci máte? David stále ešte cestuje? Mal by sa viac starať o svoje poklady, že mu to odkazujem. Ako pokračuješ v škole, ty moja šikulka? Máš už premyslené, čo by si chcela robiť ďalej? Uff, mám toľko otázok, ktorými by som ťa rada zasypala, ale na to by mi nestačilo hádam ani desať hárkov papiera. Tak veľmi mi chýbaš, Sophia... kiežby si bývala bližšie a mohla ma navštevovať častejšie. Nie, nebuď kvôli mne smutná. Som šťastná za teba, že si konečne šťastná tam, kde práve teraz si. Ak by jediná cena za tvoje šťastie bola, že s tebou budem navždy komunikovať už len takto, prijmem ju, pretože ťa mám veľmi rada, srdiečko. Prosím, odpíš mi čo najskôr, lebo horím nedočkavosťou a teším sa na tvoje novinky.
Pozdravuje ťa aj Edward, práve prišiel z práce a nesie obrovskú pizzu. Hmmmm, vonia to úžasne, musíš skoro prísť, aby si si pochutnala na tom úžasnom pokrme.
Tak sa lúčim, poklad môj a prajem tebe i tvojej rodinke len to najlepšie.
Zdraví a s láskou zostáva Tvoja
Paula.
Na spodnú časť listu dopadla mokrá slza, ktorá sa jej neposlušne vykotúľala z oka. Paula jej tak veľmi chýbala. A nielen ona. Dúfala, že sa už čoskoro stretnú a ona jej pomôže sa s tým všetkým zmieriť. So všetkým, čo v jej živote nevyšlo. Otázka, ktorá ju prenasledovala na každom kroku bola: Prečo? Prečo všetko pekné v jej živote končí tak rýchlo a nečakane?
Medzitým v riaditeľni sedela pani Altmanová ako na ihlách. Muž v stredných rokoch, sediaci oproti nej, sa zdal byť stratený vo svojej bolesti a trápení. Ona sa však neobávala o neho, lež o to, aký dopad bude mať jeho rozhodnutie na Sophiu.
„Pán Hoffer, ste si istý tým, čo chcete urobiť? Naozaj chcete to dieťa vylúčiť zo svojho života? Chápem, že sa teraz nachádzate v ťažkej životnej situácii, ale spolu so Sophiou by ste sa cez to mohli preniesť. Verím, že pre ňu to tiež nie je ľahké obdobie, zvlášť ak uvážime, čo všetko si už prežila,“ snažila sa mu dohovoriť, no jej slová padali na neúrodnú pôdu. Jeho pohľad bol prázdny, akoby z nich vyprchal všetok život.
„Prepáčte, ale ja... nemôžem. Nemôžem sa o ňu starať a dať jej všetko, čo potrebuje. Som obchodník a musím často cestovať. Nemôžem so sebou všade brať pätnásťročné dievča. Hlavne nemôžem chcieť od nej, aby so mnou šla všade, kam je treba. Práve teraz by sa mala rozhodnúť, na akú školu chce ísť a nemyslím, že by prospelo, keby musela každý mesiac meniť školu. Neprospelo by to nikomu,“ mumlal potichu a v tomto bode mu musela dať za pravdu.
„Nie je možnosť, žeby ste si našli stále zamestnanie na jednom mieste?“ navrhla opatrne.
„Cha, k tomu sa ma pokúšala Chloe presvedčiť už dávno, ale keď som to nedokázal s ňou po boku, sotva to zvládnem teraz, keď...“ nedokončil. Jeho slová prerušil potlačený vzlyk. „Prepáčte, ale naozaj nemôžem. Hovoril som so Sophiou a dohodli sme sa, že takto to pre nás oboch bude lepšie. Samozrejme ju zabezpečím a budem ju navštevovať, ale to je všetko, čo môžem urobiť,“ povedal rozhodne.
To hlavné, čo to dieťa potrebuje, je rodina a láska, pomyslela si v duchu a najradšej by toho muža, ktorý tak ľahostajne odmieta vrelú lásku toho mladého dievčaťa, vyhodila a už nikdy viac nevidela.
Spomínala si na deň, keď v jej kancelárii, na tom istom mieste, kde dnes sedel David Hoffer, sedel iný muž a po jeho boku iná žena. Boli to pestúni, ktorí už poskytli domov dvom chlapcom z ich domova a radi by sa postarali aj o štvorročnú Sophiu, ktorá po smrti svojich adoptívnych rodičov stratila všetko, čo doposiaľ mala. Všetko bolo na dobrej ceste, kým otec a živiteľ rodiny neprišiel o prácu. Táto nepríjemná udalosť zasiahla do rozbehnutého procesu osvojenia a rodina sa musela vzdať svojho sna o novom členovi ich domácnosti.
O niečo neskôr sa v domove ukázal mladý pár, ktorý sa zaujímal o možnosť adoptovať niektoré z detí a Sophia sa im zapáčila na prvý pohľad. Poučená z predošlej, nie práve priaznivej skúsenosti, nepovedala riaditeľka o tejto skutočnosti už tak zlomenému a smutnému dievčatku. Odkiaľ vtedy prišlo toto vnuknutie naozaj netušila, ale neskôr za to bola vďačná. Mladý pár sa totiž pred začiatkom pestúnskeho programu pokúšal o umelé oplodnenie a výsledkom bolo, že šťastná mamička čakala štvorčatá. To samo o sebe ich vyplašilo dosť na to, aby sa z pestúnskeho programu odhlásili a pani Altmanovej neostávalo iné, než čakať na ďalšiu vhodnú príležitosť pre Sophiu a iné deti v jej domove.
Našťastie tu stále ešte bola Paula, tá mladá sestrička, ktorá bola Sophii neustálou oporou a stali sa z nich nerozlučné priateľky. Dokonca aj potom, čo Sophia našla svoj domov u Hofferovcov, zostávali tie dve v kontakte a Paula sa zblížila aj s Chloe a Davidom.
Pravidelné kontroly a občasné návštevy len dokazovali, že výber pestúnov bol nanajvýš vyhovujúci pre obe strany. Sophia bola šťastná, ako už dávno nie. Chloe, jej nová mama, bola učiteľka a s deťmi to naozaj vedela. Tie dve si boli blízke od prvého okamihu, čo sa uvideli a ich vzájomné puto bolo viac než priateľské, boli skutočne ako matka a dcéra.
S Davidom to bolo trošku ťažšie. Často cestoval a trávil so svojou rodinou stále menej a menej času. Azda to bolo dôvodom, že si so Sophiou nevytvorili vzťah, ktorý by im obom pomohol v tejto ťažkej chvíli.
Nebolo to tak dávno, keď Chloe náhle ochorela. Sprvu sa zdalo, že nejde o nič vážne, no len čo sa podrobila nutnej operácii, jej stav sa výrazne zhoršil. Nik nebol pripravený na to, že veci vezmú taký rýchly spád a mladá žena podľahne zákernej chorobe.
David bol správou o smrti svojej ženy zdrvený a svoju bolesť s rozhodol zahnať prácou, prácou a zase len prácou. Na starostlivosť o dieťa mu v jeho plánoch nezostával čas a tak ho nenapadlo nič iné, než vrátiť Sophiu späť do domova. Pripadalo jej to kruté a nefér voči Sophii, ale možno to tak pre to chúďa bude lepšie, než keby sa malo sťahovať z miesta na miesto a cítiť sa ako príťaž mužovi, ktorý o ňu nestojí. Keby mu na nej záležalo, nevzdal by sa jej, to bolo isté.
„Vravíte, že ste o tom so Sophiou hovorili? Čo ona na to?“ spýtala sa chladne. Mala by mať súcit s človekom, ktorý práve prišiel o manželku, ale ona ho nemala. Ona bola v prvom rade zástankyňou detských práv a tento muž sa chystal ublížiť dieťaťu, na ktorom jej osobne veľmi záležalo.
„Povedala, že to chápe,“ zamumlal, no ona dosť pochybovala, že to bolo Sophii skutočne jedno a dokáže sa s tým len tak zmieriť.
„Výborne, v tom prípade budem potrebovať, aby ste podpísali tieto papiere, v ktorých sa definitívne zriekate rodičovských práv dieťaťa. Ak Sophii chcete poskytnúť nejaké zabezpečenie do budúcnosti, dohodneme sa na tom, že k tejto zmluve pripravíte dodatok, ktorý neskôr prekonzultujeme,“ oznámila mu formálne a podala mu niekoľko papierov, ukazujúc, kde má ktorý podpísať.
Dvere riaditeľkinej kancelárie sa otvorili a v nich stál David nasledovaný paní Altmanovou.
„Sophia...“ oslovil ju potichu a ona bola v mihu na nohách, nervózne pohľadom prebiehajúc z jedného na druhého.
„Tak už je to... definitívne?“ spýtala sa šeptom a on prikývol.
„Pán Hoffer sa vzdal všetkých svojich práv a ty budeš musieť zostať u nás, kým ti nenájdeme nejakú novú rodinu,“ oznámila jej riaditeľka a pri zmienke o novej rodine sa Sophia strhla. Nechcela už ísť nikam, chcela len ostať tu a mať konečne pokoj. Neskôr sa o tom bude musieť s riaditeľkou porozprávať, zaumienila si.
„Dávaj na seba pozor, David,“ zamumlala s pohľadom upretým do zeme a nehybne stála ne jednom mieste. Pocítila, ako ju dve mocné paže vťahujú do objatia a ona sa tomu poddala. Mala Davida rada, aj keď to nebolo také ako s Chloe, ale mala ho rada. Bolo jej ľúto, že sa musia rozlúčiť, ale ona vedela, že sa to stane. Vedela to od chvíle, kedy ich Chloe opustila.
„Ak si si niečo zabudla, pošlem ti to, alebo prinesiem a určite sa čoskoro zastavím,“ sľúbil a ona len mlčky prikývla. Tentoraz sa ani nepokúšala zastaviť svoje slzy. Nechala ich voľne stekať po tvári, keď sledovala, ako ju aj posledný člen jej rodiny opúšťa.
„Poď sem, dieťa,“ ozvalo sa za ňou a ona bola vtiahnutá do pevného, utešujúceho objatia paní Altmanovej.
„Prečo všetko pekné musí vždy skončiť?“ vzlykala a nechala riaditeľku, aby ju doviedla do kancelárie.
Keď sa Sophia konečne upokojila, prosebne pozrela na riaditeľku.
„Však tu môžem zostať? Neposielajte ma už do žiadnej rodiny, prosím!“ prosila úpenlivo a riaditeľka nemala to srdce odmietnuť ju.
„Ak myslíš, že to tu pre teba bude najlepšie, môžeš zostať. Za tri roky budeš dospelá a postavíš sa na vlastné nohy. Budeš si môcť svoj život zariadiť ako budeš sama chcieť,“ pritakala a pozorne skúmala tvár mladej dievčiny. Vyrástla z nej vskutku pekná mladá dáma, milá a slušná, ktorá si získa srdce každého, s kým sa strene.
„Už si premýšľala o tom, čo chceš ďalej študovať? Blíži sa čas podávania prihlášok,“ pripomenula vecne a Sophia mlčky prikývla.
„Radila som sa o tom s Chloe a myslím, že by som chcela robiť to, čo ona. Rada by som bola učiteľkou,“ priznala a jej srdce opäť naplnila bolesť a prázdnota zo straty blízkej osoby.
„Som si istá, že by bola potešená tvojim rozhodnutím,“ podporila ju riaditeľka.
„Môžem pre teba ešte niečo urobiť, Sophia?“ spýtala sa jemne.
„Mám len jednu otázku, pani Altmanová,“ začala opatrne.
„Len sa pýtaj, dieťa,“ povzbudila ju, zvedavá, čo ju môže zaujímať.
„Zistili ste niečo o mojich skutočných rodičoch?“
„Nie, je mi ľúto. Skúšali sme to, ale márne,“ odpovedala sklamane, odkazujúc sa na ich neúspech pri hľadaní Sophiiných rodičov. Začali s tým po tom, čo zlyhal aj druhý pokus o umiestnenie do pestúnskej rodiny, no dodnes nepoznali ani len meno biologickej matky.
„To nič,“ zamrmlala Sophia sklamane a zamierila ku dverám. „tak ja už pôjdem, dobrú noc,“ rozlúčila sa a než stihla riaditeľka reagovať, bola preč.
„Dobrú noc, Sophia,“ zašepkala sama pre seba a netrvalo dlho, kým sa rozhodla a zdvihla telefónne slúchadlo. Hlas na druhom konci sa ozval takmer okamžite.
Komentáre
Prehľad komentárov
...si nám z toho po svojom návrate spravila. :-)
Ale stále pevne verím v happyend, tak sa v tých slzách naučím plávať :-)))))
Pekné, pekné...
ale já si
(sevy, 14. 4. 2009 19:57)nevzpomínám, že by ti někdo udělal něco tak strašného v posledních dnech, že jsi si na té holce tak zgustla! 8O ...ty si dáš pauzu ve psaní a hned taková katastrofa po návratu... no nevím, zda se nebojím číst dál... :o)))) jinak ta čtyřčata... ;o)))) a co ten konec, hm???? ts... a souhlasím se soraki... pěkné jako vždy, ale dopřej ji krucifixhimelhergotdonemeter taky trochu štěstí!!! vr...
.....
(soraki, 14. 4. 2009 13:17)
Pěkné, pěkné, jako vždy, ale! ALE!!! to jí to musíš tak ztěžovat? Nemohlo by se jí přihodit něco hezkého? Když se teď Paula vdá, nemohla by ji adoptovat??? Sakra, Lucy, něco móóóc hezkého jí dopřej :-D
Budu se těšit
chudera mala..
(Tereza, 14. 4. 2009 10:43)tolik nestesti na jednoho cloveka.. jsem zvedava co si na ni jeste pripravis :) ale jinak je to moc hezke.. jako vzdycky :)
heeej, lucy!!!
(cherry, 13. 4. 2009 20:25)
ja som tu!!!! a to treba napisat na pottera aby sem prisli, ty!!! :-D
chudatko sophia... to je krute a uz ma zacinas hnevat! nemoze sa jej prihodit aj nieco pekne?????!!!!!!!!!!!
Tak
(Lucy, 13. 4. 2009 11:39)ďalšia kapitola je pripravená a čaká len na svojich čitateľov, ktorí sa nám akosi rozutekali, tak keď sa sem zase pekne všetci vrátime, príde aj kapitola, čo vy na to? :-D
tak...
(sevy, 12. 4. 2009 20:54)určitě je kapitolka moc pěkná, ale s tvým svolením, si ji přečtu až po úterku, protože... né pětku né, já jsem v tom nevinně, tak prosím pětku ne, tak prosím pětku ne! kapišto? :o)))
slzavé údolie...
(Efka, 19. 4. 2009 4:37)